5 spôsobov, akými rástol počet členov cirkevného zboru Metropolitan Tabernacle
Mnohí z vás poznajú príbeh Charlesa Spurgeona. Ako 19-ročný bol povolaný za pastora historického zboru v Londýne a pod jeho kázaním Boh spôsobil pozoruhodné prebudenie. Počas svojej 38-ročnej služby Spurgeon pravidelne kázal pred zaplneným hľadiskom. V čase jeho smrti mal jeho zbor Metropolitan Tabernacle viac ako 5 300 členov.
Ale akokoľvek bol Spurgeon nadaný, bolo by nesprávne myslieť si, že tisíce ľudí, ktorí sa pripojili k jeho zboru, sa všetci obrátili vďaka jeho evanjelizačným kázňam. Naopak, zásluhy pripisoval svojmu zboru. Na zhromaždení škótskych kazateľov sa Spurgeon raz podelil:
Niekto sa ma spýtal, ako som nadobudol svoj zbor. Nikdy som ho nezískal. Nikdy som si nemyslel, že to je mojou úlohou, ale iba kázať evanjelium. Prečo, môj zbor získal môj zbor.
Knihy svedectiev v Tabernacle potvrdzujú Spurgeonove slová. V týchto dokumentoch čítame záznamy jeho staršovstva o tisíckach svedectiev o obrátení, ktoré opisujú službu radových členov – privádzať stratených vo svojom okolí k viere. V týchto svedectvách, ktorých príkladom sú nasledujúce príbehy, vidíme najmenej päť spôsobov, ako cirkev zaobstarala Spurgeonovo cirkevnéí zhromaždenie.
1. Osobná evanjelizácia
Spurgeon pravidelne pripomínal svojim ľuďom, že evanjelizácia nie je len pre pastorov. Naopak, všetci kresťania – muži, ženy aj deti – sú povolaní ohlasovať evanjelium všade tam, kde ich Pán umiestni. Toľko svedectiev z Metropolitan Tabernacle hovorí o vernosti obyčajných kresťanov pri zdieľaní evanjelia:
Ellen navštevovala nedeľnú školu Anglikánskej cirkvi až do doby pred tromi rokmi, keď odišla a stala sa domácou slúžkou. Tu zotrvávala v prirodzenej temnote až kým o deväť mesiacov do tej istej domácnosti nevstúpila naša sestra Elizabeth Farrowová, ktorá sa tak stala jej spoluslúžkou. Zdá sa, že naša sestra tam nebola dlho bez toho, aby sa nesnažila urobiť niečo na slávu Krista a pre dobro duší, pretože sa stala nástrojom na prebudenie tohto mladého dievčaťa, kedy si uvedomilo svoj stav stratenosti.
O Benjaminovi Froudovi starší zaznamenali:
Benjamin pracuje u pani Christy a spol., klobučníkov v Bermondsey. Pán Oxford a pán Taylor, naši členovia, pracujú v tom istom zamestnaní. Vďaka požehnaniu Ducha Svätého bol z ich poučenia a varovania tento mladík vážne dotknutý a prebudilo sa v ňom vedomie jeho stavu strateného hriešnika.
Stojí za to si tieto záznamy všimnúť, pretože Farrowová, Oxford a Taylor neboli študentmi Pastors’ College ani staršími zboru. Boli to len verní členovia cirkvi. A predsa boli poučení o evanjeliu a starali sa „o Kristovu slávu a dobro duší“. Boli vystrojení a niesli bremeno zdieľať Krista s ľuďmi okolo seba.
2. Pozvania do cirkvi
Pre mnohých v Spurgeonovom zbore sa ich príbeh obrátenia začína pozvaním. Napríklad svedectvo Alexandra Johna Hamiltona sa začína tým, že ho jeho starší brat priviedol do Tabernacle: „Jeho brat (ktorý sa odvtedy stal členom, ale teraz je na Novom Zélande) ho priviedol na New Park Street v jeden nedeľný večer asi pred tromi rokmi a tam pri kázni našiel pokoj.“
Samozrejme, nie vždy je to také jednoduché. Existujú príbehy, keď si to vyžiadalo mnoho pozvaní. James Boyce vo svojom svedectve rozpráva, ako ho jeho sestra neustále pozývala, aby si išiel vypočuť Spurgeona, ale on ju vždy odmietol. Potom v nedeľu večer, keď išiel do krčmy, prechádzal okolo kostola. Rozmýšľal, že pôjde dovnútra, ale rozhodol sa, že svoj život dokáže napraviť sám, a išiel domov. Nasledujúcu stredu bol už opäť v krčme, kde sa opíjal, a prepadlo ho presvedčenie o tom, že sa mu vôbec nepodarilo napraviť sa. To bol začiatok jeho chodenia do kostola, počúvania evanjelia a spasenia.
