Centrum T. Kellera pre kultúrnu apologetiku Cirkev a služba

Apologetické prístupy k biblickej sexualite

Poznámka redaktora: V roku 2019 47. valné zhromaždenie Presbyteriánskej cirkvi v Amerike (PCA) poverilo študijnú komisiu, ktorej členmi boli aj členovia Rady TGC Bryan Chapell, Kevin DeYoung a Tim Keller, aby vypracovala správu o ľudskej sexualite. Táto správa bola zverejnená v máji 2020 a prijatá v júni 2021 na oneskorenom 48. valnom zhromaždení. Celá správa v anglickom jazyku správa v anglickom jazyku je k dispozícii s rozsiahlymi poznámkami pod čiarou spolu s videoprezentáciou výboru. V správe výboru je zahrnutá časť o apologetických prístupoch na vyjadrenie a obhajobu biblického chápania homosexuality, príťažlivosti k osobám rovnakého pohlavia a transgenderizmu v kontexte kultúry, ktorá toto chápanie popiera. Túto časť tu uvádzame v plnom znení (avšak bez poznámok pod čiarou).

V našej kultúre sa o sexualite hovorí takto:

  1. Útlak minulosti. V minulosti staroveké kultúry obklopovali sex najrôznejšími tabu. Vo všeobecnosti bol sex mimo manželstva zakázaný, aby boli ženy pod kontrolou, aby muži chránili svoje dcéry a manželky ako svoj majetok.
  2. Potreba autentického vyjadrenia. V modernej dobe sme však začali veriť v slobodu a práva jednotlivcov vrátane práva milovať kohokoľvek, koho si vyberieme, v dobrovoľnom vzťahu. Veda nám ukázala, že sex je zdravá vec a dôležitá súčasť identity človeka. Je to aj ľudské právo, a preto budeme ako ľudské bytosti prosperovať a prekvitať len vtedy, ak bude toto právo na výber rovnako dostupné všetkým ľuďom.
  3. Boj za to, aby sme mohli milovať toho, koho chceme milovať. V priebehu minulého storočia sa množstvo odvážnych jednotlivcov – zvyčajne žien, homosexuálov a transrodových osôb – hrdinsky postavilo utláčateľskej kultúre a povedalo: „Toto som ja! Nedovoľte nikomu, aby vám hovoril, koho môžete alebo nemôžete milovať!“ Mnohí z prvých hrdinov tohto hnutia boli marginalizovaní a mnohí zomreli pre svoju ochotu postaviť sa kultúrnym elitám.
  4. Ťažko vybojované práva v súčasnosti. Dnes však máme kultúru, ktorá potvrdzuje právo na mimomanželský sex, na udržiavanie vzťahov medzi osobami rovnakého pohlavia a ich začlenenie do právnej inštitúcie manželstva a na to, aby si ľudia mohli vybrať svoj rod. Vo všetkých týchto zmenách vytvárame prvú ľudskú spoločnosť v dejinách, ktorá má pozitívny postoj k sexu a v ktorej môžu všetci ľudia žiť ako rovnocenné sexuálne bytosti.
  5. Neustále nebezpečenstvo. Napriek týmto veľkým úspechom sa väčšina miest na svete – a mnohé miesta v našej vlastnej spoločnosti – stále bránia tejto zdravej kultúre sexuálnej slobody a spravodlivosti. Skutočne existujú ľudia, ktorí by sa pokúsili vrátiť čas a zrušiť tieto práva. V žiadnom prípade nesmieme dovoliť, aby nám ich spiatočnícke sily – medzi ktorými je na prvom mieste náboženstvo – opäť vzali.

Tento moderný príbeh s morálnym ponaučením o sexualite predstavuje dejovú líniu o boji medzi odvážnymi hrdinami a bigotnými, utláčateľskými zloduchmi, pričom všetko smeruje k šťastnému koncu.

Tento konkrétny príbeh s morálnym ponaučením je však založený na niekoľkých presvedčeniach, ktoré nie sú dokázané, ale iba predpokladané. Je to moderné chápania slobody a identity, a ako uvidíme, aj dejín. Kresťania nemôžu presvedčivo hovoriť svetu o sexe, ak na tento príbeh odpovedáme len zoznamom morálnych imperatívov, hoci aj biblických. Kresťanskú sexuálnu etiku musíme zasadiť do proti-príbehu, ktorý vychádza z veľkého biblického príbehu o vykúpení. A aby sme to mohli urobiť, musíme čeliť trom výzvam.

Tri výzvy pre kresťanov v súčasnosti

Výzva č. 1: Riešenie moderného naratívu o identite – neviditeľných, hlbokých východiskových presvedčení o identite a slobode/moci.

Naratív moderného sexuálneho oslobodenia sa zdá byť pre mnohých presvedčivý, pretože je založený na skrytých východiskových presvedčeniach o identite a slobode, ktoré nám boli hlboko vštepované prostredníctvom kultúrnych inštitúcií takmer tri generácie.

