V posledných dvoch článkoch (tu a tu) som upozornil na dve nebezpečenstvá pri porozumení Biblii:
• Prvé spočíva v prijatí pohľadu na Písmo, ktorý je ovplyvnený postmodernistickou teóriou stanoviska – hermeneutickým prístupom, ktorý tak veľmi zdôrazňuje vplyv nášho spoločenského a kultúrneho prostredia či životných skúseností istých komunít, že sa pri ňom stávame obeťami relativistického spôsobu výkladu, pri ktorom sa dôsledná exegéza stáva zbytočnou.
• Druhým nebezpečenstvom je reagovať na tento hermeneutický prístup návratom k modernistickej alebo osvietenskej filozofii, ktorá podceňuje dopad „pred-porozumenia“, s ktorým prichádzame k textu a pri ktorej sa stáva zbytočnou akákoľvek snaha debatovať s pestrejšou skupinou ľudí v snahe správne vykladať Bibliu.
V predošlom článku som uviedol tento princíp: Nemali by sme ani podceňovať, ani preceňovať oblasti odstupu (čas, kultúra, geografia a jazyk), ktoré ovplyvňujú našu schopnosť rozumieť Biblii. Sústredil som sa hlavne na to, prečo by sme svoj odstup od Biblie nemali podceňovať. Teraz sa potrebujeme pozrieť na nebezpečenstvo preceňovania tohto odstupu, ktoré spochybňuje našu schopnosť Biblii rozumieť akokoľvek.
Ako môžeme počítať s dôsledkami „pred-porozumenia“ pri štúdiu Biblie a zároveň sa snažiť dopracovať k pravému poznaniu významu textu?
1. Uvedomte si, že je rozdiel medzi pravým a absolútnym poznaním
Musíme rozlišovať medzi „pravým“ a „absolútnym“ poznaním – rovnako, ako musíme rozlišovať medzi skutočnou a falošnou pokorou. Niektorí čitatelia Biblie, ktorí veria postmodernistickej kritike osvietenskej istoty (vnímanie skutočnosti „objektívne“ alebo „Božími očami“), si myslia, že pokorným postojom je zdvihnúť ruky a priznať, že vlastne nemôžeme poznať nič. Toto však nie je pravá pokora. To, že nedokážeme poznať všetko, hneď neznamená, že nedokážeme poznať nič. Nemusíme sa usilovať o absolútne poznanie, aby sme získali pravé poznanie. Môžeme poznať časť nejakej pravdy (pravé poznanie), aj keď tú pravdu nepoznáme úplne (absolútne poznanie)
„Biblia ukazuje, často implicitne no niekedy explicitne, že ľudské bytosti môžu rozširovať svoje poznanie s náležitou istotou a reagovať na Božie zjavenie premýšľaním, aktívnou vierou a poslušným podriadením sa ich Stvoriteľovi a Vykupiteľovi.“
Ak popierame, že môžeme rozširovať svoje poznanie, alebo ak zdôrazňujeme, čo nedokážeme poznať, robíme Božie zjavenie nezrozumiteľným. Zriekame sa zodpovednosti získavať pravé poznanie tak, že sa odvolávame na „pokoru“, čo je výhovorka, ktorú často používame na to, aby sme si zapchávali uši pred tým, čo z jeho Slova nechceme počuť.
2. Uvedomte si, že výklad Biblie závisí od kultúry, ale nie len od kultúry
Videli sme, že je dôležité zaoberať sa svojim kultúrnym a spoločenským prostredím, aby sme si uvedomovali, s čím prichádzame k textu na základe „pred-porozumenia“. Nikto z nás pri štúdiu Biblie nie je neutrálny. Kultúra ovplyvňuje náš výklad.
Vplyv postmodernizmu na hermeneutiku by však kultúre pripísal všetko. Ako varuje Kevin Vanhoozer, všetko sa potom odvíja len od „prostredia, prostredia, prostredia“. Zameranie hermeneutiky sa presúva zo všeobecnosti pravého poznania ku konkrétnym a špecifickým okolnostiam čitateľa Biblie.
Lausannský dokument z Kene, ktorý spomínam v predošlom článku, opisuje najväčší problém tohto prístupu – funkčné popieranie autority Biblie:
Ak všetky tvrdenia o všeobecnej platnosti sú relatívne vzhľadom na spoločenské kontexty, z ktorých vychádzajú, a ak neexistuje neutrálny a objektívny základ, podľa ktorého sa dá rozsudzovať medzi rôznymi pohľadmi, potom nám ostane mnoho pohľadov, ktoré súperia o prevahu, pričom ani jeden nemá dominantné postavenie. Vychvaľuje sa rozmanitosť pohľadov. Keď má každý právo na vlastný názor a keď sa tieto názory principiálne nedajú spochybniť, potom neexistuje ani nesprávny názor. Biblia tak nemá o nič väčšiu autoritu ako iné posvätné texty. Všetky sú dôležité v rôznych náboženských kontextoch a o žiadnom sa nedá tvrdiť, že ukazuje výlučnú cestu k pravde.
