Deň po voľbách v roku 2020 som sa zobudil skoro ráno, rýchlo som skontroloval správy (víťaz ešte nebol vyhlásený) a potom som sa vybral na jazdu s mojím cyklistickým tímom zachovávajúc rozostupy. Naša trasa skončila pri obchode s donutmi, sedel som na terase s jedným členom tímu – samozrejme s dvojmetrovým rozostupom. V určitom slova zmysle sme už nemohli byť dvaja viac odlišní ľudia: patríme do rôznych vekových skupín, máme rozdielny pohľad na náboženstvo a volili sme každý iného prezidentského kandidáta (áno, dokonca sme sa o tom aj rozprávali).
Ako sme tam však sedeli s našou horúcou kávou a domácimi donutmi, povedal som niečo na štýl citátu Tima Kellera o zakladaní zborov: „Vieš čo? Mám pocit, že už sa asi všetci zbláznili, okrem nás dvoch – a ak mám byť úprimný, nie som si úplne istý ani o tebe.“ Zasmiali sme sa spoločne na našej debate o voľbách, pozdieľali sme naše tipy ako dopadnú výsledky v jednotlivých štátoch a spoločne sme rozmýšľali, ako sa vlastne naša krajina dokáže dostať z bodu takého hlbokého rozdelenia. Národnú krízu sme však v to ráno nevyriešili.
Ale vlastne možno aj áno. Alebo sme aspoň spravili jeden krok tým správnym smerom.
Ďalšia pandémia
Už pred COVIDom sme v Amerike čelili epidémii osamelosti. Ako som napísal v roku 2018, sociálna izolácia sa stala funkčnou charakteristikou nášho života a osamelosť sa hlboko a tragicky dotkla nášho mentálneho zdravia, fyzickej pohody a komunitného života. A to všetko bolo realitou už predtým než sme zostali všetci zamknutí v našich domovoch na neurčito.
V priebehu posledných dvoch rokov riešenie jednej pandémie iba zhoršilo tú druhú. To, čo v prípade pandémie COVIDu pomáhalo – sociálna izolácia a odstupy – zhoršilo to, čo jeden z najdôležitejších medikov v krajine nazval „epidémiou osamelosti“.
Primárna tragédia, ktorú spôsobil COVID, je úplne zjavná. Stratili sme mnohých milovaných. Iba v samotných Spojených štátoch bolo COVIDu-19 prisúdených viac ako 750 000 úmrtí. Pandémia sa neúmerne dotkla ľudí inej farby pleti, ľudí s nižšími príjmami a starších ľudí. A dlhodobé zdravotné následky COVIDu-19 stále nie sú úplne jasné. Ešte stále nežijeme v post-COVIDovom svete a v určitom zmysle možno ani nikdy nebudeme. (Možno s určitou dávkou nádeje, môžeme toto obdobie nazvať neskorším COVIDovým obdobím.)
Uprostred týchto obrovských a do istej miery merateľných tragédií, efekt, ktorý toto obdobie malo na naše vzťahy, priateľstvá a komunity, bude nevypočítateľný. Ako by sme vôbec mohli skúsiť porozumieť do akej miery pandémia narobila osobnú, vzťahovú a duchovú škodu? A čo sa s ňou vlastne dá urobiť?
Moja téza je takáto: Už beztak sme mali veľmi slabé vzťahy tzv. strednej vzdialenosti, hlavne keď išlo o priateľstvá a práve tieto vzťahy sa výrazne znížili od marca 2020 a nahradil ich najmä čas strávený pri obrazovke a priateľstvá zo skupiny, s ktorou súhlasím, čo iba ďalej podporilo polarizáciu – tak v širšej spoločnosti, ako aj v cirkvi. Aby sme tento trend potlačili, potrebujeme si ako kresťania a cirkevné spoločenstvá vytvárať nové rytmy učeníctva, ktoré sa budú podobať Ježišovmu životu na tejto zemi, aby sme obnovili naše priateľstvá a snažili sa o znovuobnovenie našich komunít.
Ako pandémia zmenila naše každodenné životy
Na začiatok sa zamyslime nad výraznými spôsobmi, akými COVID zmenil to, ako trávime náš čas. Štúdia, ktorú spravil The New York Times ukázala (neprekvapivo) dramatický pohyb smerom k sociálnej izolácii za osem mesiacov od mája do decembra 2020. (Od polovice marca do polovice mája sa dáta kvôli pandémii nezbierali.)
