Čo je kresťanstvo? Niektorí vravia, že je to filozofia. Pre iných je to etický postoj. A ďalší stále prehlasujú, že je to živá skúsenosť. Ani jedna z týchto vecí však nevystihuje podstatu úplne. Každú z nich kresťan vlastní, ale ani jedna nedefinuje samotné kresťanstvo. Vo svojom hlbokom jadre je kresťanstvo prepojením medzi Bohom a človekom. Pre toho, kto osobne spoznal Boha, už viac nie je Pán Boh vzdialený, ich vzťah sa stáva sa osobným, intímnym. Kresťanstvo znamená poznať Boha.
„A to je večný život, aby poznali Teba, jediného pravého Boha, a ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ Ján 17:3
Prečo potrebujem poznať Boha?
Naša túžba poznať Boha osobne je veľmi silná, ale zvyčajne ju nedokážeme rozpoznať, nevieme, po čom vlastne túžime. Keď sa prvýkrát zamilujeme, keď sa prvýkrát oženíme/vydáme, keď konečne začneme pracovať v tom, čo sme vyštudovali, keď si kúpime vysnívanú chatu — tieto životné míľniky v nás vyvolávajú očakávanie čohosi, čo nakoniec, ako sa neskôr ukáže, nepríde. Nakoniec zisťujeme, že našu túžbu po tom niečom prenesmierne vzácnom neuspokojí ani partner, ani kariéra, ani tie najvyššie výkony. Spokojnosť a naplnenie nám pred očami vädne práve v momente, ako si už oprašujeme ruky nad dobre vykonaným dielom. Nič neprináša takú radosť, ako sa na počiatku zdalo. Mnohí z nás popierajú vlastný pocit prázdnoty svojou zaneprázdnenosťou, jeho úplným ignorovaním, či prinajmenšom odďaľovaním jeho riešenia. „Nič nie je dosť dobré,“ povedala Mária Antoinetta.
Je niekoľko spôsobov, ako na to ľudia odpovedajú:
Obviňovaním okolností okolo — keď hľadáme chybu na všetkom a na každom. Veríme, že lepší partner, lepšia kariéra, lepší šéf či plat by nám priniesli vytúženú spokojnosť. Mnoho slávnych ľudí takto žije — sú znudení, nespokojní, vrhajúci sa od jednej veci k druhej, meniac poradcov, partnerov, životné prostredie.
Obviňovaním seba – v honbe za stále lepším výkonom, aby sme naplnili naše očakávania. Mnoho ľudí žije v presvedčení, že spravili zlé rozhodnutia alebo zlyhali v naplnení výziev, ktorým čelili, a ktorých dosiahnutie by im prinieslo radosť a spokojnosť. Takíto ľudia sú naplnení sebaspochybňovaním, a zvyknú trpieť pocitom vyhorenia. „Keby som len nebol v tomto zlyhal, tá prázdnota by bola preč.“ To však ale nie je pravda.
Obviňovaním všeobecného univerza – vzdávajú sa, aby vôbec nejaké naplnenie v živote hľadali. Je to ten typ človeka, ktorý vraví: „Áno, keď som bol mladý, ešte som nejaké ideály mal, ale v mojom veku sa už nevnášam v oblakoch.“ Stáva sa cynickým, rozhodol sa potlačiť tú časť svojho vnútra, ktorá kedysi po naplnení túžila. Súčasne s tým tvrdne, stráca svoju humánnosť, súcit, radosť.
Spoznaním a obviňovaním svojho oddelenia od Boha –keď vidíme, že naša prázdnota ústi z oddelenia od Boha a začneme s Ním nový, osobný vzťah.
Aby si mohol s Bohom nadviazať osobný vzťah, musíš vedieť tri veci:
1. Kto sme my:
Božie stvorenie — Boh nás stvoril a určil pre vzťah s Ním. Patríme Mu a sme mu dlžní vďaku za každý náš nádych, každú chvíľku nášho života, za všetko. Pretože ľudia boli stvorení na život s Ním, aby ho chválili, vždy sa budú pokúšať chváliť niečo — ak nie práve Boha, tak si nájdu nejaký iný objekt, ku ktorému sa pripútajú s absolútnou vernosťou, aby ich život nabral zmysel.
