„Už som prečítal tri články o kresťanoch a hudbe, no stále mi nie je jasné, aký to má celé dopad v praxi na naše piesne na bohoslužbách.“ Ak si vravíte toto, čítajte ďalej.
V minulých článkoch sme si o spoločnom spievaní na bohoslužbách povedali viacero vecí, ktoré je dobre si najprv pripomenúť. Naučili sme sa, že spoločné spievanie na bohoslužbách je „len“ jedným zo spôsobov, ako uctievame Boha. Boha uctievame celým životom, pričom kongregačný spev je špecifický druh uctievania. Ten nám Pán Boh dal, aby sme si navzájom pripomínali evanjelium a pomáhali si naň reagovať.
Preto sme si taktiež vysvetlili, že spievanie, podobne ako kázanie, je služba slovom. Ako celé naše spoločné stretnutie pri bohoslužbách má aj spievanie byť zamerané na evanjelium – na Božie dielo záchrany ľudí prostredníctvom Ježiša.
A to robíme nie preto, aby sme sa nejakým spôsobom dostávali do Božej prítomnosti – akoby sme do nej potrebovali vojsť viac. Duchovne už máme spoločenstvo s Bohom, a to vďaka Ježišovej smrti za nás a Svätému Duchu, ktorý v nás prebýva. Nespievame teda preto, aby sme nejako zlepšili naše postavenie a vzťah k Bohu. Naopak, robíme to preto, lebo Boh zmenil naše postavenie pred ním a náš vzťah k nemu.
Toto všetko má mať vážny dopad na výber piesní, ktoré spievame. Asi pre viacerých bude moje nasledujúce tvrdenie nepríjemné, no ale niektoré piesne sú pre spoločné spievanie na bohoslužbách veľmi nevhodné. Nebudujú, v niektorých prípadoch sú dokonca škodlivé. Možno to platí aj o piesňach, ktoré máme osobne radi – lebo sa nám páči ich melódia, lebo sa nám spájajú s dobrými, silnými a duchovnými zážitkami, lebo pri nich prežívame výnimočné pocity, lebo patria k prvým kresťanským piesňam, ktoré sme sa naučili spievať či hrať a pod. Naše osobné preferencie a sympatie však nesmú mať prednosť pred tým, ako čo najlepšie slúžiť evanjeliu a evanjeliom. Nechcem sa nikoho dotknúť ani nikoho uraziť. Viem, že viesť spoločný spev na zhromaždení je výzva. Viem, že vyberať dobré piesne a dobre ich hrať je náročné. Mojim cieľom nie je nikoho kritikou udusiť, ale pomôcť nám všetkým lepšie žiť celé naše životy pre Ježiša, a kvôli tomu sa potrebujeme nad piesňami vážne i kriticky zamýšľať.
A keďže sa púšťame do takej vážnej a náročnej veci a ideme stále viac do praxe a väčších detailov, tento článok na rozdiel od minulých troch bude hustejší. Ale nech vás to neodradí – bude to stáť za to.
Nesmieme teda zabúdať na to, o čo ide pri bohoslužbách. Dobrým zhrnutím je, „aby v nás bohato prebývalo Kristovo slovo“ (porovnaj Kolosanom 3:16). Každá časť tejto vety je pri výbere piesní dôležitá a ovplyvňuje ho. Pozrime sa, ako.
Aby v nás bohato prebývalo Kristovo slovo. Piesne, ktoré nie sú sústredené na evanjelium, duchovný život nebudujú. To neznamená, že súčasťou piesne nemôže byť naša reakcia – naša vďačnosť, radosť, pokora, prosby a podobne. Je dobré, keď piesne odrážajú našu reakciu – evanjelium nás nemá nechať chladnými. Problém je, keď sú piesne na naše reakcie sústredené. Keď zámerom piesne je vyjadriť, čo prežívame a ako sa cítime. Alebo keď sa snažíme spievať také piesne, ktoré nám primárne pomáhajú „spojiť sa so svojimi pocitmi“. Tým sa nezameriavame na Kristovo slovo, ale na seba.