Priemerný čas, ktorý Američania strávili s ľuďmi mimo domu, poklesol o celú hodinu – čo za osem mesiacov vychádza na pokles o 244 hodín, ktoré sme v roku 2019 strávili budovaním vzťahov a v roku 2020 už nie.
Takže čo sme s tým časom namiesto toho robili? Boli isté skupiny ľudí, ktorí začali tráviť oveľa viac času s rodinnými príslušníkmi – hlavne rodičia malých detí. Najväčšia zmena v tom, ako sme trávili čas, sa však týkala nášho digitálneho života. Pandémia spustila nárast v četovaní, telefonovaní, organizovaní video konferencií, streamovania televízie, používania počítačov a počítačových hier. Ak nerátame pracovný alebo školský čas, priemerný Američan zvýšil svoj čas pred obrazovkou o celých 60 minút denne.
Keď tieto dva trendy spojíme (a budeme predpokladať, že v marci a apríli 2020 bola väčšina ľudí aspoň tak izolovaná ako po zvyšok roka), zistíme toto: V roku 2020 priemerný Američan vymenil 300 hodín času, ktorý predtým trávil naživo s priateľmi, ľuďmi z cirkvi, či susedmi, za 300 hodín strávených scrolovaním na sociálnych sieťach, pozeraním TV alebo čítaním článkov na internete.
Nie je žiadnym prekvapením, že rok 2021 sme strávili podobne a vyzerá to tak, že v roku 2022 sa tento trend meniť nebude. A opäť, toto všetko sa udialo dlho potom ako bola v Spojených štátoch vyhlásená epidémia osamelosti už v roku 2017. Pane, zmiluj sa.
Ale nejde iba o to, že čas pred obrazovkou nahradil čas s priateľmi – akoby už to nebolo dostatočne ničivé. Typ vzťahov, ktoré momentálne udržiavame, sa tiež radikálne zmenil.
Nebezpečný pokles priateľstiev ‘strednej vzdialenosti’
Sociológ Marc Dunkelman vo svojej knihe The Vanishing Neighbor (Miznúci sused) z roku 2014 opísal pokles komunitného života v našej spoločnosti práve vďaka strate priateľstiev strednej vzdialenosti. Vzťahy najmenšej vzdialenosti sú tie najintímnejšie – partner, deti, najbližšia rodina, prípadne niekoľko blízkych priateľov. Vzťahy najväčšej vzdialenosti zahŕňajú našich susedov a kolegov, s ktorými môžeme v pohode vychádzať aj bez toho, aby sme s nimi viedli akúkoľvek hlbokú konverzáciu (čo znamená, že ak so mnou niekto z tejto vzdialenej skupiny ľudí nesúhlasí, nemá to na mňa žiaden dopad). Dunkelman vysvetľuje, že to, čo sme v 21. storočí stratili, sú priateľstvá strednej vzdialenosti – priatelia, s ktorými sa stretávame pravidelne, naša skupinka v zbore, malý tím v práci, každodenná tréningová skupina bežcov a tak ďalej.
Znamená to teda, že sme strácali hĺbku vo vzťahoch s inými ľuďmi z našich cirkevných spoločenstiev, s našimi susedmi či kolegami už celé roky – a spoločenské kluby ako cyklistický oddiel, záhradkársky spolok, či bowlingová liga boli postupne nahradené buď individuálnymi alebo virtuálnymi aktivitami.
Začiatkom minulého roka sa publicistka Michelle Goldberg zamyslela nad dovtedy nevídanou lojalitou, s akou ľudia nasledovali svojich politických lídrov v roku 2020. Tisíce občanov nasledovali svojich kandidátov z mesta do mesta ako skupinka fanúšikov nejakej rockovej kapely. Čo bolo tým spoločným znakom ľudí, ktorí boli najlojálnejší? Viac než čokoľvek iné to bolo to, že ľudia, ktorí najoddanejšie nasledovali svojich politikov v čase pred týmto obdobím svojho života žili v hlbokej osamelosti. Mnohí z nich nemali žiadne rodiny, alebo mali so svojou rodinou ochladnuté vzťahy a v politických klanoch zrazu našli komunitu, ktorá ich prijala s otvorenou náručou.
