O Božej adopcii sa napísalo len veľmi málo. Pravdepodobným dôvodom je fakt, že biblická myšlienka Božieho Otcovstva sa zmenila na akúsi formu univerzalizmu. Ak sme všetci Božími synmi, načo je potom adopcia? Keď sa nejaká dôležitá téma učenia zneužije, dochádza nevyhnutne k tendencii znižovať hodnotu daného učenia. Tak kvôli nevyslovenej obave z univerzalizmu chýba v evanjelikálnych kruhoch dôraz na Božie Otcovstvo a nadväzne s tým súvisiaca skúsenosť synovstva. Existuje aj rad ďalších príčin. Porozumenie adopcii by malo priniesť nekonečné obohatenie nášho prežívania veľkej Božej dobroty a lásky.
Význam adopcie
Pavol výraz synovstvo používa v Liste Galaťanom 4:5; v Liste Efezanom 1:5, a v Liste Rimanom 8:15, 23; v Rimanom 9:4. Táto myšlienka je však prítomná aj zakaždým, keď čítame o Božom Otcovstve. On má tú obnovujúcu moc, ktorá vkladá do našich sŕdc Božie semeno (1Jn 3:9). On je pôvodca vyhlásenia, ktorým sa stávame jeho synmi a dcérami.
Pozadie adopcie
V starozmluvnom rodinnom živote neexistovalo žiadne právne nariadenie týkajúce sa adopcie. Rodinné štruktúry boli usporiadané tak, že to ani nebolo potrebné. Adopcia v Novej zmluve pravdepodobne vychádza skôr z rímskeho práva, ktoré bolo apoštolovi Pavlovi známe. V rímskej spoločnosti, na rozdiel od našej, zmyslom právnej adopcie nebolo chrániť práva a výsady dieťaťa, ale išlo v nej výlučne o výhody a požehnania, ktoré získaval ten, ktorý si dieťa adoptoval. (Prirodzene, aj v našej spoločnosti získavajú veľké výhody, a je to správne, ale výhody nie sú hlavným cieľom adopcie, lebo zákonu ide o dieťa.) Pavol používa myšlienku adopcie iba v listoch adresovaných oblastiam spadajúcim pod rímske právo (Galácia, Efez a samotný Rím). Rímske zázemie nám slúži na pripomenutie, že ani tie najvyššie výsady kresťanskej skúsenosti nemajú za cieľ svoje vlastné šťastie. Všetky majú slúžiť ku cti a sláve Božej. V adopcii vo svojich synoch a dcérach obnovuje tú slávu obrazu svojho Syna, ktorá bola zničená pri Páde.
Akt adopcie
Čo teda adopcia zahŕňala? Nastali pri nej dve základné veci. Stará autorita, pod ktorou človek bol, musela byť zlomená. Potom bol formálne privedený pod novú autoritu. Bolo treba prelomiť právne ustanovené panstvo hriechu. Silou hriechu je zákon (1Kor 15:56). Hriech si robí právny nárok na vládu nad človekom, pretože ten svojou neposlušnosťou stratil slobodu. Aby bola trvalá adopcia vôbec možná, treba autoritu mocností tmy zlomiť. Toto urobil Boh v Kristovi (pozri Rim 6:1-14). Ale to nie je všetko.
Boh nás povyšuje do nového vzťahu so sebou samým tým, že nás adoptuje do svojej rodiny a dáva nám práva a výsady skutočných detí Boha. Jediný rozdiel medzi naším a Kristovým prežívaním synovstva spočíva v tom, že Kristus požíval radosti synovstva skôr než my, nie však iným spôsobom.
Dôležitosť adopcie
Cesta spásy bola v Starej aj Novej zmluve rovnaká – milosťou skrze vieru. Akákoľvek iná interpretácia by mala katastrofálny dopad na to, ako čítame Písmo, a na naše pochopenie Božej podstaty. Ale medzi jasnosťou a plnosťou zjavenia a skúsenosťou v období Starej zmluvy a v dňoch Novej zmluvy je veľký rozdiel. Rozdiel spočíva v plnosti možného prežívania milosti. Medzi prísľubom v Starej zmluve a jeho naplnením v Kristovi nie je iba kontinuita, ale aj nevyčísliteľný nárast požehnania. Skrze Krista prichádza Božie požehnanie, prisľúbené Abrahámovi, k pohanom (Ga 3:14) a prichádza lepšia zmluva s lepšími prísľubmi (Heb 8:6).
