Oppenheimer je trojhodinový životopisný film o J. Robertovi Oppenheimerovi, vedúcom projektu Manhattan, ktorý vynašiel atómovú bombu. Je to dvanásty film Christophera Nolana – ku všetkým okrem jedného (Insomnia (2002)) napísal aj scenár. Film bol právom označený za majstrovské dielo: jeho vizuálna stránka, zvukový dizajn, herecké výkony, výprava, kostýmy, tematický a dramatický dôraz sú úžasné.
Medzi mnohými témami, ktoré film skúma, je ústrednou náročná úloha konať morálne vo vzťahu k nesmierne výkonnej technológii. Oppenheimer nás vtiahne do jedného z najohromujúcejších príkladov mimoriadnych rozhodnutí, ktoré musia robiť nedokonalé ľudské bytosti – mocné, geniálne, ale obmedzené a kompromitované ľudské bytosti.
Nevyhnutnosť riskovať veľa
Tím pracujúci pod vedením Oppenheimera (Cillian Murphy) na návrhu prvej atómovej bomby odhalil apokalyptické riziko: že výbuch bomby môže spustiť reťazovú reakciu, ktorá zapáli atmosféru a zničí planétu. Po prepočítaní však tím prišiel s upokojujúcou správou, že pravdepodobnosť, že by sa to skutočne stalo, je „takmer nulová“. Generálmajor Groves (Matt Damon) na to pochopiteľne zvolá: „Nula by bola fajn!“ Ako podstúpiť premyslené riziko, keď sú stávky také vysoké?
O niečo menej katastrofické riziko je dôvodom, ktorý Oppenheimer uvádza pre realizáciu projektu: „Neviem, či sa nám dá zveriť takú zbraň, “ hovorí, „ale viem, že nacistom sa nedá. Nemáme na výber.“ Počíta sa s tým, že americká jadrová prevaha je nevyhnutná na globálnu stabilitu. Vzhľadom na to, ako je neskôr vo filme vykreslený americký prezident Harry Truman (viac o tom nižšie), je to slabá útecha.
Oppenheimer na záver konštatuje, že v istom zmysle Projekt Manhattan skutočne spustil metaforickú reťazovú reakciu, ktorá zničí svet. Bomby, ktoré ukončili druhú svetovú vojnu, by sa mohli považovať aj za prvý akt novej studenej vojny medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom, v ktorej budú hrať hlavnú úlohu preteky v jadrovom zbrojení.
Z Božej milosti a možno aj napriek všetkému by sa dalo tvrdiť, že jadrové zbrane sa osvedčili ako odstrašujúci prostriedok a prispeli k tomu, že sa veľké svetové mocnosti vyhýbajú priamemu konfliktu. Prinajmenšom to tak bolo za posledných 78 rokov – čo z historického hľadiska nie je veľa. V neskorších dejinách taktiež došlo k rôznym pokusom o medzinárodnú komunikáciu a spoluprácu, za ktoré sa Oppenheimer po druhej svetovej vojne zasadzoval a ktoré sú kľúčové pre striktné zvládnutie desivého rizika jadrovej vojny.
Na jednej strane je Oppenheimer hororom; monštrum je, slovami prezidenta Trumana, „využitie základnej sily vesmíru. Sila, z ktorej čerpá energiu slnko“. Christopher Nolan nás počas celého filmu a celým radom spôsobov zahlcuje myšlienkou takejto nepredstaviteľnej sily. Avšak podobne ako v mnohých zombie filmoch a televíznych seriáloch, rovnako obludné je správanie obyčajných ľudských bytostí, keď sa ocitnú pod tlakom obludných okolností.
Kompromitovaní jednotlivci, kompromitované inštitúcie
Samotný Oppenheimer je postava s chybami. V milostnom živote je sériovo neverný. Je vykreslený ako človek, ktorého poháňajú intelektuálne ambície, nielen morálne výčitky – je napríklad ochotný vzdať sa svojho pracovného odborového hnutia, aby mohol prevziať vedúcu úlohu v projekte Manhattan. Falošný výsluch kvôli bezpečnostnej previerke v roku 1954 tvorí rámec filmu a čoraz viac je v popredí jeho poslednú hodinu. Toto vypočúvanie neodhaľuje len chyby americkej vlády, ale aj chyby hlavného hrdinu.