Identita

Kresťanské zákazy týkajúce sa manželstva, homosexuality a transrodovosti nedávajú väčšine ľudí zmysel, pretože tí sú presvedčení, že sexualita je rozhodujúca pre vyjadrenie identity. A za týmto presvedčením sa skrýva samotný koncept moderného ja.

V našej kultúre sa sex už nevníma ako spôsob, ako si uctiť Boha a vytvoriť a vychovať nový ľudský život. Väčšina ľudí verí približne tomuto: „Ak chcete sex využiť na rozvoj nového ľudského života, je to možnosť a vaša voľba, ale nie je to hlavný dôvod, prečo ľudia majú sex. Sex slúži skôr na individuálne naplnenie a sebarealizáciu.“ Tento moderný pohľad na identitu sa často nazýva „expresívny individualizmus“ – myšlienka, že hlboko v ľudskom vnútri sa nachádzajú pocity a túžby, ktoré treba objaviť, odomknúť a vyjadriť, aby sa človek stal svojim skutočným ja. Identita sa teraz zakladá na túžbach človeka, zatiaľ čo v minulosti sa zakladala na povinnostiach a vzťahoch s Bohom, rodinou a spoločenstvom. Určenie – a nasledovanie – svojich sexuálnych túžob sa považuje za kľúčovú súčasť tohto procesu stávania sa autentickou osobou.

Dnes sa tento pohľad na identitu nesprostredkúva argumentmi, ale skôr sa prezentuje ako jednoduchá danosť, ktorú netreba spochybňovať. Heslá ako „buď verný sám sebe“ a „ži svoju vlastnú pravdu“ sa opakujú nespočetnými verbálnymi aj neverbálnymi spôsobmi a hlboko sa vrývajú do ľudských sŕdc. Akýkoľvek iný názor sa považuje za psychologicky represívny, a teda nezdravý.

Moderné ja je však mimoriadne krehké. Keďže je založené len na vnútorných pocitoch, neustále sa mení z roka na rok, ba dokonca z mesiaca na mesiac. Moderná identita si vyžaduje hľadanie v neustále sa meniacich a často protichodných emóciách a túžbach, aby sa určilo jadro „ja“. A keď sa raz rozhodnete, kým chcete byť, je úplne na vás, aby ste to dosiahli, bez ohľadu na to, či vás rodina a komunita podporujú alebo nie. Moderné „ja“ je teda silne orientované na výkon a môže byť zdrvujúcim bremenom. Ďalším problémom je, že tento pohľad na identitu si vyžaduje „mäkký relativizmus“. Naša spoločnosť nás učí vravieť: „Len ja sám môžem určiť, čo je správne a čo nie,“ hoci v ďalšom momente naša kultúra ľuďom vnucuje veľmi konkrétny súbor morálnych noriem. To je hlboko rozporuplné: diktovať morálne absolútno a zároveň trvať na tom, že teraz sme oslobodení od všetkých takýchto právd. Vo všetkých týchto ohľadoch sú moderné ja a pohľad na identitu nestabilné a problematické, akokoľvek dominantné sa zdajú byť.

Sloboda a moc

K tomuto individualistickému pohľadu na identitu – ktorého kultúrny vplyv pravdepodobne rástol prinajmenšom od obdobia romantizmu na začiatku 19. storočia – sa pridal postmoderný pohľad na slobodu a moc. Podľa neho sa moc v kultúre uplatňuje prostredníctvom „dominantných diskurzov“ – konkrétne jazyka a nárokov na pravdu – ktoré vytvárajú tie elity, ktoré zastávajú vysoké kultúrne pozície. Všetko, čo považujeme za dobré, pravdivé, správne a krásne, bolo vytvorené „diskurznými systémami“ konkrétnej kultúry. Slobodne tvoriť seba samých môžeme len tak, že „destabilizujeme dominantné diskurzy“. Napríklad existuje domnienka, že ak chceme do spoločnosti začleniť transrodových ľudí, cesta vpred nespočíva len v tom, že budeme jednotlivcom prejavovať súcit. Skôr musíme dekonštruovať samotnú myšlienku rodovej binárnosti. Len tak budú mať transrodoví ľudia v spoločnosti rovnocenné miesto.

Problémy s týmto postmoderným pohľadom na slobodu a moc sú rovnako vážne ako moderný pohľad na identitu. Prináša inherentne sporný „tvrdý relativizmus“. Ak sú všetky sociálne systémy reťazami moci ukovanými prostredníctvom diskurzu – takže všetky tvrdenia o pravde a morálne súdy sú v skutočnosti len spôsobmi uplatňovania moci – prečo by potom jedna konkrétna skupina mocných mala byť „nesprávna“ alebo „nespravodlivá“? Ako by ste mohli určiť, ktoré súbory spoločensky štruktúrovaných mocenských vzťahov sú nespravodlivé (a ktoré nie), ak by ste nemali nekultúrne vytvorenú, objektívnu morálnu normu, podľa ktorej by ste medzi nimi posudzovali? A odkiaľ by sa takýto transcendentný morálny absolútny princíp vzal, ak neexistuje Boh?

