Článok patrí do série Ako nám Stará zmluva pomáha rozumieť listu Efezanom.
Vitajte v rodine! Ako pohania môžu žiť s výsadou byť Božím ľudom II. Efezanom 5:21-6:9 a Exodus.
Rodinné vzťahy vtedy a dnes
V Efezanom 5 vlastne nie je predel. Pavol naďalej hovorí o tom, ako sa pohania môžu pridať k privilegovanému spôsobu života, ktorý Boží ľud zakúšal už storočia. Zameranie sa tu však troška mení. Až po Efezanom 5:20 Pavol vysvetľuje všeobecnú morálku, ktorá vyplýva z toho, že sú novým Božím príbytkom. Približne od Efezanom 5:21 sa však Pavol špecificky sústreďuje na rodinné vzťahy, ktoré veriaci s pohanským pôvodom teraz majú (spolu s Božím ľudom) a ako môžu stelesňovať výsadu byť Božou rodinou prostredníctvom svojich vlastných rodinných vzťahov, presne ako to robil Boží ľud po storočia predtým. Tak ako pri predošlom oddiele, aj tu sa pozrieme na konkrétnu knihu zo Starej zmluvy (Exodus), aby sme si to ukázali, ale tieto myšlienky sa nachádzajú naprieč všetkými prvými piatimi knihami Starej zmluvy, známymi ako Zákon.
Pavol sa venuje trom druhom vzťahov: manželia-manželky, rodičia-deti; a páni-sluhovia. Vo všetkých prípadoch je dokonalým vzorom pre tieto vzťahy Kristov vzťah s cirkvou. Vo všetkých prípadoch sú kresťania povolaní usilovať sa nasledovať Kristov vzor a jeho vzťah s cirkvou. V každom prípade je však taktiež to, čo Ježiš urobil, pokračovaním vzťahu, ktorý má Boh so svojím ľudom už od Exodu. To, že Boží ľud má vzťahy typu manžel-manželka, rodič-dieťa alebo pán-sluha, nie je nič nové. Toto len preukázal a rozšíril Ježiš.
Manželia a manželky… a ďalšie komplikácie
Ohľadom manželov a manželiek však Pavol nehovorí len to, že Boží vzťah s jeho ľudom je ako manželský vzťah. To by bolo príliš jednoduché! Stačilo by, aby šiel do Ozeáša, Jeremiáša alebo Ezechiela a našiel jeden z mnohých oddielov, ktoré takýmto spôsobom tento vzťah opisujú. Mohol ísť do Exodus 20:14, kde Boh v desiatich prikázaniach zakazuje cudzoložstvo, alebo k hocijakým príkazom týkajúcim sa manželstva z Exodu. Pavol však namiesto toho pridáva ďalší vzťah, ktorý už v Liste Efezanom použil: vzťah medzi hlavou a jej telom.
V Efezanom 4:15 Pavol ukázal, že cirkev je telo, ktorého je Kristus hlavou. Tu Pavol musel vidieť ďalšiu príležitosť pridať odkaz na Genezis. Presne ako je Kristov vzťah s vami vzťahom hlavy a tela, tak je vzťah kresťana s jeho alebo jej manželským partnerom vzťah hlavy a tela. To je vlastne súčasťou Božieho zámeru od samotného počiatku sveta: manželia a manželky by mali byť vo svojom vzťahu od seba tak vzájomne závislí, že budú pripomínať skôr jedno telo než dve.
Často sa vraví, že najprv tu je Boží vzťah s jeho ľudom, a naše vzťahy so sebou navzájom nasledujú tento vzor; Boh sa rozhodol stvoriť manželstvo tak, aby odrážalo vzťah, ktorý Boh bude mať so svojím ľudom. To môže byť pravda, ale veľmi sa nezdá, že by Pavol v Efezanom zdôrazňoval práve túto myšlienku. Áno, mali by sme napodobňovať ideálny manželský vzťah medzi Kristom a jeho ľudom, ale z toho nevyhnutne nevyplýva, že samotné ľudské manželstvo je odvodené od toho vzťahu. Môže to byť tak, že Boh používa metaforu manželského vzťahu jednoducho preto, lebo je to niečo, čo jeho ľud na základe svojho každodenného života pochopí. Je ľudské manželstvo založené na vzore vzťahu Krista a cirkvi, alebo je to užitočná ilustrácia na vysvetlenie vzťahu Krista a cirkvi?