Rast priateľstiev v „skupinách s rovnakým názorom“
Ako ukázal David French, postupne sme strácali skutočných priateľov z mäsa a kostí strednej vzdialenosti, a túto medzeru sme začali zapĺňať priateľmi, s ktorými nás spájal rovnaký názor. Tieto priateľstvá často začínali online. French ich nazýva „priateľstvami v rámci frakcie“ a sú to priateľstvá, ktoré vidia ľudí len ako „tých, čo sú s nami a tých, čo sú proti nám.“ Sú nebezpečné, pretože ľuďom prinášajú do života do určitej miery zmysel – „bez ohľadu na to, aké ničivé alebo falošné môžu tieto vzťahy byť.“
A ak je naša spoločnosť plná priateľstiev v rámci frakcií, no chýbajú nám vzťahy strednej vzdialenosti, máme problém. Bez zdravej cirkevnej komunity, či niekoľkých dobrých priateľov sa môžeme stratiť v sieti takzvaných priateľstiev založených prakticky len na spoločnej politickej afinite. Ak okolo seba nemáme zdravé prostredie naplnené rodinou, priateľmi a cirkvou – čiže ľuďmi, s ktorými sa nestretávame len preto, že majú rovnaké spoločenské a politické názory ako my – tak potom môžu byť tieto priateľstvá v rámci frakcie veľmi ničivé pre nás ako jednotlivcov, no aj pre naše cirkevné spoločenstvá a pre spoločnosť ako takú. French píše:
Hovoril som to už predtým a poviem to ešte tisíckrát. Hlavným dôvodom, prečo človeka nemôžete vyslobodiť z konšpirácie faktami, prosbami či argumentami je to, že týmito faktami, prosbami a argumentami sa ho snažíte dostať preč z jeho komunity.
Naša skúsenosť za posledných pár rokov naznačuje určitý posun: existuje typ pasívnej osamelosti (keď nám chýbajú priatelia a komunita) a rozdeľujúcej osamelosti (keď priateľov a komunitu odmietame, ak to nie sú ľudia, ktorí s nami budú absolútne súhlasiť v otázkach spoločenských, politických a náboženských názorov). Inými slovami, takto vyzerá temná stránka túžby po prijatí.
Ak sa nám nepodarí obnoviť rozhovory, podobné tomu, ktorý som viedol s mojím priateľom-cyklistom pri donutoch, rozhovory, ktoré prinášajú spoločné a prijímajúce momenty medzi dvoma rozdielnymi ľuďmi, potom nám už nezostáva veľa nádeje, že sa náš spoločný sociálny život do nejakej miery zlepší.
Úloha sociálnych médií
Sociálne média začali s myšlienkou, že v kultúre, ktorá sa hýbe smerom k častým zmenám a veľkej mobilite ľudí, potrebujeme viac príležitostí byť si blízko. Zostať v spojení s priateľmi kdekoľvek sú, to nám sľubovali. Bude to skvelé, hovorili. Ale projekt sociálnych sietí sa zmenil za posledných pätnásť rokov na niečo úplne iné a tieto stránky sa stali platformami plnými reklám a sociálneho rozdeľovania, ktoré nás nútia spájať sa s ľuďmi ako sme my sami.
Začiatkom roka 2021 Tim Keller recenzoval knihu od sociológa Chrisa Bail Breaking the Social Media Prism (Prelomenie prizmy sociálnych sietí). Bail rieši otázku ako sociálne média prispeli k problémom spoločenskej a politickej polarizácie a Keller jeho odpoveď zosumarizoval takto:
Bežnou odpoveďou je, že algoritmy nás držia v tzv. komnatách ozvien či bublinách, kde počujeme správy a názory iba z tej našej strany, čo vedie k rozdeleniu a extrémizmu. Bail však poukazuje na výskum, ktorý uvádza, že naopak každodenné vystavenie sa protichodným politickým a kultúrnym názorom (a to nielen tým vyložene odporným, pokriveným verziám týchto názorov) vedie ľudí k silnejšiemu, niekedy dokonca i extrémnejšiemu utvrdeniu ich názorov. Ľudia, ktorí sa pravidelne vystavovali opačným názorom, svoje stanoviská neupravili a nestali sa vyváženejšími či umiernenejšími. Pre mnoho ľudí sa sociálne siete totiž stali miestom, kde sa sebarealizujú. Preto potom vnímajú opačné názory ako útok na svoju identitu (31)
Výsledkom toho je, že sociálne média sa stali platformou, ktorá odmeňuje extrémne názory a tíši tie umiernené. Nie sú dobrým miestom na prezentovanie našich pohľadov, prijímanie názorov iných a zapájanie sa do civilných diskusií. Namiesto toho sú ďalším miestom, ktoré nám pomáha identifikovať sa s určitými skupinami (a neidentifikovať sa s inými) a vytvárať našu osobnú internetovú persónu. (Odpoveďou pre Kellera nie je nutne, aby sme zo sociálnych sietí odišli – je tam predsa len množstvo ľudí, ktorí sú ochotní interagovať a má to aj pozitívne benefity – ale myslí si, že je potrebná dôsledná reforma.)
