Biblia a teológia

Ako (ne)kázať evanjeliá

Vyrástol som v meste, ktoré má druhú najdlhšiu pláž na svete – Marina Beach v Čennai. Pláž Marina, jedna z najrušnejších na svete, je zároveň jednou z najsmrteľnejších. Voda sa zdá byť priateľská a lákavá, ale aj skúsení plavci sa môžu rýchlo ocitnúť v nebezpečnom podmorskom prúde, strhnutí prívalovými vlnami a utopiť sa.

Znie to hrozivo, ale je to obraz, na ktorý často myslím, keď kážem evanjeliá. Neskúsení kazatelia pristupujú k týmto knihám s pocitom známosti a vzrušenia, pripravení odhaliť opisy Ježiša svojmu zhromaždeniu, a potom sa nečakane zmietajú, trápia a kričia: „Pomôžte mi niekto!“

Evanjeliá nám poskytujú nádherné opisy Ježiša a bohatú teológiu. Sú však spojené s hermeneutickými a homiletickými výzvami, ktoré musíme zvládnuť, aby sme verne ohlasovali Krista. Tu je päť „zón so zákazom plávania“, ktorým sa musíme vyhnúť, päť spôsobov, ako nekázať evanjeliá:

1. Nekážte evanjeliá ako súbor izolovaných „perikop“ bez odkazu na ich širší príbeh.

Evanjeliá obsahujú množstvo udalostí a rozhovorov z Ježišovho života, ktoré sú utkané do súdržného literárneho celku s teologickým zámerom. Väčšina evanjelikálov sa oprávnene vyhýba historicko-kritickému prístupu, ktorý evanjeliá považuje za mozaiku nesúvisiacich príbehov s pochybnou historickosťou. Ale duchovia týchto historicko-kritických prístupov stále prenasledujú evanjelických kazateľov, keď kážu jednotlivé časti textu – perikopy (slovo, ktoré sa bežne používa v štúdiu evanjelií) – bez odkazu na literárny tok a širší teologický príbeh každého evanjelia.

Evanjeliá nie sú antológiou poviedok, z ktorej každá má svoje ponaučenie. Sú to skôr teologické rozprávania. Preto musíme pomôcť našim poslucháčom, aby sa sústredili na teologické posolstvo každého autora a konkrétny dôraz každého evanjelia. Pri ich kázaní musíme našim poslucháčom ukázať, ako menšie literárne časti prispievajú k celku a ako celok ovplyvňuje význam jednotlivých príbehov.

Napríklad v Evanjeliu podľa Matúša sa kazateľ musí vyvarovať pokušenia kázať podobenstvo o rozsievačovi (Mt 13:1-23) len ako výzvu poslucháčom, aby boli „dobrou pôdou“, ktorá správne prijíma Slovo. Toto podobenstvo musíme chápať v kontexte deja celého evanjelia. Tieto podobenstvá vysvetľujú, prečo je nebeské kráľovstvo, ktoré prišlo v Ježišovej osobe a posolstve, takmer neviditeľné a mnohí ho odmietajú. Podobenstvo o rozsievačovi nám pripomína zvrchovanosť rozsievača v kráľovstve, ktoré už je, ale ešte nie úplne. Hoci semienko Slova bude čeliť okolnostiam, ktoré sa pokúsia ho zničiť, udusiť alebo usušiť, rozsievač bude nakoniec ospravedlnený, pretože toto semienko nakoniec prinesie ovocie ďaleko presahujúce očakávania.

2. Nekážte evanjeliá bez toho, aby ste ukázali ich miesto v širšom biblickom príbehu.

Evanjeliá sú súvislými literárnymi opismi a vyvrcholením veľkého Božieho príbehu, ktorý sa začal v Genezis, pokračuje v Starej zmluve a vrcholí v Kristovi. Každé evanjelium predstavuje Ježiša Mesiáša ako naplnenie starozmluvného príbehu rôznymi spôsobmi:

  • Matúš predstavuje Ježiša ako Dávidovho syna, Abrahámovho syna, toho, v ktorom prišlo nebeské kráľovstvo ako naplnenie Písma.
  • Marek nám ukazuje, že Jahve sa skutočne vrátil, ako zasľúbil, aby zachránil svoj ľud v záhadnej osobe Syna človeka (Dan 7:13-14; Mk 14:61-62), ktorý je v dramatickom dejovom zvrate zároveň trpiacim služobníkom (Iz 53:11-12; Mk 10:45).
  • Lukáš vykresľuje Ježiša ako zasľúbeného Vykupiteľa Izraela a národov, toho, ktorého utrpenie a slávu očakával Zákon, Proroci a Spisy.
  • Ján odvážne, ale v náznakoch predstavuje Ježiša ako pravý Chrám, pravú mannu z neba, pravé svetlo Božej prítomnosti s jeho ľudom, pravého Pastiera Božieho ľudu, toho, v ktorom sa naplnila starozmluvná nádej na vzkriesenie, pravý vinič prinášajúci ovocie, ktorým Izrael nebol, a predovšetkým Veľké ja, ktoré prišlo prebývať so svojím ľudom.

Kazatelia musia pomáhať ľuďom vidieť, ako povedal Luther, že Stará zmluva je „plienkami a jasľami, v ktorých leží Kristus“, a ukazovať im, ako Kristus privádza dej Písma k vyvrcholeniu a vrhá nové svetlo na všetko, čo bolo predtým.

3. Nekážte evanjeliá tak, že nahrádzate samotný text historickými faktami o texte.

Kazatelia verní Písmu by sa mali vyhýbať ďalšej chybe kritickej metodológie: snahe hovoriť o historickým faktom o texte, namiesto kázania samotného textu.