Hlavný rozdiel však spočíva v charaktere spoločenstva s Bohom. Ani v tých najlepších prípadoch sa svätci Starej zmluvy netešili ustálenému osobnému vzťahu k Bohu v zmysle individuálneho synovstva a osobného Otcovstva. Učenci poukazujú na novátorstvo a jedinečnosť Ježišovho učenia práve v tomto bode. Práve toto charakterizuje pokrok v prežívaní v tejto novej ére a vedie k vrcholu duchovnej skúsenosti. Len si predstavte tú výsadu môcť volať Stvoriteľa končín zeme „Abba, Otče“. Je to nad naše pochopenie a nad všetky kalkulácie. Preto je len málo obrazov, ktoré by boli dojímavejšie než uskutočnenie veršov z knihy Izaiáš 8:18 v osobe Ježiša v Liste Hebrejom 2:12. Tu je zobrazený medzi velebiacim zástupom Božím ako ten, ktorý vedie ich uctievanie. Naťahuje ruky k Otcovi. Spieva chvály Bohu a raduje sa v zhromaždení jeho ľudu, hovoriac: „Hľa, ja i moje deti, ktoré mi dal Boh.“ Toto zhromaždenie je ovocím služby Ducha a Kristovho diela. Keď Ježiš hovorí o „prúdoch živej vody,“ Ján dodáva: „To povedal o Duchu, ktorého mali prijať tí, čo v neho uveria. Duch Svätý totiž ešte nebol daný, lebo Ježiš ešte nebol oslávený“ (Jn 7:39). Všetky preklady verne tlmočia zmysel Jánových slov, ale málokedy dokážu vystihnúť silu použitého výrazu. Jeho slová znejú doslova: „Duch Svätý totiž ešte nebol.“ Pochopiteľne, Ján nechce tvrdiť, že Duch neexistoval (pozri Jn 1:32-34). Zdôrazňuje tým radikálne odlíšenie doby Pánovej služby a dňa Ducha, ktorý má prísť.
Neskôr v evanjeliu je tento význam vykreslený ešte presnejšie. Keď Ježiš od učeníkov odchádza, nenecháva ich „ako siroty“ (Jn 14:18). Podľa toho usudzujú, že keď Boží Duch príde, zjaví sa v plnej sláve samotného Ježiša. A navyše im vnesie do vedomia skutočnosť, že v nebi majú Otca, ktorý sa o nich stará. To, čo Ježiš učil o Otcovstve Boha v kázni na hore, spoznajú teraz sami; budú mať skúsenosť skrze službu Ducha (pozri Mt 6:5-14, Mt 6:25-32). Práve tak, ako Ježiš jedinečným spôsobom hovoril o Bohu ako o svojom Otcovi, s príchodom Ježišovho Ducha, ktorý chce navždy prebývať v srdciach učeníkov, úplne novým spôsobom poznávajú, čo to je volať „Abba, Otče“ (Rim 8:15).
V skutočnosti my ľudia ani nie sme schopní porozumieť, aké veľké privilégium znamená prijatie, adopcia, kým nemáme skúsenosť so službou Ducha ako „Ducha adopcie“.
Duch adopcie
Pavol hovorí na dvoch miestach o zvláštnom vzťahu medzi Duchom a našou skúsenosťou adopcie. V Liste Galaťanom 4:1-7 opisuje tú novú vec, ktorú Boh vykonal, keď naplnil novú zmluvu. V Liste Rimanom 8:12-27 hovorí o osobnej skúsenosti s Duchom ako Duchom adopcie:
Lebo všetci, ktorých vedie Duch Boží, sú Boží synovia. Veď ste neprijali ducha otroctva, aby ste opäť žili v strachu, ale prijali ste Ducha synovstva, v ktorom voláme: Abba, Otče. Tento Duch sám dosvedčuje nášmu duchu, že sme Božie deti…
Rimania už mali skúsenosť s „duchom otroctva, aby opäť žili v strachu“. Pavol zrejme hovorí o dňoch, keď boli hlboko usvedčení z hriechu, čo spôsobilo uvedomenie si otroctva, a vyvolalo pocit hrôzy. No evanjelium to zahnalo a oni prijali Ducha synovstva. Teraz vstúpili do krvou kúpených privilégií bratstva s Ježišom a synovstva Božieho.