Takže, aby sme to teda všetko spojili, pozeráme sa na skutočne komplexný problém: Kým väčšina z nás má to šťastie, že o naše najbližšie vzťahy sme neprišli, no naše vzťahy a najmä priateľstvá strednej vzdialenosti zmizli doteraz nevídanou rýchlosťou. Medzera, ktorú po sebe zanechali, bola naplnená dlhším časom stráveným pri obrazovkách a priateľstvami v rámci frakcií s tým, že kontakt na sociálnych sieťach vo veľkej miere nahradil rozhovory s ľuďmi, ktoré sme predtým viedli naživo.
Stratili sme niečo nádherné a svet-meniace. Naše priateľstvá – vzťahy strednej vzdialenosti medzi veriacimi navzájom, aj medzi ľuďmi mimo cirkvi – nie sú užitočné iba pre nás. Sú silou, ktorá môže v spoločnosti vytvárať mnoho dobrého.
Sociálna sila priateľstiev v cirkvi
V roku 2012 výskumník Robert Putnam z Harvardu, autor kníh Bowling Alone (Sám na bowlingu) a American Grace (Americká milosť), prišiel s dôležitým objavom. Predtým študoval spojenie medzi náboženským založením a altruistickým správaním, akým je napríklad dávanie peňazí na charitatívne účely, dobrovoľníctvo, služba ľuďom mimo vašej náboženskej skupiny, či dokonca otázka, či vrátite v obchode nesprávny výdavok. A potom sa spýtal otázku prečo. Prečo sú nábožensky založení ľudia láskavejšími a nesebeckejšími členmi svojej komunity?
Preskúmal viacero faktorov, no žiadny z nich neviedol priamo k zvýšeniu altrustického správania – denominačná tradícia, ako silno veriaci daný človek bol a tak ďalej. V skutočnosti našiel iba jednu vec, ktorá konzistentne súvisela s tým, že niekto bol zdravším členom svojej komunity: priateľstvá a osobné vzťahy v rámci cirkvi. Inými slovami, ľudia s najsilnejšími vzťahmi v rámci svojej náboženskej komunity sú tými najláskavejšími a najmenej sebeckými členmi spoločnosti mimo svojej náboženskej komunity.
Putnam to sumarizuje takto:
Čím viac priateľov človek má, tým je altrustickejší, no na „priateľoch v cirkvi“ záleží ešte viac… Naše dáta ukazujú, že sila priateľov v cirkvi je väčšia ako to, keď zrátame silu viery a silu priateľstiev ako takých.
Vidíme teda, že existuje typ prijatia, ktoré je nebezpečné pre nás aj svet okolo nás. Ide o politicky motivované priateľstvá v rámci frakcie, s ľuďmi, ktorí nežijú v našej lokálnej komunite a s ktorými nás spája najmä presvedčenie, že buď „si s nami, alebo si proti nám“. Tieto sociálne skupiny sú často identifikované najmä tým, proti čomu broja a ovocie týchto vzťahov často prichádza v podobe konfliktov, rozdelenia a bezohľadného pohľadu na ľudí mimo danej skupiny. Naopak, zdravé kresťanské komunity prinášajú výrazný nárast našej láskavosti, miernosti, dobrote a sebaovládaní. S ľuďmi mimo našej skupiny narábame s láskou, rešpektom a štedrosťou – nie so strachom, podozrievavo a vylučujúco.
Takže, čo s tým môžeme spraviť? Ako môžeme my, veriaci, cirkevné spoločenstvá a organizácie zareagovať na epidémiu osamelosti? Ako začať opravovať naše priateľstvá, obnovovať spoločenstvá a dotknúť sa našich miest v tomto období?
