V broadwayskom muzikáli Hamilton je Aaron Burr zobrazený ako majster v umení zapáčiť sa ľuďom. Vždy sa prispôsobuje svojmu okoliu, vyhýba sa kontroverziám a šplhá sa až do Senátu. Hneď na začiatku povzbudzuje zapáleného, svojrázneho a tvrdohlavého Hamiltona, aby „menej hovoril a viac sa usmieval. Nedávaj najavo, proti čomu si a za čo si.“ Keby Hamilton zdieľal Burrovo nastavenie prispôsobovať sa ľuďom, získal by menej politických nepriateľov. Ale tiež by nebol slúžil Amerike tak dobre, ako slúžil.
Hoci je ťažké si to priznať, mnohí z nás si osvojili Burrovu filozofiu. Sme nenásytne hladní po ľudskom uznaní. Problém je v tom, že uspokojovanie ľudí nám prináša len povrchný pokoj, ktorý sa bude meniť s rozmarmi spoločnosti. Keď prispôsobíme svoje názory, postupy a rozhodnutia tak, aby sme získali čo najviac úsmevov, lajkov alebo súhlasov, nikto nebude vedieť, kto sme. A čo je ešte dôležitejšie, nikto nebude vedieť, čí sme. V Kristovi sme oslobodení pre niečo oveľa viac napĺňajúce, než je uspokojovanie ľudí.
Oslobodenie od hľadania uznania u ľudí
Nemôžeme sa zapáčiť každému, a čím skôr sa to naučíme, tým lepšie. Naše snahy urobiť všetkých šťastnými a nikdy neuraziť druhých svojimi presvedčeniami alebo rozhodnutiami sú rovnako vyčerpávajúce ako márne. Ak existuje jeden dobrý výsledok dnešnej toxickej kultúry rušenia, tak je to to, že si to možno konečne uvedomíme. Jednoducho nemôžeme získať súhlas všetkých – a musíme sa o to prestať pokúšať.
Snaha zapáčiť sa ľuďom je väzením. Bráni nám hovoriť pravdu priateľom, pretože sa bojíme, že ich urazíme. Bráni nám hlásať evanjelium tým, ktorí sú proti nemu. Láka nás robiť kompromisy v našom presvedčení a dodržiavať pravidlá vytvorené ľuďmi, aby sme sa vyhli odsúdeniu. Robí nás viac oddanými tomu, aby sme zapadli do rôznych subkultúr, než aby sme sa nechali formovať neomylným Božím Slovom.
Keď sme uviaznutí v pasci úsilia o uznanie u ľudí, zabúdame, že Božiei uznanie sme už dostali v Kristovi. Ako tí, ktorých Boh prijal, sme povolaní kráčať v slobode (Ga 5:1). Namiesto toho, aby sme boli zotročení názormi a očakávaniami druhých, môžeme radostne nasledovať a poslúchať Boha, ktorý nás vedie s jemnosťou, trpezlivosťou a láskou. Keď nájdeme svoju istotu v jeho schválení, nemusíme sa naháňať za schválením niekoho iného.
Slobodní mať nepriateľov (pokiaľ ich milujeme)
Každý, kto patrí ku Kristovi, sa určite stretne s odporom. Ak svet nenávidel jeho, bude nenávidieť aj nás (Jn 15:18-20). Nasledujeme Spasiteľa, ktorý bol ľuďmi opovrhnutý a odmietnutý. Hoci bol plný milosti a pravdy, bol ohováraný a osočovaný. Hoci mnohých uzdravil, viacerí ho nenávideli. Hoci bol nevinný, bol odsúdený na smrť na kríži. Hoci hlásal dobrú správu, vysmievali sa mu za to. Máme očakávať niečo iné, keď ho nasledujeme?
Winston Churchill raz povedal: „Máte nepriateľov? Dobre. To znamená, že ste sa niekedy v živote za niečo postavili.“ Samozrejme, je veľmi dôležité, aby sme si nepriateľov vytvárali zo správnych dôvodov. To nie je priepustka na to, aby sme boli arogantní, pyšní alebo odsudzujúci. Ako tí, ktorí sú povolaní prinášať ovocie Ducha, by sa náš život mal vyznačovať láskou, trpezlivosťou, láskavosťou, jemnosťou a sebaovládaním (Ga 5:22-23).
Ak verne milujeme pravdu vo svete relativizmu, hľadáme spravodlivosť vo svete útlaku a prejavujeme milosrdenstvo vo svete bezcitného individualizmu, nevyhnutne si urobíme nepriateľov. Božie vykupiteľské zámery však ponúkajú uistenie. Požehnáva tých, ktorí sú pre neho nenávidení – žiadna skúška ani súženie nás neoddelí od jeho lásky.
Slobodní slúžiť
Aj keď sme oslobodení od hľadania uznania od druhých, sme povolaní obetovať sa pre druhých. Je však dôležité rozlišovať medzi službou druhým v láske a zotročením ich súhlasom.
Ak budeme slúžiť ako takí, ktorí sa chcú páčiť ľuďom, uštveme sa. Neustále sa budeme starať o to, čo si o nás myslia druhí, budeme sa snažiť, aby boli všetci šťastní, a budeme sa preťažovať, aby sme splnili požiadavky, na ktoré jednoducho nie sme vybavení. Naša služba môže začať ako služba zameraná na druhých, ale keď skĺzneme do uspokojovania ľudí, stane sa preplnenou záujmom o seba.
Aj keď sa to zdá byť proti intuícii, sloboda od uspokojovania ľudí je v skutočnosti to, čo nás najlepšie oslobodzuje, aby sme mohli slúžiť druhým. Umožňuje nám slúžiť z radosti namiesto strachu, byť napodobňovateľmi Krista namiesto vyhľadávačmi uznania.
Pavol zaujal odlišný prístup k tomu, ako sa venoval Židom a pohanom. Korinťanom napísal: „Pre slabých som sa stal slabým, aby som získal slabých. Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých. A všetko to robím pre evanjelium, aby som mal na ňom podiel“ (1Kor 9:22-23). O čo tu ide?
Na prvý pohľad sa zdá, že tým, že sa „pre všetkých všetkým“, Pavol sa vyčerpávajúco usiluje zapáčiť sa ľuďom. Ale nie je to tak. Pavol pozná slobodu, ktorú má v Kristovi. Nezamieňa biblické princípy s kultúrnymi praktikami, aby sa urobil „prijateľným“. Netrápi sa tým, či ho Židia a pohania schvália. Skôr preto, že je slobodný, rozhoduje sa prispôsobiť svoje správanie tak, aby zmiernil prekážky, ktoré by mohli odvádzať pozornosť od evanjelia alebo Kristovej slávy.
Keď nás Kristus prijme za svojich, dá nám nové a lepšie priority, než je uspokojovanie ľudí. Pozýva nás, aby sme žili pre jeho slávu, nie pre svoju vlastnú, aby sme sa tešili z jeho uznania namiesto toho, aby sme sa naháňali za uznaním niekoho iného. Oslobodzuje nás, aby sme mu slúžili, uctievali ho a tešili sa z neho navždy.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