Hriešnici –všetci sme si vybrali (a každodenne to potvrdzujeme) odmietnuť Boha a spraviť našu vlastnú radosť a šťastie prioritou. Vzpierame sa chváliť Boha, kapitulovať pred Ním ako pred Pánom, ale keďže sme boli stvorení k chvále, tak si hľadáme modly, zamerajúc sa v živote na veci, ktoré nám sľubujú, že dajú nášmu životu zmysel: úspech, vzťahy, vplyv, láska, pohodlie, atď.
Duchovne spútaní — žiť pre niečo iné, ako pre Boha, vedie k zlomu a úpadku. Ak ryba vyjde z vody, pre život v ktorej bola stvorená, nenájde slobodu, ale zomrie. Oslavovanie iných vecí namiesto Boha vedie k strate významu života. Ak aj získame svetské veci, po ktorých tak veľmi túžime, nemôžu nám zabezpečiť naplnenie, pretože tie nikdy neboli stvorené na to, aby boli „bohmi“. Nikdy nemali nahradiť Boha. Následkom oslavovania iných vecí namiesto Boha je tiež problém so sebavnímaním. Samých seba definujeme len na základe úspechov. Buď ich dosiahneme alebo je všetko stratené, takže nás najprv poháňajú k tomu, aby sme na nich tvrdo dreli a potom nás napĺňa hrôzou, keď si predstavíme, že ich stratíme.
2. Kto je Boh:
Láska a spravodlivosť — Jeho neustálou starosťou je naše dobro a radosť. Väčšina ľudí miluje tých, ktorí milujú ich, ale Boh miluje a hľadá ľudí, ktorí sa stali Jeho nepriateľmi. Ale keďže Boh je dobrý a milujúci, nemôže tolerovať zlo. Opakom lásky nie je hnev, ale ľahostajnosť. „Čím viac miluješ svojho syna, tým viac nenávidíš toho klamára, opilca, zradcu v ňom.“ (E. Gifford). Aby sme si vedeli predstaviť situáciu, v akej sa Boh nachádza, skúsme si predstaviť sudcu, ktorý sedí na súdnom pojednávaní, kde obvineným je jeho vlastný syn. Vie, že nemôže nechať svojho syna len tak odísť, pretože spravodlivosti sa musí učiniť zadosť, ak má spoločnosť fungovať. O čo viac potom nemôže milujúci Boh ignorovať spravodlivosť v prípade nás, ktorí sme milovaní, no pritom vinní z rebélie proti Jeho milujúcej autorite?
Ježiš Kristus — Ježiš je Boh, ktorý zostúpil na zem. Žil tu dokonalý život, milujúc svojho Otca celým srdcom, celou dušou, celou mysľou, naplniac všetky požiadavky zákona na človeka. Žil život, ktorý si mal žiť ty — dokonalý vzor. Potom, namiesto toho, aby dostal zaslúženú odmenu (večný život), Ježiš dal svoj život ako obeť za naše hriechy, berúc na seba trest smrti, ktorý patril nám. Tým, že v Neho veríme, uznávame, že: 1) naše hriechy sú Jeho smrťou zaplatené a že 2) Jeho dokonalý život je prenesený na náš účet. Preto nás Boh prijíma a hľadí na nás, akoby sme my sami spravili to, čo v skutočnosti urobil jedine Kristus.
3. Čo musíš spraviť ty:
Oľutovať — najprv musíš vyznať, že si žil ako svoj vlastný pán, vzdávajúc hold nesprávnym veciam, porušujúc prikázania Božej lásky. „Oľutovať“ znamená, že poprosíš o odpustenie, odvrátiš sa od tohto nesprávneho postoja a rozhodneš sa žiť život zacielený na Neho.
Veriť – viera znamená, že prenesieš dôveru zo svojho vlastného úsilia a začneš veriť v dostačujúce úsilie Ježiša Krista. Doteraz si sa spoliehal na rôzne veci, aby si sa mohol stať dostatočným, hodným, no teraz sa vedome začneš spoliehať len na to, čo Ježiš spravil pre to, aby si bol prijatý Bohom. A všetko, čo k tomu potrebuješ, je: nič. Ak si myslíš: „Boh mi je v skutočnosti dlžníkom za všetko moje úsilie byť dobrým,“ ešte stále nie si na Božej strane.