Platí, že si potrebujeme uvedomovať vplyv spoločenského prostredia na naše porozumenie Biblii. Je pravdou, že pripúšťame užitočnosť dialógu s vernými kresťanmi z iných kultúr, aby sme všetci viac a lepšie rozumeli biblickým textom. No aj tak by sme mali odmietať myšlienku, že pravda závisí na uhle pohľadu. V Lausannskom dokumente sa ďalej píše:
„Takéto názorové rovnostárstvo znamená, že kritériá pre posudzovanie pravdy sú veľmi závislé od spôsobu života alebo spoločenského prostredia, v ktorom žijú rôzni ľudia nárokujúci si pravdu. Bez tlaku prispôsobovať sa dohodnutým normám sa otvárajú dvere pluralite názorov a akceptácii rozdielov.“
3. Oceňujte oblasti, v ktorých sa výklady z rôznych kultúr zhodujú
Opäť zdôrazňujem, že by sme nemali ani podceňovať, ani preceňovať dopad spoločenského prostredia na naše porozumenie Biblii. Jedným zo spôsobov, ako sa môžeme chrániť pred preceňovaním oblastí odstupu, je uvedomiť si a prijímať všeobecnú zhodu medzi ľuďmi, ktorí milujú Ježiša a sú podriadení jeho Slovu.
Takto o tom hovorí D. A. Carson:
„Je prekvapujúce, ako veľmi sa dá zhodnúť na tom, čo Biblia hovorí, ak všetci účastníci dialógu súhlasia s tým, že Biblia má konečnú autoritu, a ak sú ochotní na jej základe meniť svoje postoje. Inde píšem o desiatich šťastných rokoch vo vtedajšom Svetovom evanjelikálnom spoločenstve, kde som riadil veľmi pestré študijné skupiny a kde som bol vždy pozitívne prekvapený tým, ako veľmi jednohlasní môžeme byť vďaka usilovnej práci, trpezlivej diskusii, vzájomnej kritike, pokornému zmýšľaniu a väčšej túžbe po tom, aby sme usilovali hlavne byť verní textu a nie považovaní za tých, čo majú pravdu.“
Kľúčovým je, samozrejme, že všetci títo vykladači sa zhodujú na tom, že Biblia má konečnú autoritu. Inými slovami, sú podriadení Písmu a náležite ochotní prijímať myšlienky od bratov a sestier, ktorí zmýšľajú rovnako a zaoberajú sa rovnakými textami. Zvyčajne to vedie k tomu, že sa zhodnú v oveľa viac veciach, než v ktorých sa nezhodnú. Opäť spomeňme Carsona, ktorý uvádza dobrý príklad:
„Keď pred niekoľkými rokmi vyšiel Africký komentár k Biblii, jeho vydavatelia a podporovatelia neustále zdôrazňovali, že konečne môžeme čítať pohľady kresťanov z iného svetadielu, ktorí prišli na svoje vlastné závery týkajúce sa významu Písma, a tak prispeli k celosvetovému vzájomnému kresťanskému obohacovaniu. Do istej miery je to skvelé a pravdivé. Africký komentár k Biblii venuje viac pozornosti než západné jednozväzkové komentáre témam ako exorcizmus, otázkam ohľadom uctievania predkov a vyvracaniu evanjelia ‚zdravia, bohatstva a prosperity‘. Na celej publikácii je však najzarážajúcejšie to, že 90 či 95 percent jej obsahu by mohli čítať a chápať, či dokonca napísať veriaci kresťania prakticky z akejkoľvek časti sveta. Nemalo by nás to prekvapovať, veď nakoniec máme tú istú Knihu. Než sa príliš zahľadíme do úzkej hermeneutiky zameranej na reakciu čitateľov, musíme si položiť otázku, v čom Africký komentár k Biblii nie je a nemal by byť inovatívny.“
Ako by sme teda mali Bibliu vykladať? V ďalšom článku navrhujem spôsoby, ako by sme mali čítať a študovať Písmo s epistemickou pokorou – ako zohľadňovať prínos pohľadov z iných kultúr a prostredí a zároveň si byť naďalej pokorne istí, že pri čítaní Písma môžeme nadobudnúť pravé poznanie.
Toto je tretí zo série článkov k tejto téme.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. https://www.thegospelcoalition.org/blogs/trevin-wax/understanding-not-exaggerating-the-distance-between-us-and-the-bible/
