Definícia
Luteránskej teológii je najlepšie porozumieť na základe spisov samotného Luthera, Philipa Melanchthona a skupiny ich študentov v Knihe svornosti (1580). Luteránska teológia zdôrazňuje Božiu zvrchovanú milosť, Božiu úplnú všemohúcnosť, rozdiel medzi zákonom (prikázanie) a evanjeliom (sľub) v Božom Slove, kristocentrickú teológiu ospravedlnenia a vieru, ktorej definícia presahuje prostú historickú vieru.
Zhrnutie
Hoci od 16. storočia sa teológia pomenovaná po Lutherovi uberá rôznymi smermi, je najlepšie jej porozumieť na základe jeho vlastných spisov spolu so spismi Philipa Melanchthona a skupiny ich študentov v Knihe svornosti (1580). Vývoj Lutherovej vlastnej teológie ovplyvnili jeho učitelia Ockhamisti a Svätý Augustín. Rovnako ako oni aj on zdôrazňoval Božiu všemohúcnosť a zvrchovanosť Božej milosti. Rovnako ústredným v jeho teológii cirkvi a kresťanského života bolo Božie Slovo a luteránske rozlišovanie medzi zákonom a evanjeliom. Boží sľub záchrany obsiahnutý v evanjeliu sa zakladá výlučne na osobe Ježiša Krista a charaktere kresťanskej viery. Viera pre Luthera neznamenala len súhlas s historickými faktmi, ale dôveru, ktorá definuje celého človeka a ktorou prijímame Kristovu spravodlivosť danú zadarmo. Poslušný kresťanský život vyplýva z presvedčenia, že človek je spravodlivý na základe Božieho vyhlásenia, že tomu človeku patrí Kristova spravodlivosť. Luther taktiež veľmi zdôrazňoval úlohu cirkvi v živote kresťana a úlohu Slova a sviatostí v cirkvi.
Teológia tých, ktorí sa považujú za luteránov, nadobudla mnoho podôb pre kontakt s európskou kultúrou a mnohými inými svetovými kultúrami – všade, kde vznikli luteránske cirkevné zbory. V 17. storočí sa luteránski „ortodoxní“ teológovia odklonili od Lutherovho vyznania a prispôsobili sa scholastickým modelom, ktoré umožňovali teologický dialóg medzi rôznymi konfesiami. V ľudovej nábožnosti došlo v tom čase k prispôsobeniu určitých stredovekých foriem: pri kázaní sa používala alegória a prevzali sa ďalšie duchovné dôrazy Johannesa Taulera a iných. Počas osvietenstva si niektorí nemeckí a severskí teológovia osvojili Luthera ako symbol racionálnej debaty a osobnej slobody, no jeho diela sa takmer nečítali a nemali žiadny alebo mali len malý vplyv na teologickú diskusiu. V 19. storočí sa počas romantizmu oživilo skoré luteránske myslenie. Popri tom v pozitivizme a jeho cieli vybudovať Božie kráľovstvo na zemi Luther slúžil takmer len ako symbol. V 20. a 21. storočí používali luteránski myslitelia Luthera na propagáciu dalitskej teológie v Indii a teológie Božej bolesti v Japonsku (Kazoh Kitamori [1916-1998]). Avšak luteránskej teológii je najlepšie porozumieť na základe spisov a dokumentov samotného Luthera, Philipa Melanchthona a skupiny ich študentov v Knihe Svornosti (1580).