Znaky prítomnosti Ducha
Existujú štyri znaky prítomnosti Ducha adopcie.
- Vedie nás Duch Boží (Rim 8:14). Tak ako otec poskytuje smerovanie svojim deťom (a v istom zmysle môžu zistiť, že duch ich otca je určujúcim faktorom mnohých ich typických reakcií v rôznych životných situáciách), tak v oveľa hlbšom zmysle je Duch Boží vodcom Božích detí: „všetci, ktorých vedie Duch Boží, sú Boží synovia“ (Rim 8:14). Vedenie, o ktorom tu Pavol hovorí, má však veľmi jasný a jednoznačný obsah. Je úzko späté s pomocou, o ktorej sa vo verši 13 píše, že nám ju Duch poskytuje na „umŕtvovanie skutkov tela“. Vedenie, ktoré Duch dáva, je jednoznačne namierené proti hriechu. Tvrdiť, že zažívame službu Ducha adopcie, a napriek tomu koketovať s hriechom, znamená, že sme hlboko oklamaní. Jeho prítomnosť prináša nový postoj k hriechu. Kde je nový postoj prítomný, tam je prítomný aj on.
- Voláme „Abba, Otče“ (Rim 8:15). Toto je bod, ktorý vyvolal mnohé nedorozumenia. Niektorí tvrdia, že znakom prítomnosti Ducha adopcie a uistenia, ktoré so sebou prináša, je duch pokojného spočinutia v Božej prítomnosti. Takéto požehnanie bezpochyby Duch Boží prináša. Ale v Liste Rimanom 8:15 sa opisuje iná skúsenosť. Pavol tu hovorí o kresťanovi, ktorý kričí „Abba, Otče!“. Použité sloveso je krazein a v Novej zmluve označuje hlasný krik, často zvolanie v úzkosti (pozri Mk 15:39, Pánov výkrik na kríži; Zj 12:2, žena v pôrodných bolestiach). Tento obraz neukazuje veriaceho, pokojne a v detskej dôvere spočívajúceho v Otcovom náručí, ale ukazuje skôr obraz dieťaťa, ktoré sa potklo a spadlo, a v bolesti volá „Oci, oci“. Ten krik je znakom prítomnosti Ducha adopcie prinajmenšom preto, že ukazuje, že v čase núdze je to náš Otec, ku ktorému sa utiekame.
- Svedectvo Ducha (Rim 8:16) je jedna z najťažších fráz, čo sa týka jej správnej interpretácie. Často sa tento pojem vysvetľuje ako mystický vnútorný hlas, ktorý hovorí veriacemu slová útechy a uistenia. Iní ho chápu v súvislosti so svedectvom Písma, v ktorom sa Boží Duch prihovára človeku. Zdá sa, že najlepšie Pavlovo myslenie vystihuje, keď chápeme spolusvedčenie Ducha ako niečo, čo sa objavuje v našich skúsenostiach s inými prejavmi synovstva, konkrétne s umŕtvovaním hriechu, ktorý by zarmucoval Otca, a s utiekaním sa k jeho otcovskej starostlivosti v čase núdze. Práve na základe týchto skúseností, hovorí Pavol, nás Duch priamo utvrdzuje v našom synovstve.
- Duch adopcie v nás spôsobuje, že veriaci v tomto živote vzdychá (Rim 8:23)! Vzdychá nielen stvorenie (v. 22) a Duch, u ktorého to je zjavné (v. 26), ale aj my sami. Toto však nie je vzdychanie veriaceho v jeho zápase pri umŕtvovaní hriechu ako vo verši 13. „Vzdychy“ z 8. kapitoly Listu Rimanom sú viac zamerané na budúcnosť. Stvorenie „vzdychá“ v očakávaní budúceho vyslobodenia; Duch vzdychá v radosti zo svojej služby, ktorej výsledkom je vypočutá modlitba; veriaci vzdychá po ešte plnšom prežívaní spásy. Túto úžasnú spásu vychutnávame skrze Ducha už teraz. Ale Duch „je závdavkom nášho dedičstva, aby sme ako jeho vlastníctvo boli vykúpení na chválu jeho slávy“ (Ef 1:14, pozri Rim 8:23). Tu a teraz neprežívame plnú spásu. Preto „vzdycháme“ túžbou po tom dni, keď budeme naplno piť z prameňov živej vody, ktorej chuť sme už zakúsili.
