Pred rokom som mala zriedkavú konverzáciu s politicky progresívnou kamarátkou. Vysvetlila mi, prečo podporuje potraty a práva LGBT+ ľudí a keď som jej oponovala, jej argument znel takto: „Keďže spoločnosť sa neustále mení, veci, ktoré boli aplikovateľné v Biblii v čase, keď bola napísaná, nemusia nutne zapadať do progresívnej a súčasnej spoločnosti.“ Aj keď sme spolu nesúhlasili, odchádzali sme s lepším porozumením jedna druhej.
Naša konverzácia takisto odhalila niečo, čo je súčasťou môjho pohľadu na svet: zakladám ho veľmi jasne na Biblii. Som pro-life hlavne kvôli tomu, že Písmo si cení život a hodnotu nenarodených. Nepodporujem homosexualitu, pretože Písmo ju odsudzuje ako hriech. Ale moja kamarátka, možno sumarizujúc pocity mojej generácie, jednoducho odpovedala: „Vždy som si myslela, že snaha čítať náboženský text od slova do slova je trochu zastaraná.“
No Biblia sama tvrdí, že je relevantná aj v meniacom sa svete: „Tráva uschne, kvet zvädne, ale slovo nášho Boha pretrvá naveky“ (Iz 40:8). Ak je Písmo relevantné v konkrétnom bode histórie, musí byť relevantné vždy. Biblia buď je Slovo Božie alebo nie je. Ak ním skutočne je, musí byť neomylná – celá pravdivá a bezchybná.
Smútok nad neomylnosťou
Kvôli našej hriešnosti je neomylnosť často tá posledná vec, ktorej chceme o Biblii veriť. V mojom boji s poruchou príjmu potravy nebolo pre mňa najväčším problémom porozumieť modlám v mojom srdci, ale odvrátiť sa od nich. V Prísloviach 31:30 sa píše: „Pôvab je klamlivý a krása prchavá, ale žena, čo má bázeň pred Hospodinom, zasluhuje si chválu.“ Na inom mieste nám Písmo hovorí: „Či teda jete alebo pijete, alebo čokoľvek robíte, všetko robte na Božiu slávu“ (1Kor 10:31) a ešte: „Odovzdávajte svoje telá ako živú, svätú obeť“ (Rim 12:1).
Aj ak Biblia nehovorí špecificky o poruchách príjmu potravy, jasne hovorí o hriechoch, ktoré sú pod ich povrchom. Ako som sa pokúšala ospravedlniť si svoje vlastné správanie, Pavol mi pripomínal, že „všetko, čo nie je z viery, je hriech“ (Rim 14:23). Nakoniec som si uvedomila, že mojím problémom nebolo to, že by som pochybovala o tom, či sa Písmo vyjadruje o mojom hriechu. Problémom bolo, že som zúfalo túžila po tom, aby sa Písmo mýlilo.
Nepochybovala som o neomylnosti Biblie, ale bolo mi z nej smutno. Ako Písmo zjavilo moju hriešnosť a ponúklo mi cestu, ktorá sa zdala byť iba bolestivá, želala som si, aby nebolo pravdou, že Ježiš povedal: „Nikto nemôže slúžiť dvom pánom. Buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým pohrdne“ (Mt 6:24). Nebolo by to o toľko lepšie, keby vyučoval o tom, že môžeme slúžiť dvom pánom a jednoducho stačí, že Boh bude na prvom mieste? Kiežby mi nechal trochu priestoru na to, aby som si mohla svoj hriech ospravedlniť. Och, keby sa len tá Biblia mýlila.
Oslava neomylnosti
Neomylnosť Písma je však hlbokým spôsobom dobrou správou pre hriešnikov. Duch svätý mi ukazoval Božiu milosť primárne cez Písmo. Naučila som sa dôverovať mu, keď mi zasľúbil: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (2Kor 12:9) a „Nezanechám ťa, ani ťa neopustím“ (Heb 13:5). Tá istá Biblia, ktorá ma uväznila nevyvrátiteľnými pravdami, ma začala živiť nezlomnými zasľúbeniami môjho Spasiteľa.
Hoci som si kedysi želala, aby som mohla zmeniť Písmo tak, aby sedelo mojej agende, teraz som sa spoliehala na ubezpečenie, že Božie objektívne Slovo nezáleží na mojej sile. Naopak, „každá Božia reč je pravdivá, je štítom tým, čo sa k nemu utiekajú“ (Prís 30:5).
V našej tvrdohlavej sebestačnosti, sa môže neomylnosť Písma zdať ako prísny pán, ktorý nás núti ísť cestou bolesti a utrpenia. Ale v tomto je Božia neuveriteľná láska k nám: ako rodič skríkne na dieťa, ktoré chce vojsť na cestu, náš Otec nás napráva, aby nás chránil od veľkého nebezpečenstva hriechu. Ako Žalm 119:9 hovorí: „Ako si mladý človek zachová čistotu? Keď sa bude držať tvojho slova.“
Požehnanie v temnote
V Striebornej stoličke od C. S. Lewisa, Aslan dáva Jill štyri znamenia, ktoré ju majú viesť pri hľadané. Medzi nimi je aj to, že spolu so svojimi priateľmi má nájsť mesto v ruinách a nasledovať inštrukcie, ktoré sú napísané na kameni, ktorý tam nájdu. Tieto znamenia nehovoria Jill, čo má očakávať: dlhé dni v temnote, brutálnu snehovú búrku, obrov, ktorí jedia ľudí. Ona a jej priatelia si skoro nevšimli vyryté inštrukcie tretieho znamenia a keď ich nasledovali, zaviedlo ich to hlboko do podzemia a do krajiny zlej čarodejnice. Hlboko pod povrchom, ako putovali temnými jaskyňami, začali „rozmýšľať nad tým, či slnko a modré nebo a vietor a vtáky neboli len snom.“
Toto určite nemohol byť Aslanov plán? Ale ako to Jill pripomína jej priateľ Bahnomrač: „Aslanove inštrukcie vždy fungujú: bez výnimky.“ A je to tak, aj v tomto prípade, hoci sa to môže prejaviť nečakanými spôsobmi.
Aj keď sa nachádzame na tmavých miestach, na ktorých sme takmer zabudli, aký to je pocit cítiť nádej – aj keď pochybujeme o Božej láske a zvrchovanosti – jeho Slovo nás drží, lebo je „lampou našim nohám a svetlom nášmu chodníku“ (Ž 119:105). Jeho Slovo je dôležité, keď zjavuje náš hriech, volá nás k pokániu a obnoveniu. A jeho Slovo je našim pravým sprievodcom, keď nás vedie k nepopulárnym záverom – napríklad, že život začína počatím alebo, že manželstvo je zväzok medzi jedným mužom a jednou ženou.
Vo všetkých týchto veciach, sme povolaní dôverovať Bohu a jeho múdrosti, ktorá je zjavená v jeho Slove. Pre nás hriešnikov to nie je jednoduchá úloha, ale pre nás ako svätých ľudí, zachránených jeho láskou a milosťou je to úloha naplnená radosťou a pokojom.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