Nové usporiadanie priorít v našom živote (a našich lások)
Je veľmi nápomocné rozmýšľať o posledných dvoch rokoch v otázkach učeníctva – zamyslieť sa nad zvykmi, ktoré sme si vytvorili na základe toho, čo sme zažili a čo sme konzumovali. V tom najširšom slova zmysle sa učeníctvo deje úplne stále: Stávame sa tým, čo konzumujeme, naše kažodenné rytmy riadia a určujú naše najhlbšie pocity, myšlienky a motívy. Sme neustále formovaní presvedčením, osobnosťou a životným štýlom niekoho iného, či nejakého myšlienkového prúdu.
Dallas Willard v knihe The Spirit of the Disciplines napísal, že hlavným spôsobom, ktorým sa pripodobňujeme Ježišovi (keď sme s ním spojení a obnovení), je nasledovať ho v celkovom vzore jeho pozemského života. Tým, že počúvame jeho učenie, rozjímame o jeho utrpení, smrti a vzkriesení a praktizujeme jeho spôsob života, stávame sa mu podobnými. Ak veríme, že je dokonalým obrazom Otca a bezhriešnym Bohočlovekom, potom by sme mali veriť aj tomu, že vedel lepšie ako ktokoľvek iný, ako žiť v tomto rozbitom a krásnom svete.
Z toho vyplýva, že ak spôsob, ako sa stať podobným Kristovi, spočíva v nasledovaní jeho spôsobu života, potom by nám Ježišove pozemské priateľstvá mali ukázať ideálny vzor, ako môžu ľudia vo svojich priateľstvách naozaj prekvitať.
Aké typy vzťahov teda vidíme v Ježišovom živote?
• Absolútnu oddanosť svojim najbližším priateľom (Dvanástim)
• Cieľavedomé vyhľadávanie neobľúbených členov komunity (Zachej)
• Rozhovory s ľuďmi z iných kultúr (Samaritánka)
• Spoločné stolovanie s priateľmi, členmi rodiny a outsidermi
• Účasť na svadbách, pohreboch a kultúrnych podujatiach
• Vzťahy s chudobnými a núdznymi (stolovanie s „hriešnikmi”)
Ak všetky naše problémy, ako už dávno napísal Augustín, vyplývajú zo zle usporiadaných lások, potom zmena usporiadania nášho života a zmena usporiadania našich lások pôjdu ruka v ruke.
Obnovenie priateľstiev, obnovovanie komunity
Práca na obnovení našich priateľstiev a obnovovaní našich komunít nie je komplikovaná, ale je náročná. Nie je to komplexný projekt, lebo cesta a cieľ sú vlastne jedno a to isté: cesta k obnoveným priateľstvám je obnovovať priateľstvá.
Ale je to aj ťažká práca, lebo si to od nás vyžaduje zmenu v usporiadaní priorít a vlastne aj bežného života. Naše životné systémy sú dokonalo nadizajnované tak, aby prinášali presne tie výsledky, ktoré teraz prinášajú, takže aby sme zmenili výsledky, budeme musieť zmeniť niečo v základoch toho, ako robíme veci.
Musíme naše životy zmeniť tak, aby boli vzťahy v ich centre.
Nemôžeme naďalej hlásať vzťahového Boha v tomto spoločenstve zvanom cirkev a v skutočnosti nedávať prednosť dlhodobej poslušnosti budovania vzťahov. A ako vieme (ale snažíme sa to praktizovať) v celej cirkvi, budovanie vzťahov vyzerá tak, že sa ukážeme, prevezmeme iniciatívu, budujeme vzťahy mimo nášho prirodzeného kmeňa a máme trpezlivosť jeden s druhým.
Nemôžeme ďalej hlásať Boha, ktorý ponúka vzťah ľuďom v tejto komunite, ktorú nazývame cirkev a pritom v realite nepovažovať dlhodobú poslušnosť v podobe budovania vzťahov za našu najväčšiu prioritu. A ako dobre v cirkvi vieme (hoci nám to ide ťažko), vzťahy sa budujú pomocou našej prítomnosti, iniciatívy, vytvárania vzťahov mimo našej prirodzenej krvnej skupiny a tým, že budeme vo všetkom veľmi trpezliví.
1. Buďte prítomní a konzistentní
K priateľstvám a komunite sa žiadnou skratkou nedostaneme. Podobne ako v prípade akejkoľvek inej hodnotnej veci na svete, sa k nim nedostaneme bez cielenej snahy a vytrvalosti. Musíme si pamätať, že sme boli stvorení pre život v komunite, že jeden druhého potrebujeme a že bez rôznorodých priateľstiev budeme trpieť osobne a naše cirkvi budú strádať. Musíme byť prítomní v živote iných ľudí s pravidelnosťou, ktorej kultúra okolo nás nebude rozumieť.
