Pred narodením môjho prvého dieťaťa som sa rozhodla, že budem vychovávať „správne“. Bolo to ešte predtým, než termín „správne“ zahŕňal oslavy, na ktorých sa odhaľuje pohlavie dieťaťa, každomesačné fotenie, ale už vtedy to znamenalo zaznamenávanie úplne všetkého, od kŕmenia po hranie, meranie vývoja dieťaťa a porovnávanie s rôznymi tabuľkami a samozrejme nutne to zahŕňalo aj výber tých správnych škôl a mimoškolských aktivít.
Nedávny článok denníka Washington Post s názvom „Mileniálky sú unavené zo snahy byť dokonalými mamami“ poukazuje na tento iluzórny rodičovský ideál. V reakcii na „skľučujúce spoločenské normy“ článok navrhuje prekonať tlak na vytvorenie dokonalého detstva tým, že ponúkneme autentické detstvo. Tento nový „správny spôsob“ rodičovstva tvrdí, že povrchný tlak na výkon a to, ako celé rodičovstvo vyzerá, vymieňa za dôležitejšie tlaky – vrátane aktivizmu v oblasti sociálnej spravodlivosti, zmysluplnej kariéry, starostlivosti o seba a autenticity.
Nakoniec som si uvedomila, že „správne“ neznamená rodičovstvo podľa Pinterestu alebo univerzálny vzorec zaručujúci celoživotnú zbožnosť alebo úspech. A predsa nové definovanie rodičovského úspechu, zbožnosti alebo „správneho spôsobu“ na základe kultúrnych trendov prinesie len viac zmätku a pocitu viny pre vyčerpaných rodičov. Nikomu neprospieva, a už vôbec nie nastupujúcej generácii, keď ideál definuje niekto iný ako Hospodin – jediný dokonalý Rodič.
Po dvoch desaťročiach a štyroch deťoch by som sa rada vrátila a povedala si toto: Viac pozornosti venuj dieťaťu vo svojom náručí ako trendom v rodičovstve. Váž si momenty viac, ako ich zaznamenávanie. A pozri sa opäť na výzvu z Príslovia 22:6: „Pouč chlapca na začiatku jeho cesty a neodchýli sa od nej ani v starobe,“ nie ako na niečo, čo v tebe vyvoláva pocit viny, ani niečo, čo ťa má upokojiť, ale na milostivé pozvanie.
Milostivé pozvanie
Tento verš nás vyzýva, aby sme sa na deti pozerali cez optiku Stvoriteľa a nie cez optiku kultúry posadnutej výzorom, úspechmi a autenticitou.
- Poučuj: Toto slovo v hebrejčine doslovne znamená „iniciovať“ a spájalo sa to s praxou, kedy sa bábätku do úst dalo trochu oleja alebo požutého jedla, aby mu to pomohlo s dojčením. Takisto sa to slovo niekedy prekladá aj ako „posvätenie“ vo význame prvotného posvätenia budovy (Dt 20:5; 1Krľ 8:63; 2Krn 7:5).
- Na ceste: Toto bežné hebrejské slovo znamená: „cestička, chodník, výprava.“ Niekedy sa v Písme používa na opis fyzických chodníkov, ale tu je použitá metaforicky, teda ide o metaforu „života ako cesty“ alebo „cesty života“.
- Po ktorej má ísť: Táto fráza znamená „podľa miery“ alebo „podľa veci samotnej.“ V knihe Levitikus táto fráza odkazuje na zákon, kedy kupujúci nemôže zaplatiť celú sumu za nejaký pozemok. „Ohodnoť ho podľa možností toho, kto dal sľub“ (Lv 27:8). Čiže nechaj človeka zaplatiť toľko, koľko si môže dovoliť a poučuj dieťa, aby šlo po ceste, pre ktorú bolo stvorené.
Tieto frázy nás spoločne vyzývajú, aby sme deťom dali okúsiť cestu, ktorá ich čaká, podľa ich jedinečných okolností a daností.
Výzva k výchove cestovateľov
Ak je prvá polovica Prísloví 22:6 o začiatku cesty, tá druhá je o tom, aký má začiatok vplyv na koniec. „A neodchýli sa od nej ani v starobe,“ hovorí o živote ako o ceste – ale nehovorí to nič o ceste samotnej. Pre veriacich je koncom cesty dokonalosť na celú večnosť vo vzdávaní slávy Bohu a v našom večnom potešení z neho. V kontraste s tým je kultúra okolo nás plná prázdnych sľubov a protirečení – vyžaduje od nás dokonalosť, zatiaľ čo nám hovorí, že sme dokonalí presne takí, akí sme.
Keď nás vedie Písmo, vieme, že cesta, po ktorej putujú verní, je vždy plná utrpenia a hriechov, zaseknutí a nových začiatkov – nesprávnych odbočiek, strácania sa, minutých výjazdov, scénických ciest, kolízií, zastávok na občerstvenie a blúdení po púšti. Ako však v dobe, keď sú deti od piatich rokov hodnotené na základe vedomostí, dosiahnutých úspechoch a výkonov, vychováme z nich dobrých cestovateľov?