Zdroje Lutherovej teológie
Lutherova teológia prešla vývojom od začiatku jeho štúdia teológie (1508/1509) približne do roku 1520/1521, postavená na presvedčení, že biblický pohľad na realitu určujú vzťahy, obzvlášť vzťah Stvoriteľa a všetkých stvorených bytostí, čo je zásadné pre porozumenie ľudskému životu. Luther vnímal Boha ako veľmi osobného Stvoriteľa, ktorý vytvoril všetko, čo existuje ex nihilo (z ničoho), tým, že prehovoril (Gn 1). Boh je Bohom rozhovoru a komunity, tým, kto stvoril ľudské bytosti na svoj vlastný obraz a túži po vzťahu s nimi. Luther o niekoľko rokov neskôr prevzal Augustínov dôraz na bezpodmienečnú, nezaslúženú Božiu milosť, v čom sa odrazilo jeho presvedčenie prevzaté od Ockhamistov, že Božia všemohúcnosť je absolútna. Takáto milosť nie je „habitus“ ako v scholastickej teológii, ale priaznivý Boží postoj, jeho veľká milosť a milostivosť.
Luther o hriechu
Luther často preberal terminológiu stredovekej scholastiky a potom rozširoval definície termínov, ktoré sa v nej používali. Vlastná skúsenosť s tým, ako nedokáže zachovať Boží zákon dokonale, ovplyvnila jeho pohľad na osobnú hriešnosť. To ho viedlo k definícii prvotného hriechu, podľa ktorej je prvotný hriech nie len zdedené odcudzenie od Boha, ktoré sa prenáša z Adama a Evy, ale taktiež dôvod, prečo Boží vyvolený ľud hreší aj potom, čo Boh pri krste obnovuje svoj vzťah s nimi založený na svojom sľube. Pochybnosti o Božom Slove a následné popieranie Božej vlády – z toho pozostával pôvodný hriech v Edene a to je príčina neúplnej poslušnosti Božiemu zákonu v každodennom živote. Táto radikálna myšlienka – že hriech je všetko spôsobené tým, že sa Boha nebojíme nadovšetko, že ho nemilujeme nadovšetko a že mu nedôverujeme nadovšetko (Lutherov výklad prvého prikázania v Malom katechizme [1529]) – podporovala jeho učenie o absolútnej závislosti hriešnikov na dare Božej milosti.
Luther o Písme
Boh hovorí k hriešnikom vo Svätom Písme svojim Slovom. To ukazuje, kým Boh je a čo je jeho vôľa pre ľudstvo. Luther veril, že Svätý Duch pôsobil v prorockých a apoštolských autoroch Biblie pri zapisovaní Božieho Slova a že pôsobí v kresťanoch každej ďalšej doby pri čítaní a používaní Písma. Boh hovorí k svojmu ľudu dvoma odlišnými spôsobmi: cez príkaz a sľub alebo zákon a evanjelium. Rozdiel medzi nimi je, že jeden predstavuje, čo Boh chce, aby ľudské bytosti robili, teda jeho zámer pre ľudský život, a druhý predstavuje Božie činy v Ježišovi Kristovi v mene hriešnikov. Tento rozdiel slúžil Lutherovi, jeho kolegovi Philipovi Melanchthonovi (ktorý obzvlášť zdôrazňoval používanie tohto rozdielu pri vyučovaní a kázaní) a ich nasledovníkom ako hermeneutický kľúč k správnemu porozumeniu Božiemu slovu a jeho aplikácii.
Božie prikázania pomáhajú zachovávať spoločenský poriadok, hoci pritom, poznamenal Luther, môžu viesť k väčšej vzbure u tých, ktorí vnímajú, že ich modly sú ohrozené, a povzbudiť ich, aby sa spoliehali na svoje skutky ako spôsob ospravedlnenia pred Bohom namiesto toho, aby skutkami len slúžili blížnym. Najdôležitejším „účelom zákona“ (výraz, ktorý Luther veľmi nepoužíval) je odstraňovať hriešnu namyslenosť a ukazovať hriešnikom, že čelia Božiemu súdu. To volá veriacich k pokániu. Luther nespomína tretí účel zákona, ale zákon používal na vyučovanie kajúcnych, ktorí sa chceli naučiť rozhodovať podľa toho, čo sa páči Bohu.