Ak sme v roku 2020 stratili 300 hodín priateľstva a spoločenstva a pravdepodobne úplne rovnako veľa aj v roku 2021, ako tieto stovky hodín obnovíme tento rok a počas najbližších rokov?
Priateľstvá a vzťahy strednej vzdialenosti si vyžadujú náš čas. Preto „Buďte si navzájom oddaní v bratskej láske, predbiehajte sa navzájom v úctivosti“ (Rim 12:9). Investujte svoj čas, lásku, úctivosť a vaše vzťahy sa budú prehlbovať.
2. Buďte iniciatívni a vytvárajte priestor na vzťahy
Pohostinnosť je dôležitá kresťanská prax, v ktorej sa snažíme vytvárať priestor pre iných. Podobne ako Kristus, otvárame naše životy a domovy ľuďom bez ohľadu na to, či sú to naši priatelia, s ktorými sme v kontakte pravidelne alebo ľudia, ktorí sa priateľmi ešte len stanú.
Počas 15 rokov v kresťanskej službe som už od nespočetne veľa ľudí počul, že sa necítia byť zapojení v komunite a že ľudia sa o nich nezaujímajú. Ale tí, ktorí majú najhlbšie vzťahy sú vždy tí, ktorí sú iniciatívni a ktorí, „sú pohostinní“, ako to Pavol káže (Rim 12:13). Buďte teda ľuďmi, ktorí iniciatívne vytvárajú priestor na tvorbu vzťahov a po čase budete mať vzťahov aj nadbytok.
3. Vytvárajte vzťahy mimo svojej krvnej skupiny
Ako sme videli, prijatie má aj svoju temnú stránku – keď si vytvárame malé skupinky priateľov, ktorí presne zdieľajú naše presvedčenia a s opovrhnutím sa spoločne pozeráme na ľudí, ktorí nie sú súčasťou našej skupiny. Aby sme tomuto zabránili, potrebujeme vytvárať vzťahy mimo našej prirodzenej skupiny.
Ak všetci moji priatelia vyzerajú rovnako ako ja, sú z rovnakej spoločenskej triedy, majú také isté vzdelanie ako ja, potom som nespravil veľký posun v tom, aby môj život vyzeral viac ako Ježišov život. Podobať sa na Krista znamená zaujímať sa o tých, s ktorými by som si prirodzene nemal rozumieť a chcieť pre týchto ľudí dobré veci.
4. Buďte trpezliví
Nikto nemá rád, keď sa s ním zle zaobchádza alebo keď je vylúčený, ale všetci máme ľudí, ktorých je ťažké milovať. A ak sme k sebe úprimní, aj my sami sme ľuďmi, ktorých je ťažko milovať.
Možno je pre nás výnimočne náročné znášať sa s ľuďmi v našom zbore, skupinke, či v širšej skupine priateľov. Možno nás frustruje všetko, čo robia. Myslím si, že Nová zmluva na to hovorí jednoznačne: Buďte trpezliví. Pavol to povedal najlepšie:
Ako vyvolení Boží, svätí a milovaní, oblečte si milosrdný súcit, dobrotivosť, pokoru, miernosť, trpezlivosť, navzájom sa znášajte a odpúšťajte si, najmä ak by mal niekto niečo proti niekomu. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy odpúšťajte druhým! Nadovšetko sa však odejte láskou, ktorá je zväzkom dokonalosti. (Kol 3:12-14)
Pandémia bola náročná pre nás všetkých, hoci pre rôznych ľudí rôznym spôsobom, no ťažká jednoznačne bola. Naša kultúra nás pretvárala ničivým spôsobom a teraz potrebujeme jeden druhému preukazovať milosť – a vlastne tú potrebujeme aj sami voči sebe. Za posledné dva roky sme toho stratili veľa, vrátane niektorých vecí, ktoré sú už preč navždy. Ale cesta k cirkvi, v ktorej je menej osamelosti a ktorá je telom plným funkčných vzťahov je toto: investujme čas, energiu a prítomnosť, zaujímajme sa o veriacich aj neveriacich a túžme po dobrých veciach pre našich blížnych.
Takto vyzerá Ježišova cesta. Takto Boh nadizajnoval naše životy. Toto je cesta späť k obnoveným priateľstvám a obnovenej komunite.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