Môj obľúbený príbeh je od Charlesa Sandella. Jeden z jeho spolupracovníkov ho pozval, aby si vypočul Spurgeona, tak tam išiel a prekvapivo sa mu to páčilo. Chodil tam pravidelne asi 12 mesiacov, ale nezažil žiadnu trvalú zmenu. Potom starší napísal:
Pokračoval v návštevách bez akéhokoľvek zjavného úžitku, hoci sa mu často stávalo, že sa pod kázňou rozplakal. Ale počas neprítomnosti pána Spurgeona na kontinente počul pána Radcliffa. . . [ktorý] sa stal nástrojom na jeho usvedčenie z hriechu. . . Po bohoslužbe mal rozhovor s jedným zo starších, … a bolo mu umožnené zveriť svoju dušu Ježišovi.
Sandell sedel pod Spurgeonovým kázaním celý rok! Ale nakoniec Boh použil hosťujúceho kazateľa a službu staršieho, aby ho priviedol k usvedčeniu. Som si istý, že Spurgeon mu to ani trochu nezazlieval.
3. Nedeľné rozhovory
Metropolitan Tabernacle priťahoval každú nedeľu najrôznejších návštevníkov – ľudí z mesta, ľudí zo susedstva, príbuzných na návšteve a mnohých ďalších. Ale namiesto toho, aby všetka evanjelizácia závisela od starších alebo pastora, sa zbor naučil prijímať návštevníkov a iniciovať zmysluplné rozhovory. Ako raz povedal Spurgeon,
Vždy žiadam svoje vlastné zhromaždenie, aby kázalo Krista v laviciach. Venujte sa ľuďom, ktorí tam prichádzajú, a rozprávajte im o Kristovi. Viem, že ľudia sú niekedy v tejto veci trochu škrobení – medzi nich a ich blížnych sa postaví trochu mahagónového dreva, ale v zbore by mala vládnuť srdečnosť – pocit, že človek sa môže odvážiť osloviť svojho blížneho; začať rozhovor a chvíľu ho zdržať položením otázky: „Ako sa ti páčilo kázanie?“.
Pre mnohých ľudí, ktorí vstúpili do zboru, sa práve tu začalo ich svedectvo. Napríklad takto sa to stalo Williamovi Cartwrightovi:
V apríli minulého roka si prišiel vypočuť nášho pastora a niekoľkokrát v tom pokračoval bez akéhokoľvek úžitku. Pri jednej príležitosti však náš brat Spanswick hľadal príležitosť, aby sa ho opýtal, či niekedy premýšľal o spasení svojej duše. Priznal, že nie, a bol vyzvaný, aby hľadal Pána. Urobil tak a čoskoro zistil, aký je vinný hriešnik a že Boh by ho spravodlivo odsúdil, no jeho jedinou obhajobou je Ježišova krv.
Cartwright počúval mnohé kázania, ale to, že k nemu niekto prišiel a naliehal naňho s otázkou osobného spasenia, bolo rozhodujúce.
4. Rozhovory o členstve
Počas Spurgeonovej služby, ak chcel niekto reagovať na evanjelium, najjasnejším spôsobom bolo dať sa pokrstiť a vstúpiť do cirkvi. Všetci návštevníci, ktorí chceli reagovať na evanjelium, boli odkázaní na proces členstva v cirkvi. A pohovor o členstve sa stal evanjelizačnou službou starších zboru.
V Spurgeonovom kontexte a kultúre existovali najrôznejšie motivácie, aby sa niekto pridal k cirkvi. Starší niesli zodpovednosť za preskúmanie každého vyznania viery. Tí, ktorí mali vierohodné vyznanie, boli s radosťou potvrdení. Tých, ktorí nemali dostatočné vyznanie, mali starší možnosť nasmerovať k evanjeliu.
Toto napísal jeden zo starších pri pohovore o členstve s Jamesom Melbournom:
Tento dobrý muž si želá vstúpiť do zboru, pretože jeho manželka požiadala o členstvo. Často počúval pána Spurgeona a jeho kázanie má radšej ako akékoľvek iné, ktoré kedy počul. Myslím si, že nemá ani najmenšiu predstavu o evanjeliu. Predpokladám, že je triezvy, čestný, pracovitý a ochotný vstúpiť do cirkvi alebo robiť čokoľvek iné, čo má dobrú povesť a je úctyhodné. Niekedy si prečíta časť Biblie a myslí si, že je to všetko veľmi dobré, ale nevie, čo má radšej. . . . Nepamätá si, že by sa niekedy v živote za niečo zvlášť modlil k Bohu.
Žasnem nad tým, ako môže niekto sedieť pod kázaním nášho pastora v Pánov deň a byť si tak nevedomý svojej vlastnej neznalosti evanjelia. Hovoril som mu o znovuzrodení a dal som mu lístok na kurz brata Hanka.