Zdá sa, že to, čo Pavol hovorí tu v Efezanom, sa trocha líši od oboch týchto alternatív. Manželský vzťah (či už bežný vzťah manžela a manželky alebo manželstvo Krista a cirkvi) je založené na niečom inom: na vzťahu hlavy a tela. Dve odlišné, ale úplne vzájomne závislé časti, pričom žiadna z nich by sa nedala rozumne popísať ako dôležitejšia než druhá, obe sú nevyhnutné pre úspech, radosť a potešenie tej druhej a obe sú vzájomne nezameniteľné. Keď sa zamyslíte nad svojím vzťahom so svojím manželským partnerom alebo s Kristom, zamyslite sa nad vzťahom medzi vašou vlastnou hlavou a vaším vlastným telom. Výrokom „Veď nikdy nikto nemal svoje telo v nenávisti ” (Efezanom 5:29 sa myslí očividne zrejmá vec. Rovnakým spôsobom je úplne a totálne kontraproduktívne snažiť sa robiť niečo proti najlepším záujmom vášho manželského partnera. A rovnako nedáva vôbec žiaden zmysel pokúšať sa ublížiť Kristovi alebo odmietať podriadiť sa mu, keď máme výsadu byť jeho vlastným telom! Namiesto toho veriaci pohanského a židovského pôvodu majú výsadu zaobchádzať so svojimi manželskými partnermi so slávne sebaobetavou láskou, akú nám preukázal Ježiš.
Rodičia a deti
Po manželskom vzťahu sa Pavol presúva k vzťahu medzi rodičmi a deťmi. Vzťah rodič-dieťa medzi Bohom a jeho ľudom je v knihe Exodus veľmi výrazný, a to už od Exodus 4:22. Pritom je jasné, že Pavol má na mysli Exodus (alebo aspoň Zákon), keď dáva pokyny kresťanom o tomto vzťahu v Efezanom 6:1-4. V druhej polovici verša 2 používa dve veľké starozmluvné kategórie, aby svoju myšlienku vysvetlil: príkaz a sľub. Mohol ten pokyn len zopakovať a povedať: „Cti svojho otca a svoju matku.” Namiesto toho si dal tú námahu a poznamenal, že tento pokyn bol „prikázanie“ – súčasťou plánu pre rodinu, ktorý dal Boh svojmu ľudu na celé storočia, na základe svojho vzťahu s nimi, do ktorého sú títo pohania teraz pozvaní. A toto prikázanie prišlo s „prisľúbením“ o živote v dedičstve, ktoré ich čakalo a tento sľub teraz platí aj pre veriacich v Krista pohanského pôvodu.
Pavol vo svojich pokynoch pre otcov používa niektoré veľké starozmluvné myšlienky – „napomenutie a poučenie”. Toto môže byť odkaz na knihu Prísloví, v ktorej otec dáva svojmu synovi pokyny, ako žiť správne s bázňou pred Bohom. Celkovo tento krátky oddiel v Efezanom kladie menší dôraz na vzťah medzi Kristom a jeho ľudom, ale naďalej používa starozmluvné kategórie. To pomáha novo začleneným kresťanom pohanského pôvodu vnímať výsadu toho, že sú pozvaní žiť svoje rodinné životy týmto múdrym spôsobom, ktorého východiskom je Stará zmluva.
Páni a otroci
Nakoniec v Efezanom 6:5-9 Pavol hovorí o vzťahu medzi pánmi a sluhami alebo presnejšie medzi pánmi a otrokmi. Tu je dôležité povedať, že Biblia, najmä Pavol, je veľmi proti otroctvu. Pavol jasne hovorí, že kresťania by sa nemali venovať obchodovaniu s otrokmi (napr. 1Tim 1:10 ukazuje, že obchodovanie s otrokmi je neprijateľná činnosť) ani vlastniť otrokov (Celý list Filemonovi prezentuje túto myšlienku, napr. verš 16). Otroctvo bolo každodennou realitou starovekého sveta a veľká časť Biblie je napísaná kresťanom do situácií, v ktorých sa nachádzajú, aj keď ide o situácie, v ktorých veľmi trpia.
Tento oddiel Efezanom sa používal na ospravedlnenie otroctva a to je veľmi nesprávne. Počas atlantického obchodu s otrokmi sa mu venovali aj niektorí kresťania a bolo to veľmi nesprávne. Keď sa naprieč dejinami dominantná kultúra odklonila od Božích ideálov, zvyčajne tak urobilo aj veľa kresťanov. Lákali ich výhody, ktoré mohli získať tým, že budú ako iní ľudia. Spočiatku ignorovaním Biblie alebo spochybňovaním jej zrozumiteľnosti, a potom falošne tvrdili, že Biblia vlastne podporuje stanovisko sveta. Zrušenie otroctva v Britskom impériu nakoniec prišlo vďaka námahe mnohých ľudí, niektorých slávnych, iných nie. Jedným z kľúčových dôvodov bolo ustavičné úsilie kresťanov veriacich v Bibliu v parlamente. Biblia, a najmä Pavol, sú proti otroctvu.
Hrôzy otroctva
V súvislosti s Listom Efezanom si niektorí ľudia myslia, že „otrok“ je zlý preklad. V predstavách väčšiny západniarov je slovo „otrok“ v podstate totožné s „otrok z atlantického obchodu s otrokmi“, lenže otroctvo v Pavlovej dobe bolo iné. Je pravda, že otroctvo v starovekom svete bolo veľmi odlišné, nezdá sa, že slovo „sluha“ alebo „služobník“ dostatočne vystihuje, aké zlé vtedy otroctvo bolo. Vo všeobecnosti nebolo príjemné byť otrokom. Bolo to zlé, ale bolo to zlé inak ako atlantický obchod s otrokmi.