Čo tým myslím? Historicko-kritické metodológie už dlho obhajujú znovuvytvorenie „historického Ježiša“, údajného múdreho mudrca alebo politického fanatika (alebo niekoho iného), kto stojí za veľmi prikrášlenými prezentáciami autorov evanjelia. Evanjelikáli sa voči takýmto myšlienkam ohradzujú, no my sami sa dopúšťame rovnakej chyby, keď sa v záujme apologetiky alebo harmonizácie snažíme nanovo vytvoriť „to, čo sa skutočne stalo“, a hlásať toto rozprávanie namiesto toho, čo nám každý autor evanjelia hovorí cez Bohom inšpirované slová. Zdá sa, že tento duch historicko-kritickej minulosti sa najradšej objavuje počas vianočného obdobia a pašiového týždňa, keď kazatelia zmiešajú rozprávania o detstve alebo umučení, aby si vytvorili a zvestovali svoju verziu Kristovho narodenia alebo smrti.

Samozrejme, dobrí kazatelia by mali uplatňovať múdry a uvážlivý prístup k harmonizácii na apologetické zámery (aby pomohli poslucháčom vidieť, že evanjeliá sa dopĺňajú a neprotirečia si), a aj na to, aby počuli jedinečný hlas každého evanjelia. Musíme však odolať nutkaniu hlásať vlastné špekulatívne predstavy s rovnakou autoritou, akú má samotný inšpirovaný text.

4. Nekážte evanjeliá, akoby pamätné udalosti boli inšpirovanejšie alebo dôležitejšie ako zvyšok Písma.

Tento bod by mal byť medzi evanjelikálmi samozrejmosťou, ale falošná dichotómia medzi Ježišovými slovami a zvyškom Písma je ako nečistý duch, ktorý sa neustále vracia, aby ovládol cirkvi, ktoré už raz boli zbavené jeho vplyvu. Dnes je napríklad čoraz bežnejšie, dokonca aj v evanjelikálnych kruhoch, tvrdiť, že Ježiš „nikdy neodsúdil homosexualitu“ – alebo že Ježiš obhajuje „sociálnu spravodlivosť“, ktorá sa líši od Pavla alebo iných častí Písma. Pri kázaní evanjelií si musíme dávať pozor, aby sme netvrdili, že evanjeliá nám zjavujú Ježiša iným spôsobom ako zvyšok Biblie, pretože celé Písmo zjavuje Krista a jeho ukrižovaného.

Navyše celé Písmo je Duchom inšpirovaný produkt Synovho vykupiteľského diela: všetky slová Písma sú Kristovými slovami, nielen pamätné udalosti (Jn 14:26; Jn 16:13-15). Celé Písmo je Bohom vnuknuté a je Božím slovom (2Tim 3:16).

Pri kázaní by sme sa preto mali vyhýbať akémukoľvek slovnému spojeniu alebo zdôrazňovaniu, ktoré by naznačovalo niečo iné. Vyvarujte sa smrteľne nebezpečnému vyvyšovaniu „pamätných udalostí“ alebo „Kristových slov“ alebo evanjelií nad zvyšok Starej alebo Novej zmluvy!

5. Nekážte evanjeliá bez toho, aby ste kázali evanjelium.

Evanjeliá sú právom opisované ako „pašiové rozprávania s rozšírenými úvodmi“. Tieň kríža sa vznáša vo všetkých štyroch evanjeliách. Ako hovorí Don Carson: „V každom prípade sa rozprávanie ponáhľa ku krížu a zmŕtvychvstaniu; kríž a zmŕtvychvstanie sú vyvrcholením.“ Je lákavé kázať napríklad Matúšovo rozprávanie o pokušení (Mt 4:1-11) ako príklad Ježiša, ktorý prekonáva pokušenie uplatňovaním Božieho slova. A v istom zmysle to tak aj je. Ako kazatelia však zlyhávame, ak toto rozprávanie nekážeme aj ako prejav Ježišovej identity ako pravého a väčšieho Izraela a pravého a väčšieho Adama, ktorý prekonáva pokušenie tam, kde všetci pred ním zlyhali.

Ježiš žije v dokonalej poslušnosti, až kým opäť nepočuje hlas pokušiteľa, ktorý hovorí: „Ak si Boží Syn,“ a spochybňuje jeho božskú identitu a synovstvo. Tentoraz však nie je hladný na púšti, teraz visí nahý na kríži (Mt 27:40). A opäť víťazí poslušnosťou, čím zachraňuje svoj ľud od hriechu a dostáva všetku moc na nebi i na zemi.

Evanjeliá sú opisy Ježiša. Ale predovšetkým sú to opisy ukrižovaného Krista, Spasiteľa svojho ľudu. Naše kázne by preto mali krvácať od jasieľ až po prázdny hrob a poukazovať poslucháčom na ukrižovaného Mesiáša Kráľa, ktorý trpí a zomiera, aby vykúpil svoj ľud, a vstáva z mŕtvych, aby vládol nad svojím ustanoveným kráľovstvom. Prvý kazateľ, ktorý ohlasoval Ježišov príchod, ho nazval „Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta!“ (Jn 1:29). Choďte a robte to isté!

Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: 9Marks

Aubrey Sequeira

pôsobí ako pomocný pastor v Evangelical Community Church v Abú Zabí a vyučuje teológiu v Gulf Training Center v Dubaji.

Aubrey Sequeira tiež napísal

Tento autor zatiaľ nemá žiadne ďalšie články