Tieto súčasné názory na identitu a slobodu sú v mnohých ohľadoch vo vzájomnom rozpore. (Pohľad na identitu je individualistický a freudovský; pohľad na moc je marxistický a nietzscheovský). Napriek tomu sa za posledných 20 rokov spojili a stali sa dominantnými a všadeprítomnými, najmä v našich populárnych médiách. Romantické komédie, situačné komédie, kreslené filmy pre deti, Disneyho a iné filmy pre deti – to všetko vyzdvihuje tieto názory a pretvára ich do hrdinského príbehu našej doby (toho, ktorý je uvedený na začiatku tejto eseje). Zmyslom života je určiť, kto ste, a odhodiť okovy utláčateľskej spoločnosti, ktorá vás odmieta prijať a začleniť. Práve tento príbeh má byť naším vodidlom pri prijímaní životných rozhodnutí a má slúžiť ako spoločná hodnota slobodnej spoločnosti.

Kresťania pravdepodobne nedokážu presvedčivo obhájiť biblickú sexuálnu etiku, pretože sme sa v mnohých ohľadoch príliš prispôsobili – alebo sme dokonca prijali – súčasné názory na identitu a slobodu v spôsobe, akým kážeme a vykonávame službu. Niektorí poukazujú na to, že étos evanjelikálnej služby mládeži je už roky veľmi emotívny. Dôraz sa nekladie na biblickú teológiu a doktríny, ale takmer výlučne na to, ako Kristus buduje našu sebaúctu a napĺňa naše emocionálne potreby. Evanjelium prosperity, zbory a služby bez členstva a cirkevnej disciplíny, na konzum orientované megazbory – to všetko sa silne prispôsobuje kultúre expresívneho individualizmu, namiesto toho, aby ju spochybňovalo.

Záver

Pokiaľ ľudia v našej kultúre zastávajú tieto názory na identitu a slobodu, kresťanský pohľad na sexualitu nemôžu považovať za vierohodný. A tak žiadna apologetika kresťanskej sexuality nemôže mať skutočný vplyv, ak nevenuje čas a úsilie odhaleniu hlboko problematickej povahy týchto pôvodných názorov.

Stručne povedané, naša apologetika sexuality nemôže hovoriť len o sexe. Iba v presvedčivom biblickom rámci identity – bytia v Kristovi a učeníctva, strácania sa v láske a službe Bohu, aby sme našli svoje pravé ja (Mt 10:39) – bude mať celé kresťanské učenie o význame sexu zmysel.

Výzva č. 2: Riešenie historického naratívu – nevedomosti o prvej (kresťanskej) „sexuálnej revolúcii“.

Ako sme videli vyššie, hlavný kultúrny príbeh o sexualite je do veľkej miery historickým rozprávaním – takým, ktoré poskytuje „dejiny sexu“, ktorým sa dnes všeobecne verí. Slúži ako ďalšia vrstva predpokladov, ktorá rámcuje reakcie moderných ľudí na kresťanské názory na sexualitu. Tí, ktorí veria tomuto opisu našich sexuálnych dejín, nebudú môcť považovať kresťanské názory za vierohodné. K rozbitiu populárnych mýtov o dejinách sexu nám však veľmi pomohla prelomová vedecká práca Kyla Harpera From Shame to Sin.

História alebo mýty?

Populárna história hovorí: (a) rímsky svet bol časom a miestom „polymorfnej sexuálnej slobody“ a „sexuálnej rozmanitosti“; (b) ale kresťanstvo prišlo s veľmi reštriktívnou sexuálnou etikou, ktorú zaviedlo prostredníctvom legislatívy. Harper však píše: „V priebehu poslednej generácie, keď sa dejiny sexuality stali jednou z oblastí veľkého vedeckého záujmu, sa populárny príbeh, v ktorom kresťanstvo ukončilo pohanskú slobodu v zaobchádzaní s telom, ukázal prinajlepšom ako karikatúra.“ Ako to?

V grécko-rímskom svete sa chápalo, že zatiaľ čo úctyhodné ženy musia byť pri sobáši panny a nesmú mať sex s nikým iným ako so svojím manželom, od manželov – a všetkých mužov – sa očakával sex so slúžkami a otrokyňami, prostitútkami, chudobnými ženami a chlapcami. Muži sa v podstate mohli nanútiť každej, ktorá bola v spoločenskom poriadku pod nimi; mohli mať sex s kýmkoľvek okrem manželky iného muža s vyšším postavením. Prinajmenšom pre mužov to bola permisívna sexuálna etika. Prečo sa teda dlho pred tým, ako sa cisári stali vyznávačmi kresťanstva, cirkev rýchlo rozrástla, keď milióny ľudí dobrovoľne prijali prísnejšie normy našej viery pre sexuálne správanie? Ako mohol takýto reštriktívny kódex kultúrne zvíťaziť?

