Článok patrí do série Ako nám Stará zmluva pomáha rozumieť listu Efezanom.
Živé kamene. Život podľa výsady byť Božím chrámom (Efezanom 4:1-16 a Žalmy)
Falošné oddeľovanie teológie a praktickej aplikácie
Je už takmer otrepané povedať, že Efezanom 1-3 je o teológii a Efezanom 4-6 o praktickej aplikácii tejto teológie. Zdá sa, že v Efezanom 4:1 nastáva jasná zmena: „Preto vás napomínam ja, väzeň v Pánovi, aby ste žili, ako je hodné povolania, ktorým ste boli povolaní.” Už sa nepohybujeme len v oblasti opisu „povolania“, ale ideme ďalej k tomu, ako by život „hodný povolania“ mohol vyzerať.
Pavol tu však teológiu neopúšťa. Skôr v nasledujúcich kapitolách zdôrazňuje úžasné pravdy zo zvyšku knihy a aplikuje ich do života Efezanov. Tým zdôrazňuje výsady zahrnutia pohanov rôznymi spôsobmi stále viac a viac.
Na začiatok sa sústreďuje na výsadu byť Božím príbytkom. Nepoužíva už vyjadrenia súvisiace s chrámom, ale zvyšuje úroveň výsady a tvrdí, že táto zjednotená cirkev je v skutočnosti Kristovo telo (Ef 4:12). Metafora tela však nenahrádza myšlienku, že Boží ľud je jeho príbytkom, len ju rozširuje. Ako zvyčajne, lepšie pochopíme, čo Pavol hovorí, keď sa pozrieme, ako používa Starú zmluvu.
Žalm 68
Žalm 68 sa cituje v Efezanom 4:8. Cituje sa máličko odlišne od hebrejských či gréckych rukopisov Žalmu 68. Konkrétne Pavol napísal, že Boh dary „dal“ a nie „prijal“. Hoci sa nám takto verš Žalm 68:19 takto na rukopisoch nezachoval, táto myšlienka je v Žalme 68 veľmi zrejmá. Píše sa tam: „Boh vzbudzuje úžas vo svojich svätyniach. On je Boh Izraela, ktorý dáva ľudu moc a silu”. Boh v Žalme 68 obdarúva svoj ľud a Pavol tu používa tú istú myšlienku. V dobách Žalmu 68 sa Dávid a jeho hudobníci radovali z toho, že im Boh dal silu poraziť ich nepriateľov (Ž 68:2-3, Ž 68:12-13 atď.) a taktiež ľudí, ktorí im pomáhali chváliť ho spevom vo svätyni (Ž 68:25-26).
Prečo tento žalm?
Existujú náznaky, že Žalm 68 je oslavou tej istej udalosti z dejín Izraela, ktorej sme sa venovali minule – 1. Kronická 15-16 (a 2. Samuelova 6). Očividne to bolo po vojenskom víťazstve, kým boli izraelské kmene ešte stále zjednotené (Ž 68:28) a ľudia sa radujú z trvalého Božieho príbytku (Ž 68:17), dokonca sa spomína „chrám nad Jeruzalemom”, čo je teraz uskutočniteľné (Ž 68:30). Zdá sa, že to zodpovedá obdobiu, keď sa Archa zmluvy vrátila do Izraela potom, čo ju ukoristili Filištínci, krátko nato, čo Dávid dobyl Jeruzalem.
To znamená, že pri každej odvolávke na Žalm 68 v Efezanom cítime atmosféru príchodu domov. Ako to bolo pri možných odkazoch na 1. kroník 16, odkazy na Žalm 68 v mysli človeka, ktorý miluje Starú zmluvu, vyvolajú obraz toho, ako sa Boží príbytok vracia späť na svoje právoplatné miesto.
Okrem toho existuje ďalší dobrý dôvod, prečo si Pavol zrejme vybral Žalm 68:28 a nie iné dôležité žalmy súvisiace s chrámom (napríklad Žalm 30, ktorý ako neskoršie kapitoly 1. kroník ukazuje ohromné množstvo príprav, ktoré Dávid urobil pred stavbou chrámu, hoci vedel, že k nej nedôjde za jeho života). Žalm 68 dáva zmysel, pretože nasleduje hneď po viacerých žalmoch, ktoré explicitne hovoria o zahrnutí pohanov do Božích požehnaní. K Bohu „prichádzajú všetci“ (Ž 65:3), on je nádejou „všetkých končín zeme i diaľav za morom” (Ž 65:6). On je ten, ktorého má ospevovať „celá zem” (Ž 66:1) a ktorého by „národy” (Ž 66:8) mali velebiť. Pre neho „národy plesajú a radujú sa” (Ž 67:5). Práve do kontextu tohto medzinárodného ohlasovania Božieho charakteru (pozri taktiež Ž 68:30 a Ž 68:33) zaradil redaktor knihy Žalmov túto úžasnú pieseň o Božom príbytku. Aký úžasne „efezanský“ oddiel, na ktorý tu Pavol upriamuje pozornosť svojich čitateľov.