Ešte horší prípad sú však piesne, ktoré sú vyslovene nepravdivé a zavádzajúce. Piesne, v ktorých sa evanjelium a Kristus deformujú. To sú piesne, ktoré vychádzajú zo slabej a nesprávnej znalosti Biblie. Môže ísť o piesne, ktoré sú síce zamerané na Krista, ale hovoria o ňom nesprávne. Môže ísť o piesne, ktoré sú zamerané na našu reakciu, ktorá je buď nesprávna, alebo má vyplývať z nesprávneho pochopenia evanjelia, alebo oboje.
V ďalších článkoch sa budeme venovať konkrétnym prípadom, pre ilustráciu však jeden spomeniem. V istej piesni sa prosí o to, aby Ježiš zoslal „nové Letnice“. Zrejme sa tým myslí, aby Ježiš nanovo alebo nejako viac poslal kresťanom Svätého Ducha, a to zrejme nejakým neobvyklým spôsobom. To je však kolosálny nezmysel. Na sviatok Letníc, o ktorých čítame v knihe Skutky apoštolov, Ježiš zoslal Svätého Ducha prvej cirkvi. Odvtedy Svätý Duch prebýva vo všetkých kresťanoch. Ak sa niekto stane kresťanom, má Svätého Ducha. Bez Svätého Ducha sa vlastne nikto kresťanom stať nemôže. Prosiť o „nové Letnice“ je preto podobne nezmyselné ako prosiť, aby Ježiš nanovo zomrel na kríži. Správnejšie by bolo ďakovať za dar Svätého Ducha a prosiť, aby v nás viac pôsobil, aby sme ho neuhášali a aby sme boli citliví na jeho vedenie.
Tu by mohol niekto namietať, že prosba o „nové Letnice“ je len obraz, ktorým sa myslí prosba o pôsobenie Svätého Ducha. Môže to tak byť, ale ako to máme vedieť? Ako to majú vedieť ľudia na bohoslužbách? Žijeme v padlom svete, kde je prekliate všetko, vrátane komunikácie a chápania významu slov. Na slovách záleží, preto nie je jedno, čo hovoríme a ako. To nás privádza k druhému dôrazu: Aby v nás bohato prebývalo Kristovo slovo. Preto je dôležité, aby slová, ktoré spievame, boli zrozumiteľné a zapamätateľné. Ak aj pieseň je o evanjeliu, čo z toho, keď je vyjadrené nejednoznačne či nezrozumiteľne?
Vrátiac sa späť k nášmu príkladu, ak sa aj „novými Letnicami“ myslí len pôsobenie Ducha, čo z toho, keď je veľká pravdepodobnosť, že to tak množstvo ľudí nebude vnímať? A tu ma, prosím, nechápte nesprávne. Nechcem povedať, že piesne majú znieť ako zoznamy definícií z teologického slovníka. Nechcem povedať, že v piesni musí byť všetko dopodrobna vysvetlené ako v dizertácii z teológie. Dôležitá je, opakujem, pravdivosť a zrozumiteľnosť. Prílišná obsiahlosť môže byť tiež na škodu.
To taktiež neznamená, že piesne nemajú využívať básnické trópy a figúry – rýmy, prirovnania, metafory a podobne. Môžu a mali by, no trópy a figúry slúžia na to, aby prispievali k pravdivosti, zrozumiteľnosti a zapamätateľnosti. Majú nám pomôcť lepšie vyjadriť to, čo „obyčajné“ slová tak dobre nedokážu. Nesmú však byť mätúce. Je skvelé spievať, že Božia láska je silnejšia než vietor, hlbšia než dno oceánov a vyššia než najvyšší štít. Je to pestrejšie, silnejšie a istým spôsobom pochopiteľnejšie, než spievať „len“ to, že Božia láska je veľká. Horšie je však spievať, že by sme chceli „prežiť Boží vodopád“. Čo to má vôbec byť? Ak niekto vie, nech sa ozve do redakcie.
Špecifickou skupinou obrazov sú vyslovene biblické obrazy. Tie môžu byť užitočné, keď fungujú ako ilustrácie alebo významové skratky pre duchovné pravdy. Ľudia ich však musia poznať. To sa líši od zhromaždenia k zhromaždeniu a závisí od toho, ako veľmi ľudia poznajú Bibliu. Iné je spievať v zrelom zbore s dlhoročnými kresťanmi o putovaní cez púšť do zasľúbenej zeme a iné je používať tento obraz v mladom, misijnom zbore.