Krátka odpoveď znie takto: zatiaľ čo pohanský kódex správania bol povoľnejší, aspoň pre mužov, základná logika alebo vízia sexu, ktorú hlásali kresťania, bola oveľa pozitívnejšia a ľudskejšia. A praktický výsledok oveľa viac chránil záujmy žien aj detí. Ako to?

Každá kultúra má svoju sexuálnu morálku, ktorá je založená na presvedčení o tom, na čo slúži sex. Sexuálny akt je povolený, ak spĺňa telos (t. j. účel) sexu v danej kultúre, a nie je povolený, ak ho nespĺňa. V Ríme sa sexuálna morálka určovala podľa spoločenského postavenia strán, a teda podľa moci. Sex slúžil na osobné potešenie a pozdvihnutie ľudí so spoločenským postavením. Správnosť alebo nesprávnosť sexuálnych aktov závisela od toho, či udržiavali osoby v správnom vzťahu k polis, spoločenskému poriadku a hierarchii. Osoby s väčšou mocou a spoločenskou vážnosťou – muži nad ženami, vysoké spoločenské postavenie nad nižším spoločenským postavením – mali väčšiu sexuálnu slobodu ako osoby s nižším postavením.

Prvá (kresťanská) sexuálna revolúcia

Kresťanstvo však prinieslo prvú sexuálnu revolúciu na Západe. Kresťanstvo zmenilo „základnú logiku“ sexu, takže „vesmír nahradil mesto ako rámec morálky“. Sexuálne akty sa posudzovali podľa toho, či udržiavajú osoby v správnom vzťahu s kozmom, Božím stvoreným a spásonosným poriadkom. Sexuálne správanie kresťanov muselo byť podľa vzoru Božej spasiteľnej lásky k nám. Tak ako sa nám Boh daroval v Ježišovi Kristovi a my sme sa darovali výlučne jemu, tak aj sex sa mal praktizovať len v rámci celoživotnej manželskej zmluvy. Tak ako spojenie s Kristom preklenuje priepasť a spája Boha a ľudstvo, tak aj sex sa má praktizovať v manželstve, ktoré spája dve rôzne pohlavia (pozri nižšie v časti Výzva č. 3.). V revolučnom rozchode s kultúrou teda kresťania trvali na tom, aby správnosť alebo nesprávnosť sexuálnych aktov nebola určovaná spoločenským postavením a mocou, ale zmluvnou láskou a rozdielnosťou pohlaví.

Výsledok bol okamžitý a konkrétny a všetci ho mohli vidieť. Tým, že kresťanstvo prerušilo spojenie sexu so spoločenským poriadkom, ochránilo zraniteľných pred vykorisťovaním. Žiadny muž nemohol od ženy požadovať sex bez toho, aby sa vzdal svojej nezávislosti a zasvätil jej celý svoj život. Žiadny muž nemohol požadovať sex od svojich služobníkov. Zraniteľné osoby – ženy, otroci a deti – boli chránené tým, že sa vyžadovalo, aby sa sex uskutočňoval len v bezpečí zmluvného zväzku manželstva. Okrem týchto praktických výsledkov však „základná logika“ kresťanstva týkajúca sa sexu išla oveľa ďalej a vyššie. Znovu si predstavovalo sex nie ako obyčajný apetít, ktorý sotva môžeme ovládať, ale ako radostný, dokonca posvätný prejav, ktorý odráža spôsob, akým Boh zachraňuje svet.

Druhá (moderná) sexuálna revolúcia

Ako súvisí kresťanská sexuálna revolúcia s druhou, modernou „sexuálnou revolúciou“?

Po prvé, je dôležité uvedomiť si, že samotné humanistické hodnoty našej kultúry – vrátane jej potvrdenia sexu a sexu so súhlasom – pochádzajú z kresťanstva. Moderný dôraz na dobro fyzického tela a sexu – ako aj na súhlas a vzájomnosť (1Kor 7:1-4) bez dvojitého štandardu pre mužov a ženy – boli kresťanským darom modernému svetu. Pavlovo vyhlásenie, že „telo muža nepatrí jemu, ale jeho manželke“, rovnako ako telo manželky patrí manželovi, bolo v tej patriarchálnej kultúre skutočne radikálnym, bezprecedentným vyhlásením. Harper píše:

Spoločenské predpoklady predkresťanskej sexuálnej morálky, ako napríklad príležitostné zneužívanie tiel [bezmocných] osôb, sa [nám] dnes zdajú nepochopiteľné práve preto, že kresťanská revolúcia tento starý poriadok úplne zrušila.

Harper sa odvoláva na rastúci počet vedeckých prác, ktoré dokazujú, že moderný sekulárny človek, ktorý horlivo verí v rovnaké práva a dôstojnosť každého jednotlivca, v skutočnosti preberá presvedčenie o ľudskej prirodzenosti, ktoré sa pôvodne vyvinulo z Biblie a vyrástlo z kresťanských spoločností.