Luther o záchrane
Boží sľub o záchrane a vyslobodení z hriechu sa zakladá výhradne na Kristovom diele. Luther kázal celý príbeh Kristovho diela záchrany: od Kristovho vtelenia cez jeho život, vyučovanie a zázraky a úplnú poslušnosť Božiemu zákonu, po jeho utrpenie, smrť a vzkriesenie a ešte ďalej k jeho nanebovstúpeniu a sľúbenému návratu na konci vekov. Čo sa týka Kristovho zmierenia hriešnikov a ich ospravedlnenia, ktoré je následkom zmierenia, Luther zdôrazňoval, že Kristova smrť zbavuje hriechu a jeho vzkriesenie obnovuje spravodlivosť (Rim 4:25). Lutherovo kázanie Kristovej smrti a vzkriesenia vyzeralo rôzne. Kristovu smrť určite považoval za sprostredkované naplnenie požiadavky zákona, ktorou je smrť hriešnika (Rim 6:23). Kristus nahradil hriešnikov a bol odsúdený na smrť, ktorú si zaslúžia oni. Luther v kázňach a prednáškach často odkazoval na znovu-stvorenie, ktoré veriaci prežívajú pri zvesti o odpustení a ktoré ich znovuzrodzuje ako členov Božej rodiny, cez Krista zmierených s Otcom (2Kor 5:17). Lutherovo najdôležitejšie pojednanie o ospravedlnení sa nazýva O slobode kresťana (1520). Predznamenáva, ako sa neskôr pri výklade druhého článku Apoštolského vyznania viery sústreďuje na Kristovo vzkriesenie ako na to, čo oslobodzuje hriešnikov zo zajatia diabla, sveta a ich vlastných egocentrických túžob. Odpustenie, nové narodenie a oslobodenie Kristom robia z veriacich Kristových vlastných ľudí, ktorí sú oddaní životu s ním a preňho.
Ospravedlnenie
Božie ospravedlňujúce slovo o odpustení skutočne mení realitu hriešnikovej existencie a identity. Toto slovo je viac než len to, čo súčasní lingvisti nazývajú „performatívna reč.“ Je to tvorivé Slovo, ktoré sformovalo vesmír, a teraz preniká do Satanovej ríše, aby znovu získalo pochybujúcich a vzdorujúcich a pretvorilo ich na dôverujúce deti. Podľa Luthera teda „forenzné“ ospravedlnenie nefunguje ako právna fikcia, podľa ktorej by hriešnici boli „ako keby“ spravodliví. Boží pohľad na veci prisudzuje (pričíta, pripisuje; Rim 4:3,6) hriešnikom odsúdenie. Jeho vyhlásenie o ich spravodlivosti ich naozaj a skutočne robí spravodlivými, lebo jeho Slovo určuje, čo je skutočné.
Viera
Hriešnici sa stávajú v Božích očiach spravodlivými vierou. Luther ju definoval ako niečo odlišné od „historickej“ viery (fides) stredovekej teológie, podľa ktorej je viera uznanie pravdivosti záznamu o Kristovej obeti pre ľudstvo, hoci Lutherova definícia viery historickú vieru zahŕňa. Od Erazma a Melanchthona sa Luther naučil, že Pavlovo slovo „viera“ (pistis) znamenalo viac, i keď historickú vieru určite zahŕňalo. Práve na dôvere (fiducia) sa zakladá ľudská osobnosť a jedinečnosť. Luther vo Veľkom katechizme napísal, že dôvera vytvára a udržiava vzťah medzi Bohom a ľuďmi. Hriešnici jej nie sú schopní, v ľudských srdciach a mysliach vzniká prácou Svätého Ducha cez ústnu, písomnú alebo sviatostnú podobu zvesti evanjelia o Kristovom diele. Luther pre svoje predpoklady, ktoré získal ako žiak učiteľov ovplyvnených Ockhamistami, nepochyboval o tom, že Boh skutočne uplatňuje svoju moc cez ohlasovanie evanjelia (Rim 1:17) a že Božie Slovo plní jeho vôľu zachrániť hriešnikov (Iz 55:11). Preto spájal Boží sľub v Písme, ohlasovanie biblickej zvesti a udelenie sľubu s vonkajšími znakmi vo sviatostiach, ktoré sú nástrojmi Svätého Ducha na vzbudzovanie a udržiavanie dôvery v Krista, ktorá udeľuje spravodlivosť.