K zrozumiteľnosti a zapamätateľnosti by taktiež mali prispievať aj tie formálne či polo-formálne aspekty piesní. Aké dlhé či krátke sú verše a strofy? Koľko je tam opakovania a čo sa opakuje? Koľko je tam obmien? Koľko myšlienok? Má pieseň refrén? Má bridge? Ako na seba strofy/refrén/bridge nadväzujú? Aké je frázovanie? Pri odpovediach na tieto (i ďalšie) otázky je treba opäť pamätať na to, že pieseň má byť pre ľudí, ktorí ju spievajú, jednoduchá. Nemá byť ťažké ju spievať. Nemá to byť pieseň určená pre sólový prednes. Nemá mať náročnosť, ktorú zvládajú len profesionálni speváci. Nemajú tam byť veci, ktoré si vyžadujú nadmerné sústredenie či úsilie a ktoré ľudí vyrušujú, rozptyľujú a inak odvádzajú od obsahu, ktorým je Kristovo slovo. Tým nehovorím, že piesne majú byť primitívne a vlastne to má byť vždy len 1-2 dookola sa opakujúce vety (hoci sú prípady, keď aj taká pieseň je vhodná). Ich forma však nesmie prekážať ich obsahu. Naopak, má ho vyzdvihovať.
To ma vedie k poslednému dôrazu našej definície funkcií spoločného spevu. Aby v nás bohato prebývalo Kristovo slovo. Keď sme zhromaždení na bohoslužbách, stretávame sa ako Boží ľud. Ako spoločenstvo, ako komunita, ako domácnosť viery, ako rodina, ako Kristovo telo. Neschádzame sa ako ostrovy, ako izolovaní jednotlivci. Preto by sme sa mali usilovať o piesne, ktoré túto skutočnosť odrážajú. Mrzí ma, že príliš často v našich piesňach spievame „ja“ a „mňa“, ako keby naša viera bola súkromná záležitosť medzi mnou a Bohom. Jasné, že k nášmu kresťanstvu neodlučiteľne patrí aj veľmi osobný a individuálny rozmer, ale nemenej dôležitý je rozmer Božieho ľudu. Práve zhromažďovaním sa pri bohoslužbách tento rozmer vyniká. Nech to naše piesne zohľadňujú. Spievajme viac „my“ a „náš“.
Tento bod súvisí s už vyššie spomínaným zameraním piesní a ich teológiou. Ak je pieseň zameraná príliš na osobné prežívanie a reakciu, tak nás bude automaticky viesť k individualizovaniu. Ešte horšie to však býva, keď je pieseň napísaná ako osobné vyznanie autora pri nejakej špecifickej udalosti, ktorá je pomerne zriedkavá, ojedinelá a nevyjadruje bezprostredný postoj celého zhromaždenia. Napríklad pieseň „Stratený v tme“ bola napísaná pri príležitosti straty dieťaťa. Nespochybňujem bolesť ani nádej a radosť z Krista, ktorú jej autor prežil a ktorú ňou vyjadruje. Nemám nič proti autentickosti ani úprimnosti toho vyznania. Avšak taká veľmi osobná pieseň je vhodná na sólový prednes či koncert a v drvivej väčšine okolností sa nehodí pre spev spoločenstva.
Ako je už zrejmé, piesne majú veľa aspektov, ktoré potrebujeme dôkladne zvažovať, ak chceme, aby slúžili ako Boží nástroj k tomu, aby v nás bohato prebývalo Kristovo slovo. A to sme hovorili hlavne o texte – veľa sa dá povedať aj o hudobnej zložke piesní. Ako kresťanské zhromaždenia – a špecificky to platí o vedúcich spevu – stojíme preto pred veľkou výzvou. Zároveň je to však skvelá príležitosť slúžiť Ježišovi i sebe navzájom. Preto nech nám Pán Boh dáva múdrosť a pokoru uctievať ho spoločným spevom čo najlepšie. Nabudúce si ukážeme, ako aplikácia týchto princípov môže vyzerať ešte konkrétnejšie – na ďalších príkladoch.
Poznámka redaktora: Článok patrí do série Kresťania a hudba.