Po druhé, mali by sme si uvedomiť, že moderné hnutie sexuálneho oslobodenia je v mnohých ohľadoch spiatočnícke, je to vrátenie času späť k základnej logike Ríma. Moderná kultúra prerušila spojenie medzi sexom a Bohom a sex opäť spojila so spoločenským poriadkom. Sex sa tak opäť oddelil od požiadavky celoživotného záväzku v manželstve. Sex sa opäť stáva otázkou sebarealizácie namiesto sebadarovania. Ako Harper poznamenáva, moderná sexuálna revolúcia zachováva niektoré z darov kresťanstva svetu: koncepty súhlasu a dobra sexu. Hoci teda nie je taká brutálna ako v staršej pohanskej kultúre (vďaka pretrvávajúcim kresťanským prvkom), sexuálna kultúra je dnes stále depersonalizujúca a objektivizujúca. Existuje množstvo štúdií a neoficiálnych dôkazov, že ľudia sú oveľa osamelejší, pričom sex je odtrhnutý nielen od manželstva, ale dokonca aj od osobného vzťahu prostredníctvom masívnej a prepracovanej ríše pornografie. V starovekom Ríme zvyčajne jedna strana – strana s mocou – využívala druhú stranu ako objekt na uspokojenie svojich fyzických potrieb. Dnes sa často obe strany využívajú navzájom, považujúc druhú stranu za objekt na uspokojovanie svojich potrieb, s ktorým majú vzťah len dovtedy, kým sú tieto potreby uspokojované.

Túžba modernej kultúry zachovať niektoré časti kresťanskej sexuálnej etiky, ale nie iné, vytvorila obrovské napätie.

Myšlienka súhlasu sa najlepšie hodí k zmluvám, nie k známostiam. Najmä ženy sa môžu cítiť využívané ako objekty. Prví kresťania čelili rovnakému obvineniu ako my – že naša sexuálna etika je dusivá, zabíjajúca, negatívna, represívna a nerealistická. Vedeli tiež, že hoci z krátkodobého hľadiska je sexuálna sebakontrola ťažká, z dlhodobého hľadiska je kresťanská sexuálna etika viac napĺňajúca a menej dehumanizujúca. V dnešnej dobe musíme aj my nájsť spôsob, ako s dôverou hovoriť o revolučnej dobrej správe kresťanstva o sexe.

Výzva č. 3: Zakorenenie učenia cirkvi o sexualite v jej plnej teológii a nie iba deklarovanie jej etiky.

Kresťanská sexuálna etika sa dá vyjadriť veľmi úsporne a jednoducho: „Medzi mužom a ženou by nemal byť žiadny sex mimo manželstva.“ Dnes sa však väčšina mladších ľudí spýta: „Prečo? Prečo je sex mimo manželstva (alebo s osobou rovnakého pohlavia) zlý?“

Kresťanská teológia odpovedá, že sex je súčasťou Božieho obrazu – musí zobrazovať Boha a najmä jeho vykupiteľskú lásku. Sex nie je o posilňovaní vlastnej moci, ale o vzájomnom odovzdávaní moci jeden druhému v láske, ako to pre nás urobil Kristus. Kresťanská odpoveď na otázku: „Prečo musí byť sex v heterosexuálnom manželstve?“ nás vedie do samotného jadra evanjelia. Nemali by sme teda prezentovať sexuálnu etiku bez toho, aby sme ju zakorenili v biblickom učení o Bohu, o stvorení a o vykúpení. Pavol určite argumentuje týmto spôsobom. Po tom, ako nám pripomenie, že sme s Kristom spojení Duchom („Kto sa spojí s Pánom, stáva sa s ním jedným duchom“), hneď hovorí: „Vyhýbajte sa smilstvu [porneia]“ (1Kor 6:17-18). Prečo je sex mimo manželstva zlý? Všimnite si, že Pavol nehovorí len: „Je to zlé, lebo to hovorí Božie slovo,“ hoci by to určite mohol urobiť. Namiesto toho píše: „A vari neviete, že nepatríte sebe, ale že vaše telo je chrámom Svätého Ducha?“ (1Kor 6:18-19).

Hovorí, že sexuálna nemravnosť je nesprávna pre naše spojenie s Kristom, ktoré musí slúžiť ako vzor pre sexuálne spojenie.

Na čo teda slúži sex? Je to ukazovateľ, ktorý poukazuje na Boží plán spasiteľnej lásky, a je to prostriedok, ako zažiť niečo z toho istého vzoru lásky na horizontálnej úrovni, medzi dvoma ľudskými bytosťami, ktorý poznáme na vertikálnej úrovni v Kristovi. Vysvetlime si to.

Založenie účelu sexu na biblickej teológii

1. Tak ako je spojenie s Kristom vzťahom výlučnej, zmluvnej, sebadarovanej lásky, tak aj sexuálna intimita sa má prežívať len v rámci manželskej zmluvy.

