Odtiaľ sa Abrahám vybral do kraja Negev. Zastavil sa medzi Kádešom a Šúrom a dočasne zostal v Geráre. Abrahám vtedy o svojej manželke Sáre hovorieval: Toto je moja sestra. Gerársky kráľ Abímelech poslal po Sáru a vzal si ju.
Genezis 20:1-2
Minulosť sa opakuje. Abrahám sa znovu utieka k svojej stratégii prežitia na neznámom území medzi neznámymi ľuďmi. Použije svoj osvedčený trik z minulosti a vydáva Sáru za svoju sestru. Prečo to robí? Pretože sa bojí. A v strachu o seba neváha obetovať ani vlastnú ženu. Toto nie je Abrahám, človek, ktorý plne dôveruje Bohu. Tu je opäť ten starý Abrám, ako sme ho videli na začiatku. Vo svojom strachu sa neutieka k Bohu, ale ku klamstvu. Svojmu klamstvu dôveruje viac než svojmu Bohu. Klamstvo ma predsa lepšie ochráni medzi ľuďmi sveta ako Boh!
Takto rozmýšľa ten, ktorý len nedávno počul Božie uistenie: Neboj sa, Abrám, ja som tvoj štít. Ale len čo sa ocitne v novej situácii možného ohrozenia, prestáva dôverovať. Tak sa zákonite dostáva na cestu strachu. Nie Boh, ale jeho žena Sára sa stáva pre neho štítom, ktorý ho má ochrániť.
Od jeho podobného zlyhania v Egypte uplynulo dvadsaťpäť rokov života s Bohom. A napriek tomu znovu zlyhá. Prečo? Každý z nás má v sebe hlboko zakorenené určité spôsoby, ktorými je zvyknutý reagovať na niektoré situácie. Keď sa v našom živote nejaká situácia zopakuje, tak na ňu reagujeme takým istým spôsobom, ako sme na ňu boli zvyknutí reagovať i predtým.
Ani naše obrátenie neodstráni zo dňa na deň naše spôsoby jednania a reakcie, ktoré sú v nás silno zafixované. Aj po rokoch života s Bohom v nás dlho prežívajú i kvôli tomu, že často na nich nevidíme nič zlé. Sú priam neodmysliteľnou súčasťou našej životnej stratégie. Výbavou, ktorú si nesieme so sebou i do života s Bohom. Až vtedy ich začneme riešiť, keď nám ich Boh zjaví ako hriešne. A práve naše zlyhania sú príležitosťou pre Boha, aby ich začal riešiť v našom živote. Tak, ako to Boh urobil i v prípade Abraháma.
Pane, ukáž nám to, čo my sami pri sebe nevidíme ako hriešne!