Iba do tej miery, pokiaľ sme niečo také zažili, čiže poznáme to z vlastnej skúsenosti, sme schopní žiť vo vedomí toho, že sme deti Boha, a tešiť sa službe „Ducha adopcie“. Potom zistíme, že byť Božie dieťa znamená mať výsady, ale aj zodpovednosť.
Výsady a zodpovednosť
- Nové postavenie. Teraz patríme k Božej rodine; k rodine, ktorú tvoria všetky národy. V ľudskej spoločnosti sa tomuto spoločenstvu nič nevyrovná. Dostali sme nové meno ako synovia Boha, a už nie sme synovia diabla (1Jn 3:10), ani neposlušní synovia (Ef 5:6), či deti hnevu (Ef 2:3). Naopak, nadobudli sme privilégiá a radosti domu nášho Otca – smieme k nemu kedykoľvek prísť, zdôveriť sa mu, smieme bez strachu a obavy pristupovať k nemu vo vedomí, že otcovská ruka je záruka, že všetko bude každému z detí slúžiť na jeho dobro. Keďže patríme k Božej rodine, máme aj zodpovednosť, máme sa usilovať podobať sa Otcovi v láskavosti ku všetkým jeho deťom, napodobňovať ho v tom s láskavým srdcom a s úprimnou oddanosť Uvedomenie si toho, že máme bratov a sestry v Kristovi, také isté objekty jeho lásky, akými sme my, by v nás malo vyvolať hlboký záujem o nich. Ako ľahko nám to schádza z očí!
- Nové vnímanie Božej starostlivosti. Príliš málo sa zamýšľame nad hlbokou pravdou, ktorú Ježiš vyjadril veľmi jednoducho: „Váš otec vie, čo potrebujete, skôr, ako ho prosíte“ (Mt 6:8). Ako dlho trvalo Petrovi, než bol schopný vysloviť tieto slová z vlastnej skúsenosti! Napriek tomu bol po čase schopný povzbudiť všetky generácie kresťanov výzvou: „Naňho zložte všetky svoje starosti, lebo On sa o vás stará“ (1Pt 5:7). Odložme teda všetky úzkosti. Zdôverme sa mu v istote, že sa o nás stará, a prenechajme ich jemu.
- Nové vnímanie nášho určenia. Naša najväčšia výsada je v budúcnosti, lebo aj keď už zažívame to, čo máme ako Kristovi spoludedičia, čaká nás ešte viac! Pavol napája myšlienku prijatia do Božej rodiny na reťaz Božej spásonosnej činnosti, ktorá bude zavŕšená až v sláve (Ef 1:5, 11, 14). Naša zodpovednosť, vyplývajúca z takejto perspektívy, je jasne vymedzená: „Každý, kto má túto nádej v neho, sa očisťuje ako aj on (Kristus) sám je čistý“ (1Jn 3:3). Vedomie, že sme Božie deti, nás zaväzuje k tomu, aby sme odrážali jeho prijatú podstatu, pretože raz budeme navždy bývať v jeho dome. Ak je to tak, potom by sme sa mali usilovať prijať spôsob života Krista – nášho staršieho brata, lebo: „Ak sme deti, sme aj dedičia, dedičia Boží a spoludedičia Kristovi, aby sme, ak spolu trpíme, boli spolu aj oslávení“ (Rim 8:17). „ Ak vytrváme, spolu s ním budeme aj kraľovať“ (2Tim 2:12).
Poznámka redaktora: Úplné znenie kapitoly a ostatné časti knihy si môžete prečítať v Sinclair B. Ferguson: Kresťanský život. Bratislava: Porta libri, 2002, s. 93-102.
Vydavateľstvo: Porta libri
Jazyk: slovenčina
Rok vydania: 2002
Počet strán: 201