Spravodlivosť
Dôvera je ľudským prejavom podstaty spravodlivosti v Božích očiach, pretože sa s vierou spolieha na sľub odpustenia, oslobodenia a znovu-stvorenia na základe Kristovej smrti a vzkriesenia. Božie vyhlásenie, že človek je spravodlivý, presvedčuje veriacich, že sú spravodliví, a oni sa potom usilujú konať spravodlivo. Luther rozlišoval medzi dvoma „druhmi“ spravodlivosti. Podľa neho bol správny spôsob ako byť človekom dvojaký, alebo s dvoma aspektmi. Hlavnú alebo základnú spravodlivosť, tú v Božích očiach, nazval „spravodlivosť nie z nás“ (iustitia aliena) a neskôr „pasívna spravodlivosť“ (iustitia passiva). Táto spravodlivosť je jadrom identity veriaceho ako Božieho dieťaťa. Nie je založená na zásluhách a udeľuje sa jedine Božou milosťou cez vieru v Krista. Táto spravodlivosť potom spôsobuje „našu vlastnú spravodlivosť“ (iustitia propria) alebo aktívnu spravodlivosť (iustitia activa). Ako vysvetľuje hlavnými tézami diela O slobode kresťana, kresťania sú pánmi nad každým zlom, pretože Kristus v ich mene každé zlo porazil. Zároveň sú služobníkmi ľudí, spojení a zviazaní s ľudstvom Božím prikázaním slúžiť blížnemu a milovať ho.
Luther o kresťanskom živote
Lutherovo chápanie kresťanského života sa sústreďuje na motiváciu vyplývajúcu z dôvery v Krista a jeho vyhlásenie o spravodlivosti, ktoré vyvoláva túžbu slúžiť Bohu a iným. Podľa Luthera sa má kresťan pri rozhodovaní riadiť Božími prikázaniami a jeho povolaním do miest a pozícií v spoločenských štruktúrach. Výraz „povolanie“ sa pôvodne vzťahoval na ľudí v náboženskej službe – kňazov, mníchov a mníšky – a vyjadroval, že do tejto služby ľudí ustanovuje Boh. Luther toto stredoveké chápanie rozšíril a „povolaním“ rozumel pôvod služby každého kresťana pri úlohách a činnostiach, z ktorých pozostávali stredoveké „vrstvy“ – domácnosť (rodina i práca), spoločnosť (najmä jej politické štruktúry) a cirkev. Poslušnosť Božím prikázaniam (nie len) pri napĺňaní Božieho povolania je ovocím viery.
Luther nabádal a vyzýval svojich poslucháčov a čitateľov, aby žili takto poslušne Bohu bez ohľadu na spoločenské postavenie. Roľníkov ako aj obchodníkov a remeselníkov kritizoval za podvádzanie na trhovisku. Vladárom a šľachticom hovoril o Božom hneve na nich za vykorisťovanie poddaných a prekrucovanie práva.