Rady na cestu
1. Dobrí cestovatelia si toho so sebou neberú veľa.
Pomôžte svojim deťom odovzdať sa ceste života tým, že ich odmietnete zaťažovať starosťami tohto sveta, ako je materializmus, perfekcionizmus a autenticita. Pomôžte im začať kráčať po tejto ceste tak, že im dáte ochutnať Božiu dobrotu, ľahkosť jeho bremien a sladkosť jeho prítomnosti na ceste (Ž 34:8; Mt 11:30).
2. Dobrí cestovatelia vidia samých seba správnym spôsobom.
Je ľahké mať o našich deťoch príliš vysokú alebo príliš nízku mienku na základe ich vývoja a diagnóz, úspechov a neúspechov. Naučme deti prijímať svoje jedinečné dary a obmedzenia ako Boží dobrý zámer. Keď budete svoje deti poznať a milovať ich ako ľudí, ktorými ich Boh stvoril – a nie pre to, čo dosiahli – pomôže im to v malom zakúsiť, že ich nebeský Otec ich dôverne pozná a miluje. Takéto poznávanie a milovanie nie je pasívne ani náhodné; je aktívne a zámerné.
3. Dobrí cestovatelia sa múdro pripravujú, no netrvajú na svojich plánoch.
Vedomie, že boli stvorení pre dobré skutky, ktoré pre nich boli pripravené vopred, pomáha dobrým cestovateľom robiť si plány podľa darov, ktoré im Boh dal (Ef 2:10). Poznajú svoje limity, sú schopní chváliť sa svojimi slabosťami a sú pripravení na nebezpečenstvo na každom kroku. Vedia, že obdobia sa menia a búrky sú súčasťou života na ceste. Sú schopní zvládať neistotu a učia sa tajomstvu toho, ako byť spokojní (Flp 4:12).
Deti pripravujeme tým, že ich vybavíme schopnosťami potrebnými na dobré skutky, ktoré sú v súlade s tým, akým smerom sa prirodzene vyvíjajú. Pomáhame im budovať vytrvalosť v ťažkostiach. Vychovávame ich k sebaovládaniu, keď sa učia rozpoznávať klamstvo a odolávať pokušeniu.
4. Dobrí cestovatelia poznajú pravidlá cestovania a nástroje, ktoré budú potrebovať.
Dobrí cestovatelia často už od detstva dobre poznajú Písmo, ktoré nás robí múdrymi, vychováva nás v spravodlivosti a pripravuje nás na každý dobrý skutok (2Tim 3:14-17). Trénujme teda deti v správnom zachádzaní so Slovom pravdy – kompasom, ktorý im pomôže pri navigácii na ceste, ktorá je pred nimi. Trénujte ich v kráčaní v Duchu podobne, ako sa môžeme spoliehať na navádzanie podľa GPS.
5. Dobrí cestovatelia hľadajú svoj domov.
Pavol opisuje tých, ktorí nikdy nezišli z cesty ako takých, ktorí zomreli ako cudzinci a vyhnanci na zemi. Dobrí pútnici, ktorí prídu až na koniec cesty sa nedajú zviesť kultúrou okolo seba. Nesnažia sa o dokonalosť v každej oblasti života, ani nehľadajú krásne destinácie po ceste. Pomôžme deťom nájsť cestu, ktorou by mali ísť oni tým, že ich budeme pozývať, aby sa pridali na cestu, po ktorej máme ísť my – cestu hľadania nebeského domova a lepšej krajiny (Heb 11:13-16).
Nie je to vôbec také, ako som si predstavovala
Moja cesta rodičovstva nevyzerala vôbec tak, ako som si predstavovala. Po tom, čo obe milované babičky mojich detí čelili náhlej smrteľnej diagnóze, som nemala inú možnosť, ako ignorovať pokušenia posadnutosti výchovnými metódami. Všetky tie roky materstva štyroch detí – a zároveň starostlivosti o naše vlastné matky a smútku nad ich stratou – boli kruté. Akékoľvek ambície vychovať špičkového športovca, či dieťa – jednotkára s dokonalým resumé na vysokú školu boli potlačené na rodičovských schôdzach, stretnutiach s terapeutmi, špeciálnymi pedagógmi a počas častými záchvatmi hnevu a slzami (často mojimi vlastnými).
Jedinečné dary, zvláštnosti a nedokonalosti mojich detí mi často pripomínajú, že hlavným cieľom rodičovstva nie je dostať ich na najlepšie vysoké školy, aby si mohli nájsť dokonalé zamestnanie a dokonalých partnerov – len aby mali aj oni svoje vlastné dokonalé deti. Mojim hlavným cieľom ako súputníčky (mojich veriacich detí) nie je nič menej než dokonalosť na celú večnosť.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