V mnohých ohľadoch vyzerá Melbourn ako ideálny kandidát na členstvo. Prišiel do zboru. Jeho manželka sa pridala tiež a kázanie sa mu páčilo. Neopíjal sa a tvrdo pracoval. Napriek tomu všetkému však nerozumel evanjeliu ani nepodával dôkazy o duchovnom živote. Uistiť ho o spasení tým, že ho prijmeme za člena, by mohlo spôsobiť vážnu duchovnú škodu. Preto ho tu starší múdro poslal do „kurzu brata Hanka“, kde mohol Melbourn ďalej študovať Písmo a učiť sa evanjeliu.
Niektoré svedectvá hovoria o tom, že žiadateľ bol odmietnutý a Pán si túto skúsenosť použil, aby ho usvedčil z pýchy a hriechu. Pri jednej príležitosti požiadala o členstvo Harriet Olneyová a starší, ktorý s ňou viedol pohovor, „nebol spokojný s jej svedectvom a nemohol ju odporučiť“. O dva roky neskôr požiadala o členstvo znova a vtedy starší zaznamenal:
Hoci bola (spočiatku) veľmi sklamaná, teraz verí, že to bolo to najlepšie, čo sa mohlo stať, pretože odvtedy je o svojej hriešnosti presvedčená ešte viac. Videl som ju dvakrát a hoci jej poznanie Božej pravdy nie je nijako rozsiahle, vie, že je hriešnica. Verí, že Ježiš zomrel za hriešnikov a zomrel aj za ňu.
Aby bolo jasné, starší pri týchto rozhovoroch nevyžadovali vysokú úroveň teologických vedomostí alebo plynulosť. Vidíme to v Olneyovej svedectve. Skôr hľadali dôveryhodné vyznanie viery prostredníctvom jasného pochopenia evanjelia a dôkazu o pokání a viere. V tomto procese členstva mnohí uchádzači po prvýkrát pochopili evanjelium a vložili svoju dôveru v Krista.
5. Kurzy pre hľadajúcich
Okrem zhromaždení cirkvi sa v Tabernacle konali najrôznejšie kurzy, z ktorých mnohé boli zamerané na hľadajúcich. Boli tu katechetické hodiny pre mladých ľudí, biblické hodiny pre mužov, biblické hodiny pre ženy, detské nedeľné školy a mnohé ďalšie. Každá trieda mala učiteľov s pridelenými zoznamami, takže učitelia cítili zodpovednosť za svoje skupiny a členovia skupín mali zodpovednosť jeden za druhého. Mnohé svedectvá datujú svoje obrátenie práve do týchto kurzov.
Elizabeth Polleyová vyrastala v cirkvi. V jej svedectve sa uvádza, že sa obrátila práve v nedeľnej škole. Starší, ktorý s ňou viedol rozhovor, napísal: „Pre povzbudenie učiteľov sobotnej školy by som tu rád spomenul, ako veľmi bolo pre túto mladú sestru požehnaním vyučovanie našej sestry Gravesovej.“
Harriett Pittová vyrastala v zbore, ale keď požiadala o členstvo, starší rozhodol, že „nemá veľmi jasný pohľad na Kristovo dielo pre hriešnikov“. Poslal ju teda na katechumenát pre mládež. Po nejakom čase strávenom v triede sa opäť prihlásila na pohovor a starší ju s radosťou odporučil.
Emily Bingleyovej sa práve počas návštevy kurzu jej učiteľ opýtal: „Emily, kedy odovzdáš svoje srdce Pánovi?“ Táto otázka otvorila Bingleyovej oči, aby si uvedomila svoj stav, a nasmerovala ju na cestu spasenia.
Hoci sa Spurgeon snažil hlásať evanjelium v každom kázaní, tieto evanjelizačné biblické hodiny zohrávali dôležitú úlohu pri osobnom zapájaní hľadajúcich do evanjelia.
Sila bežnej evanjelizácie
Ako Spurgeon získal svoj zbor? Nie ako osamelý jazdec, ktorý svojimi kázňami oslovuje svet. Metropolitan Tabernacle rástol skôr vďaka evanjelizačnému úsiliu bežných členov zboru. Toto je vízia listu Efezanom 4, kde pastieri majú pripravovať „svätých na dielo služby“ (Ef 4:12). Bol to zbor, ktorý získal Spurgeonov zbor.
Pre nás, ktorí sme pastormi, by to malo byť veľkým povzbudením. Úloha evanjelizácie nezávisí len od nášho úsilia. Naopak, keď vystrojíme našich ľudí, aby sa zapojili do osobnej evanjelizácie, evanjelium sa bude šíriť najrôznejšími spôsobmi. A keď sú členovia zboru verní v bežných veciach, môžeme sa modliť, aby Boh robil neobyčajné veci.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