Ako neexistuje intimita s Bohom bez toho, aby sme s ním neuzavreli zmluvu, tak nesmie existovať ani sexuálna intimita bez toho, aby sme nevstúpili do exkluzívneho, trvalého, zmluvného vzťahu s manželským partnerom. Moderná kultúra mení všetky sexuálne vzťahy na konzumné, transakčné vzťahy. V konzumnom vzťahu ide o vzájomné sebauspokojenie; potreby jednotlivca sú neoddiskutovateľné a sú dôležitejšie ako vzťah, ktorý je dočasný a ľahko ukončiteľný. Zmluva je však založená na vzájomnom sebadarovaní a uprednostňovaní potrieb druhej strany a dobra vzťahu pred svojimi vlastnými. V manželstve sa manželia vzdávajú svojej nezávislosti v prospech vzájomnej závislosti. Dávajú si navzájom celé svoje ja – citovo, fyzicky, právne, ekonomicky. Nesmieme „rozdeliť ja“, ako to robí modernizmus, keď sexuálni partneri dávajú jeden druhému svoje telo, ale nie zvyšok seba. Pravidlo „žiadny sex mimo manželstva“ znie moderným ľuďom „sexuálne negatívne“, ale opak je pravdou. Povyšuje sex z obyčajného spotrebného tovaru na spôsob, ako vytvoriť najhlbšie spoločenstvo medzi dvoma ľudskými bytosťami – ako aj spôsob, ako si uctiť a pripodobniť sa tomu, ktorý sa za nás celý vydal, aby sme sa mohli oslobodiť a vydať sa výlučne jemu.

2. Tak ako je spojenie s Kristom vzťahom medzi hlboko odlišnými bytosťami (Bohom a ľuďmi), tak aj sexuálnu intimitu možno prežívať len v spojení cez hlboký rozdiel pohlaví.

List Efezanom 5:31-32 vykladá Genezis 2:24 kristologicky. Pavol hovorí, že keď Boh stvoril manželský zväzok, robil to preto, aby nám dal mystérium – znamenie poukazujúce na Kristovu lásku a spojenie s nami. Zväzok muža a ženy môže slúžiť ako analógia k zväzku Krista a cirkvi len vtedy, ak sa strany výrazne líšia.

Zázrak nášho zjednotenia v Kristovi spočíva v tom, že ľudstvo a božstvo – odcudzené hriechom – sú teraz zjednotené najprv v osobe samotného Krista a potom v našom spojení s ním prostredníctvom Svätého Ducha. A jedným z najväčších úspechov manželstva je, že pohlavia – takisto odcudzené hriechom (Gn 3:16-17) – sú spojené v láskyplnom zväzku. Pravidlo „manželstvo len medzi mužom a ženou“ znie moderným ušiam úzkoprso, ale opak je pravdou. Homosexualita si nectí potrebu tejto bohatej rozmanitosti perspektív a ľudstvo, v ktorom sú zastúpené obe pohlavia, v sexuálnych vzťahoch. V jednej z veľkých irónií neskorej modernej doby, v ktorej oslavujeme rozmanitosť v mnohých iných kultúrnych odvetviach, sme znehodnotili najvyššiu jednotu v rozmanitosti – manželstvo medzi pohlaviami. Muž a žena majú každý svoje prednosti a silné stránky, perspektívy a právomoci, ktoré druhé pohlavie nemá a nemôže reprodukovať. Tak ako by ste nemohli mať úplne mužskú alebo ženskú spoločnosť alebo cirkev bez ochudobnenia, nemôžete mať ani takéto manželstvo.

3. Tak ako spojenie s Kristom prináša na svet nový život, tak Boh obdaril iba mužsko-ženské manželstvo schopnosťou vytvárať nový ľudský život a zároveň najlepšími zdrojmi na pestovanie tohto života.

V Genezis 1 Boh práve ľuďom ako mužovi a žene (v. 27) hovorí: „Ploďte sa a množte sa, naplňte zem“ (v. 28). Iba tomuto mužsko-ženskému zväzku Boh udeľuje schopnosť plodiť nový ľudský život. V manželstve tvoria muž a žena hlbokú jednotu so životodarnou silou. A ak manželstvo privádza na svet nové životy, prítomnosť otca i matky dáva deťom hlboké, dlhodobé vzťahy s oboma pohlavnými polovicami ľudstva a prístup k nim, a teda k celej škále ľudských síl a schopností. Opäť to zodpovedá vzoru nášho spojenia s Kristom. Tak ako spojenie muža a ženy prináša „plod života – odmenu“ (Ž 127:3), tak spojenie Krista s jeho ľudom prináša ovocie nového života v Kristovi prostredníctvom obrátenia (Jn 15:16; Rim 1:13; Kol 1:6-10) a rastu do podobnosti Kristovi (Ga 5:22-23).