Milovníci Biblie v starovekom svete by si nepredstavili atlantický obchod s otrokmi s jeho hrôzami, ale skôr to, čo zažíval Izrael v Egypte.
To nás privádza späť ku knihe Exodus, kde Egypťania mali Izraelitov za otrokov. „Život im strpčovali ťažkou prácou s hlinou a tehlami; donucovali ich konať poľné a rozličné iné roboty“ (Ex 1:14. Faraón sa pokúsil zabiť všetkých malých chlapcov (Ex 1:16) a hodiť ich do Nílu (Ex 1:22). Izraeliti dostali veľké kvóty na vyrábanie, ale nedostali správne materiály (Ex 5:17-18). Biblická kategória otroctva (alebo ako to nazveme) určite zahŕňa niektoré hrozné spôsoby zaobchádzania, a preto „sluha“ nie je dostatočne silné slovo. Zhodou okolností sa príbeh o tom, ako Boh zachránil svoj ľud z tohto otroctva v Egypte, stal zvesťou úžasnej nádeje pre mnohých ľudí, s ktorými bolo počas atlantického obchodu s otrokmi hrozne zaobchádzané.
Radosť z pána, akým je Pán Ježiš Kristus
Hoci otroctvo bývalo také hrozné, to isté slovo sa v starovekých jazykoch používalo aj na opis krajšej situácie. Keď myslíme na otroctvo, vo všeobecnosti myslíme iba na ten hrozný koniec tejto sémantickej škály, hoci v biblických jazykoch existuje aj oveľa pozitívnejší koniec. Slovo „slúžiť“ alebo „uctievať“ v Exodus 3:12 je v podstate to isté slovo, ktoré znamená byť otrokom. Boh predstavuje svoju záchranu nie len ako záchranu z tvrdého otroctva, ale aj pre skutočne dobrý druh otroctva. Možno je to jednoducho preto, že to slovo má takú širokú škálu významov, alebo možno Boh zámerne použil kontrast, aby ukázal, o koľko lepšie je slúžiť jemu. Nech už je dôvod akýkoľvek, to, že Boh je „pánom“ alebo „majstrom“ svojho ľudu, je v Biblii nesmierne pozitívne. Je to úľava, obzvlášť v porovnaní s inými ľuďmi alebo bohmi, ktorí sú takými nanič pánmi.
Božia vláda nad jeho ľudom poskytuje vzor pre to, akými pánmi by mali byť, ak niekedy budú v takej pozícii. Veľa konkrétnych myšlienok zo Zákona v Exodus 20-24 odporuje spôsobom, akými sa veci robili v Egypte. Jeden z príkladov je zaobchádzanie s veľmi malými deťmi. Zatiaľ čo pod faraónom boli izraelské deti zabíjané, Boh veľmi jasne hovorí, že medzi jeho ľudom nielen novorodenci majú mať maximálnu ochranu, ale dokonca deti, ktoré sa ešte nenarodili (t. j. stále sú ešte v lonách svojich mám), by mali mať oveľa vyššiu ochranu a starostlivosť než kedy mali v Egypte (Exodus 21:22-25).
Podobne Božia vláda nad jeho ľudom poskytuje vzor, podľa ktorého by žiaden Izraelita nemal byť permanentne v postavení otroka proti svojej vôli (Ex 21:2), ale maximálne na šesť rokov. Nikdy by nemali byť predaní inému národu (Ex 21:8). Víziou je, aby sa otrok v izraelskej domácnosti cítil tak vážený, že povie: „Obľúbil som si svojho pána, svoju manželku a svoje deti, nechcem odísť na slobodu.”
Teraz, keď pohania, ktorým bol List Efezanom napísaný, prešli pod Kristovu vládu, taktiež vo vzťahoch pán-otrok prešli od podobnosti faraónovi k podobnosti Izraelitom. To znamená, že otroci majú povinnosť slúžiť úprimne a s plným vedomím, že ich otroctvo ich súčasnému pozemskému pánovi je dočasné. Podobne páni majú byť ako izraelskí páni a nenasledovať vzor okolitého pohanského sveta ako faraón. Násilné správanie už nie je akceptovateľné, keď sme v domácnosti, kde je naším Pánom Kristus.
Vitajte v rodine
Keď pohania skutočne žijú tieto premenené rodinné vzťahy, nakoniec si tým každodenne rôznymi spôsobmi pripomínajú, ako ich Ježiš láskavo priviedol do svojej rodiny. Rodiny, ktorá má veľmi dlhú rodinnú históriu a v ktorej pohania nie sú občania druhej kategórie, ale plnohodnotní členovia.
Poznámka redaktora: Podkladom pre napísanie článku bol blog Barneyho WOLSTENHOLMA.