Modliť sa podľa tohto vzoru – „Vidím, že som skazenejší, a hriešnejší, ako som sa kedy odvážil čo i len pomyslieť, ale zároveň, že som milovaný a prijatý viac, než som kedy sníval. Odvraciam sa od svojho starého života, od žitia len pre seba samého. Nemám v celom svojom živote nič, čo by zasluhovalo tvoje uznanie, ale odteraz spočívam už len v tom, čo Ježiš urobil, aby som ja mohol byť prijatý do Božej rodiny pre Jeho milosť.“
Keď urobíš toto rozhodnutie pre zmenu, stanú sa naraz dve veci:
1) tvoj dlh bude vymazaný, tvoje hriechy natrvalo zmyté, stávaš sa súčasťou Božej rodiny,
2) Duch Svätý vstúpi do tvojho srdca a začne ťa formovať na Ježišov charakter.
Pokračuj – povedz o svojej svojom záväzku nejakému kresťanskému priateľovi. Vzdelávaj sa vo veciach modlitby, uctievania, biblického štúdia a učeníctva spolu s ostatnými kresťanmi.
Prečo by som mal hľadať Boha?
Na jednej strane môžeš cítiť, že ho potrebuješ. Ale pozor: hoci budeš cítiť, že tvoje potreby môže naplniť jedine Boh, nesmieš ho použiť len na to, aby si dosiahol svoje ciele. S Bohom sa nedá vyjednávať („urobím toto, ak Ty spravíš tamto“). Toto vôbec nie je kresťanstvo, len nejaká zvláštna odroda magizmu či pohanstva, v ktorom sa uspokojuješ s nestálym božstvom výmenou za nejakú láskavosť. Chceš sa stať kresťanom preto, aby si Bohu slúžil alebo aby Boh slúžil tebe? Sú to totiž úplne protichodné motívy, ktoré vyúsťujú do dvoch úplne odlišných náboženstiev. K Bohu musíš prísť, pretože: (i) dlžíš mu vlastný život (On je tvojím Tvorcom) a (ii) si mu hlboko vďačný za to, že obetoval svojho Syna (On je tvoj Vykupiteľ).
Na druhej strane, možno vôbec necítiš, že by ťa to k Bohu ťahalo. To neznamená, že ty z toho máš vyjsť úplne bez záväzku. Keďže si bol Bohom stvorený, dlžíš mu vlastný život, či sa na to cítiš alebo nie. Si povinný hľadať Ho a prosiť Ho, aby obmäkčil srdce, otvoril oči, osvietil vnútro. Ak tvrdíš: „Ja neverím,“ ani to nie je výhovorka. Stačí len spochybniť svoje pochybnosti. Nikto nemôže spochybniť všetko naraz, najprv musí niečomu veriť, aby to ostatné mohol spochybniť. Napríklad: veríš, že si vo svojom živote vystačíš sám? Kde je toho dôkaz? Prečo spochybňuješ všetko okolo, okrem svojich pochybností o Bohu? Je to fér? Dlžíš to Bohu — hľadať ho. Tak to urob.
Čo ak nie som pripravený pokračovať?
Sprav si zoznam vecí, ktoré vnímaš, že sú prekážkou v tvojej ceste k viere. Tu je možný zoznam:
Obsah. Rozumieš základom kresťanskej správy — hriech, Ježiš — Boh, obeť, viera?
Súvislosti. Sú nejaké intelektuálne problémy, niečo, čo ti na celom učení nesedí? Sú v tvojej mysli námietky voči kresťanskej viere, na ktoré sám nevieš nájsť odpoveď?
Cena. Vnímaš, že vstúpiť do kresťanstva naplno ťa vyjde poriadne draho? Čoho sa bojíš v súvislosti so záväzkom, ktorý to so sebou prináša?
Pohovor si s nejakým kresťanským priateľom. Môžeš si tiež prečítať nasledujúu knihu: Hovory (bežnejšie v češtine ako K jádru křestanství alebo v angličtine Mere Christianity) od C.S. Lewisa.
Poznámka redaktora: Prevzaté z: Chcemviac.com
