V najväčšej hĺbke každého človeka jestvuje neprístupná svätyňa, v ktorej prebýva tajomná podstata jeho bytia. Táto hlboká realita v človeku predstavuje samostatnú časť, ktorá existuje bez ohľadu na ostatné časti jeho komplexnej ľudskej podstaty. Je to ľudské „ja som“, ktoré je darom od toho JA SOM, ktorý ho stvoril.
JA SOM, teda Boh, nemá pôvod v ničom, a jeho existencia nie je na ničom závislá. Na druhej strane naše „ja som“, teda človek, pochádza od Boha a každá minúta jeho existencie závisí od vôle jeho Stvoriteľa. Na jednej strane je Stvoriteľ, vyvýšený nado všetko, odveký, prebývajúci v neprístupnom svetle. Na druhej strane je stvorenie a hoci to stvorenie má privilégiá ako nikto iný, predsa je len stvorením, závislím na Božej milosti a prosiacim pred Jeho trónom.
Táto hlboká podstata ľudského bytia, o ktorej hovoríme, sa v Písme nazýva duchom človeka. „Veď kto z ľudí vie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom? Tak ani Božie veci nepozná nikto, len Boží Duch“ (1Kor 2:11). Tak, ako je Božie sebapoznanie vo večnom Duchu, tak je aj sebapoznanie človeka skrze vlastného ducha. Ľudské poznanie Boha je ľudskému duchu dané priamym zjavením Božieho Ducha.
Dôležitosť tejto skutočnosti nemôžeme podceňovať popri tom ako premýšľame, študujeme a modlíme sa. Odhaľuje sa nám v nej duchovná podstata ľudskej spirituality. Vyvracia to, že človek je primárne stvorenie, ktoré má ducha a vyhlasuje, že človek je predovšetkým duch, ktorý má telo. To, čo robí človeka človekom nie je telo, ale duch, do ktorého pôvodne Boh vložil svoj obraz.
Jedným z najoslobodzujúcejších výrokov Novej zmluvy je: „praví ctitelia budú vzývať Otca v duchu a v pravde; veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať. Boh je duch, a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a v pravde“ (Jn 4:23-24). Tu vidíme, že uctievanie je v plnej miere duchovné. Podstata skutočného náboženstva je oddelená od stravovacích nariadení a prikázaných sviatkov, od habitov a obradov. Jeho podstata je umiestnená tam, kam patrí – do jednoty ľudského ducha s Božím Duchom.
Najväčšou stratou pre človeka pri páde do hriechu bolo to, že Boží Duch opustil jeho vnútornú svätyňu, v ktorej prebýval. Hlboko, v centre ľudského bytia, je ukryté miesto, ktoré je stvorené na to, aby bolo príbytkom trojjediného Boha. Boh tam plánoval prebývať a žiariť morálnym a duchovným ohňom. Človek sa svojím hriechom vzdal tejto neopísateľne nádhernej výsady a preto tam teraz musí prebývať sám. Táto svätyňa, tento priestor, je tak hlboko intímny, že doňho nemôže nikto iný vstúpiť jedine Kristus, a On tam vojde len ak bude vierou pozvaný. „Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou“ (Zj 3:20).
Pôsobením Ducha pri znovuzrodení vstupuje „Božia prirodzenosť“, ako ju Peter nazýva, do hĺbky srdca veriaceho a vytvorí si tam príbytok. „Ale ak niekto nemá Ducha Kristovho, nie je Jeho,“ pretože „ten istý Duch spolu s naším duchom osvedčuje, že sme Božie deti“ (Rim 8:9, 16). Len takýto človek je skutočne kresťanom. Krst, konfirmácia, prijímanie sviatostí, členstvo v zbore – to všetko nič neznamená, ak Boh neuskutoční svoj zvrchovaný skutok znovuzrodenia. Vonkajšie náboženské prejavy môžu mať význam pre dušu, v ktorej prebýva Boh; pre každú inú dušu sú nielen zbytočné, ale sa jej stávajú pascou, pretože pestujú falošný a nebezpečný pocit bezpečia.
„So všemožnou bdelosťou chráň si srdce“ (Prís 4:23). Toto nie je iba múdre príslovie, je to naša svätá povinnosť, ktorú nám uložil Ten, komu na nás najviac záleží. Tomuto musíme venovať našu najväčšiu pozornosť, inak svoje srdce môžeme ľahko stratiť.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického originálu Man – The Dwelling Place of God.