Ďalšie náznaky melódie Žalmu 68
Zdá sa, že existuje niekoľko odkazov na Žalm 68. Grécka verzia tohto žalmu končí identickým výrazom „Požehnaný Boh”, ktorým Efezanom 1:3 začína. Taktiež tu máme „velebený Pán” v Žalme 68:20, čo nasleduje o jeden verš neskôr ako verš citovaný v Efezanom 4. Taktiež slovo pre „nebo“, ktoré sa bežne prekladá ako „nebesia” v Efezanom 1:3, sa vyskytuje v celej Starej zmluve len jedenkrát, a to v Žalme 68:15 (preložené ako „Všemohúci“ teda ten na nebesiach, ktorý je všemohúci), a ďalšie blízke slovo je v Žalme 68:34 (ktoré máme preložené ako „na nebesiach”).
Oddiel Efezanom 1:3-14 teda začína a je celý popretkávaný drobnými kúskami odvolávok na Žalm 68 a 1. kroník 16, na dve rôzne piesne, ktoré oslavujú príchod Božieho príbytku tam, kde by mal byť. List Efezanom je prešpikovaný odkazmi na motív návratu Božej prítomnosti domov. To je zároveň to, čo Pavol cituje v Efezanom 4. Takže keď ešte rozširuje vysvetlenie ich výsady od toho, že sú súčasťou Božieho príbytku, k tomu, že sú Kristovým telom tu na zemi, nezanecháva obrazy súvisiace s chrámom, ale spája tieto dve myšlienky dokopy. Ako písal v Efezanom 2:21, toto je živý, rastúci chrám, úplne rovnako, ako to je aj žijúce, rastúce telo (Efezanom 4:12-16).
Život podľa tejto výsady
Veľa z Pavlových „pokynov“ samotných sú pripomenutia a rozšírenia tej radikálnej teológie, ktorú už vysvetľoval. Efezania určite majú poslúchať tieto pokyny, ale nielen preto, že dostali niečo dobré a poslúchať by mali ako vďačnú odpoveď. Logika veršov Efezanom 4:1-16 naznačuje, že ich výsada stále rastie, keď si hovoria pravdu v láske. Žijúce telo-chrám rastie, keď sa navzájom budujú pravdivými a milujúcimi slovami. Tam tento oddiel vrcholí v Efezanom 4:15-16.
Dalo by sa ešte veľa hovoriť o Efezanom 4:1-16 a nádhernom obraze cirkvi, ktorý tento oddiel podáva:
„Jednota“ bola ohromne proti-kultúrna v rozkúskovanom pohanskom svete, z ktorého Efezania pochádzali (zdá sa pravdepodobné, že „jednota“ v Efezanom 4:3 sa týka pohanov a iných pohanov, keďže zrejme to sú adresáti tohto listu – porovnaj Efezanom 2:11, Efezanom 3:1 – a nie pohanov a Židov, hoci text tu nehovorí veľmi jasne).
Toto je naozaj zvláštne miesto, lebo ľudia tu dostávajú „dary“ a nie zodpovednosti, a dary dostáva celá cirkev spoločne a nie jednotlivci, čo sa líši napríklad od toho, ako sa darom venuje v 1. Korinťanom 12-14 alebo Rimanom 12.
Taktiež je to veľmi dôležitý oddiel z hľadiska formovania našej predstavy o tom, o čom sú cirkevné zhromaždenia (v našom chápaní najmä nedeľné bohoslužby). Kázeň či monologické vyučovanie nie je tým hlavným, ale „poradou tímu“ pred tým hlavným – a tým je život samotnej cirkvi, ktorá sa navzájom vyučuje a vzájomne stále viac buduje na slávny Kristov príbytok. Z toho pre všetkých vyplývajú obrovské dôsledky, či už tých, čo kážu, alebo tých, čo počúvajú.
Je patričné, že z Efezanom 4:1-16 vyplýva množstvo praktických aplikácií. Keď ich však každodenne žijeme, nesmieme strácať zo zreteľa našu výsadu, ktorú nám pripomínajú. List Efezanom sa uprostred jednoducho nepreklápa z teologickej do praktickej roviny. Až do svojho konca ostáva teologicky bohatý.
Poznámka redaktora: Podkladom pre napísanie článku bol blog Barneyho WOLSTENHOLMA.