Zhrnutie

Zhrňme si to: sex je (a) na sebadarovanie, ktoré je úplné len vtedy, ak existuje celoživotná zmluva,(b) na prekonávanie rozdielov cez bariéru medzi mužom a ženou a (c) na tvorbu a výchovu života. Tieto teologické ciele vysvetľujú etiku – prečo sa sexuálna intimita má prežívať len v manželstve medzi mužom a ženou.

Návrh kresťanskej sexuálnej apologetiky

Zdôvodnenie kresťanského pohľadu na manželstvo

Ako teda máme postupovať pri sexuálnej apologetike? V prvom rade by sme mali tri účely sexu zakotviť v našej biblickej teológii, ale zároveň ich prepojiť s existujúcimi kultúrnymi naratívmi, aby sme ich kritizovali a zároveň na nich stavali. Môžeme teda svetu povedať, že podľa kresťanstva sexuálna intimita:

1. Je super-konsenzuála

Kresťania veria, že sexuálna intimita nie je určená pre tých, ktorí dávajú len dočasný súhlas na jedno sexuálne stretnutie, ale pre tých, ktorí si dávajú trvalý, celoživotný súhlas prostredníctvom manželstva. A aj v manželstve musí prebiehať sex so vzájomným súhlasom (1Kor 7:1-4). Veríme, že to odráža spôsob, akým poznávame Boha – iba prostredníctvom zmluvy o výlučnej láske.

2. Zahŕňa rozdielne pohlavia

Kresťania veria, že Boh rozdelil jedinečné schopnosti, perspektívy a iné dary medzi obe pohlavia. Neveríme, že muži môžu kopírovať všetky dary, ktoré majú ženy, ani že ženy môžu kopírovať to, čo majú muži. Veríme, že manželstvo medzi osobami rovnakého pohlavia nedokáže uplatniť rodovú rozmanitosť, ktorú by sme chceli vidieť v iných oblastiach života. Veríme však, že spojenie muža a ženy odráža spojenie Boha a ľudstva prostredníctvom Krista.

3. Je schopná tvoriť život

Kresťania chápu ako Božiu vôľu biologickú skutočnosť, že pohlavné spojenie muža a ženy môže vytvoriť nový ľudský život. Preto veríme, že je správne udeliť inštitúciu manželstva len vzťahu muža a ženy. Nielenže práve tento vzťah plodí nový ľudský život, ale prostredníctvom prítomnosti matky a otca tiež vystavuje rastúce deti plnému rozsahu našej rodovej ľudskosti.

Kresťanský proti-príbeh sexuality

1. Brutalita sexu v starom svete

Grécko-rímska spoločnosť bola historickým predchodcom celej západnej kultúry. V antickom svete boli sexuálne normy veľmi povoľné. Sex sa považoval len za spôsob, ako zvýšiť osobné potešenie a naplnenie tých, ktorí mali moc, a tak bol povolený akýkoľvek sex, ak nenarušoval vtedajší spoločenský poriadok – muži nad ženami, majitelia nad otrokmi, bohatí nad chudobnými. Kým manželky nemohli mať sex s inými, ich manželia mohli mať sex s takmer kýmkoľvek, s kým si zažiadali. To viedlo k veľkej brutalite.

2. Nová osobná identita

Kresťanstvo prišlo na svet s posolstvom milosti: bolo možné mať osobné spoločenstvo s Bohom vo vzťahu lásky ako bezplatný dar prostredníctvom diela Ježiša, Božieho Syna, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych. Toto posolstvo o spasení z milosti – a nie na základe dobrých skutkov, morálky, úctyhodnosti alebo rodokmeňa – malo spoločensky vyrovnávajúci účinok. Kresťania, ktorí mali v spoločnosti sociálne postavenie, boli na tom úplne rovnako ako hriešnici, ktorí potrebujú milosť, spolu so spoločenskými outsidermi a morálne zlyhávajúcimi (porov. Jn 3 a Jn 4).

3. Nová sociálna etika

Táto nová osobná identita bola jedinečná. Sebahodnotenie kresťanov nebolo založené na výkone alebo na tom, ako človeka vnímala rodina alebo spoločnosť. Schopnosť kultúry definovať osobnosť veriacich bola narušená. Znamenalo to tiež, že všetci kresťania si boli v Kristovi rovní – rovnako hriešni s potrebou milosti a rovnako milovaní, ospravedlnení a adoptovaní ako milované Božie deti. Táto nová identita mala mnoho praktických účinkov. Kresťanské spoločenstvo bolo prvým multietnickým náboženským spoločenstvom, ktoré nebývalým spôsobom zbližovalo bohatých a chudobných. Vzťahy v kresťanskom spoločenstve mali byť založené na sebadarovaní a obetavej láske, a nie na triede a postavení.