Pri kázaní Božieho slova však vždy bral ohľad na zápas každého kresťana s pokušením. Kristus prikázal veriacim, aby kázali pokánie a odpustenie hriechov (Lk 24:47). To bola podľa Luthera aplikácia odsúdenia hriechu podľa Božieho zákona a vyhlásenia o odpustení podľa Božieho evanjelia. To má byť rytmom kresťanského života. Veriaci si každý deň uvedomujú, že sa Boha neboja nadovšetko, že ho nemilujú nadovšetko a že mu nedôverujú nadovšetko. Luther v prvej zo svojich 95 téz (1517) píše, že celý kresťanský život je životom pokánia. Jeho vyvíjajúce sa chápanie vyznania hriechu a prijatia Božieho sľubu sa opieralo o Božie konanie pri krste. Pri ňom Boží sľub udeľuje život. V Malom katechizme vysvetľuje pretrvávajúci dopad tohto sľubu: Slová „Krstom sme teda spolu s ním boli pochovaní v smrti, aby sme. . . aj my kráčali v novote života“ (Rim 6:4) „znamenajú, že starý Adam v nás so všetkými hriechmi a zlými túžbami sa má utopiť a umrieť cez každodennú ľútosť a pokánie a že každodenne sa má presadiť a povstať nový človek a navždy spravodlivo a čisto žiť pred Bohom.“ Tento eschatologický zápas stále trvá. Kristus už síce rozhodol o výsledku konfliktu medzi Bohom a Satanom, no tento konflikt veriacich ešte stále trápi. To, prečo v ich životoch je naďalej hriech a zlo, ostáva záhadou. Luther sa nepokúšal zodpovedať otázky o podstate a existencii zla inak než Kristovým krížom (Rim 3:26).
Luther o Cirkvi
Hoci Luther občas čelil obvineniam z priveľkého individualizmu, prikladal veľký význam životu kresťana v spoločenstve svätých, cirkvi, ktoré zažívame v miestnom zhromaždení, ale ktoré je zároveň prepojené so všetkými veriacimi z každej doby a miesta tým, že Svätý Duch „povoláva, zhromažďuje, poučuje a posväcuje celú kresťanskú cirkev na zemi (Malý katechizmus, Apoštolské vyznanie viery). Hoci z výrazu „znaky cirkvi“ neurobil dogmatickú kategóriu, používal ho na opis cirkvi. V súlade s Melanchthonovým Augsburským vyznaním, ktoré definovalo cirkev predovšetkým ako „zhromaždenie všetkých veriacich, medzi ktorými sa verne káže evanjelium a kde sa slávia sväté sviatosti podľa evanjelia“ (Článok VII), Luther zadefinoval Cirkev ako komunitu veriacich, ktorá používa Božie slovo. V roku 1539 spísal osem znakov cirkvi. Prvých päť sa týka prijímania sľubu evanjelia: kázanie Božieho slova; prijímanie tohto sľubu formou Krstu, Večere Pánovej a formálnej spovede a rozhrešenia; úrad služby Slovom; zhromaždenie, ktoré uctieva a učí sa; kríž alebo utrpenie a prenasledovanie; a prejavovanie lásky druhým. To posledné nie je znak, ktorým sa vyznačuje výlučne cirkev, keďže aj neveriaci konajú láskavo a navonok poslúchajú Boží zákon. Patrí však k životu kresťanského spoločenstva.
Luteránska teológia po Lutherovi
Melanchthon v Augsburskom vyznaní viery (1530) a vo svojej obrane alebo Apológii tohto vyznania (1531) predložil učenie, ktoré spolu s Lutherom a svojimi kolegami presadzovali v dokumentoch, ktoré sa stali hermeneutickými kľúčmi – druhotnými autoritami – k Písmu pre svojich nasledovníkov. Formula svornosti (1577) dovŕšila autoritatívnu interpretáciu luteránskej teológie tým, že formálne vyjadrila učenie luteránskej teológie a aplikácie Biblie do života cirkvi.
Odporúčané čítanie
• Kniha svornosti
• Gerhard O. Forde, Theology is for Proclamation
• Oswald Bayer, Martin Luther’s Theology: A Contemporary Interpretation
• Oswald Bayer, Theology the Lutheran Way
• Robert Kolb, Martin Luther: Confessor of the Faith
• Steven D. Paulson, Lutheran Theology
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. https://www.thegospelcoalition.org/essay/lutheran-theology/