4. Nová vízia sexuality

Jedno z najvýraznejších uplatnení tejto novej identity a sociálnej etiky však bolo v oblasti sexuálnych vzťahov. Kresťania vyzývali, aby sex nebol založený (ako v rímskej spoločnosti) na moci, ale na láske, aby sme neboli v zajatí kultúry, ale Krista, ktorý sa za nás vydal a priviedol nás do výlučného, zmluvného vzťahu s ním. Sexuálna láska musela odrážať Božiu spasiteľnú lásku, a to znamenalo, že sex sa formoval podľa dvoch princípov. Po prvé, princípom seba-darovania. Tak ako spasenie a intimita s Bohom sú dostupné len v rámci exkluzívneho, celoživotného zmluvného vzťahu s Bohom, tak aj sexuálnu intimitu možno prežívať len v manželstve. Po druhé, princípom rodovej rozmanitosti. Tak ako spása vytvára spojenie medzi Bohom a ľudstvom – jednotu cez hlbokú odlišnosť – tak aj manželstvo spája odlišnosť (muža a ženy). Tak ako má každé pohlavie niektoré prednosti a schopnosti, ktoré druhé pohlavie nemôže reprodukovať, tak uplatňovanie rodovej rozmanitosti v manželstve spája celú škálu vynikajúcich ľudských vlastností a schopností.

5. Zlyhania západnej spoločnosti

Keď sa zákony presadzujúce kresťanské sexuálne normy v celej krajine odtrhli od oživujúcej vznešenej vízie Kristovej lásky a milosti, skutočne sa rozmohla akási „sexuálna negativita“, takže na mnohých miestach bol akýkoľvek sex vnímaný ako hanebný. Keď sa kresťanských sexuálnych zvyklostí drží prevažne nominálne kresťanské obyvateľstvo – bez skutočného presvedčenia, že sú hriešnikmi zachránenými výlučne milosťou – tieto zvyklosti sa častejšie presadzujú veľmi tvrdo, takže s tehotnými dospievajúcimi dievčatami alebo homosexuálnou mládežou sa môže zaobchádzať kruto. A často vedúci predstavitelia spoločnosti nielenže porušovali vyznávanú morálku, ale využívali svoju moc na vynucovanie sexu rímskym spôsobom. Tí, ktorí nemali moc, sa cítili vylúčení a utláčaní.

6. Moderná sexuálna revolúcia

Moderná sexuálna revolúcia bola do istej miery reakciou na tento drsný režim. Existuje však veľa dôkazov, že táto revolúcia v mnohých ohľadoch zlyháva. Súčasní ľudia síce zachovali myšlienku vzájomného súhlasu (myšlienku, ktorá pochádza z kresťanstva), ale oddelili sex od celoživotného záväzku. To znamená, že sme „vrátili čas“ do antického sveta, kde sex slúžil skôr na sebarealizáciu než na láskyplné sebadarovanie. Sex sa stal transakciou, spotrebným tovarom, v ktorom si dve strany vymieňajú láskavosti len dovtedy, kým sa im darí uspokojovať svoje potreby. Výsledkom je veľký počet ľudí, ktorí majú sex, ale cítia sa byť využívaní (a preto sa vzdávajú sexuálnej intimity v prospech digitálnej stimulácie alebo iných foriem spoločensky schváleného uspokojenia a rozptýlenia); ľudí, ktorí necítia potrebu uzavrieť manželstvo a mať deti; ľudí, ktorí sa cítia osamelí a odlúčení, pretože počet ľudí žijúcich v rodinách prudko klesá. Tieto trendy sú obzvlášť zničujúce pre najchudobnejšie komunity, a preto je moderná sexuálna etika pravdepodobne najtvrdšia pre tých, ktorí majú najmenej moci a spoločenskej ochrany.

7. Kresťanská sexuálna kontrakultúra

Kresťania stále veria, že sex musí byť zakorenený v širšom príbehu Božej zachraňujúcej lásky. Naša kultúra nám hovorí, že musíme objaviť svoje najhlbšie túžby a potom ich vyjadriť, aby sme sa stali svojím autentickým ja. V skutočnosti však máme v srdci protichodné impulzy. Potrebujeme nejakú vonkajšiu normu, ktorá nám pomôže určiť, ktoré z našich túžob a pudov by sme mali rozvíjať a ktoré nie. Starovekí aj moderní ľudia nechávajú kultúru určovať ich normy. Kresťanstvo hovorí: Nedovoľte, aby vás kmeň alebo kultúra ovládali a určovali spôsob, akým posudzujete veci. Nechajte Božie slovo, aby vám dalo morálny rámec pre porozumenie svojmu srdcu. A nech vám Božia láska a milosť cez Ježiša Krista dá vaše najhlbšie potvrdenie a identitu.

Veríme, že toto spojenie medzi Božou láskou a sexualitou, stelesnené prostredníctvom biblického modelu manželstva, je pre ľudské bytosti najlepším spôsobom života a rozvoja.

Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition

Tim Keller

bol zakladateľom cirkevného zboru Redeemer Presbyterian Church (PCA) na Manhattane, predsedom organizácie Redeemer City to City a spoluzakladateľom organizácie The Gospel Coalition. Napísal množstvo kníh vrátane knihy The Reason for God. S manželkou Kathy mali tri deti.