Obrovské rozhodnutia sú tak zverené mimoriadne chybným ľuďom. Gary Oldman podáva desivý obraz prezidenta Trumana: samoľúby, príliš prostý, bojachtivý, chamtivý po vývoji ešte silnejšej superbomby. Keď sa diskutuje o potenciálnych cieľoch pre atómové bomby, Kjóto je vyradené zo zoznamu potenciálnych lokalít, pretože minister vojny tam strávil medové týždne: „Krásne mesto,“ povie si takmer sám pre seba. To naznačuje, ako zle sú ľudské bytosti vybavené na robenie takýchto závažných rozhodnutí. Dozvedáme sa, že vlastný atómový program nacistov bol brzdený antisemitizmom, pre ktorý boli hluchí voči odporúčaniam židovských vedcov. Minimálne raz istá postava vo filme naznačí, že zhodiť bomby na Japonsko je technicky zbytočné, keďže kapitulácia bola neodvratná. Ako navyše ukazuje jedna hrôzostrašná scéna, dav môže byť rovnako ľahko opojený víťazstvom ako znechutený hrôzou.
Nolan oživuje rozprávačský prostriedok zo svojho predchádzajúceho filmu Memento (2002) s komplexnou časovou osou: používa čiernobiele zábery, ktoré signalizujú prechod do neskoršej časovej línie. V Oppenheimerovi je tento prostriedok účinný pri povojnových scénach, ktoré sa zaoberajú následkami bombardovania Hirošimy a Nagasaki: udalosti daného okamihu sa rýchlo stávajú témou výborov, vypočúvaní, novinových správ, písania histórie. Táto časť filmu ďalej poukazuje na spôsoby, ako samotné Spojené štáty brzdila komunistická paranoja; ego mocných jednotlivcov, ako je Lewis Strauss (Robert Downey Jnr.), ktorý je vykreslený ako pyšný, cynický a pomstychtivý; či jednoduchá túžba po vojenskej moci.
Kresťanský život a etické dilemy
Film núti divákov, vrátane novej generácie, nanovo sa zamyslieť nad veľmi reálnou a aktuálnou etickou krízou jadrových zbraní, nehovoriac o iných zbraniach hromadného ničenia, ako sú chemické zbrane. Klimatická kríza je rovnako potenciálnou globálnou katastrofou; na jej zabránenie sú potrebné nedokonalé ľudské bytosti a krehká medzinárodná spolupráca.
Písmo nedáva jednoduché odpovede na tieto zložité problémy, ale kresťanom by malo veľmi záležať na tom, aby robili to, čo je správne; mali by sme sa veľmi zaujímať o to, ako sa učiť od múdrych i hlúpych, prorockých i krátkozrakých rozhodnutí, ktoré urobili vodcovia v minulosti. Pán sa naďalej stará o svoje stvorenie. V istom zmysle môžeme dôverovať jeho všeobecnej prozreteľnej starostlivosti (Mt 5:45b; 6:25-34). A predsa koniec terajšieho sveta, ktorý bude prebiehať podľa jeho načasovania, je nevyhnutný a my musíme žiť v jeho svetle (2Pt 3). Napriek tomu v rámci tohto života jeden zo spôsobov, ktorým sa náš nebeský Otec stará o svoje stvorenie, naďalej spočíva v tom, že mu vládneme ako tí, ktorí boli stvorení na jeho obraz. Musíme sa naďalej v modlitbe cvičiť v tom, ako „obrábať a strážiť“ tento svet pre jeho požehnanie (Gn 2:15).
Hoci len málo z nás bude čeliť etickým dilemám takého rozsahu, ako je to zobrazené v Oppenheimerovi, všetci budeme čeliť zložitým etickým výzvam, pri ktorých nemáme žiadnu záruku o výsledku – na našich pracoviskách, v našich osobných vzťahoch, v našom politickom živote. Pri rozhodovaní sa tak ľahko môžeme nechať viesť ambíciami, zjednodušenou ideologickou paranojou, byrokratickými machináciami alebo hlúpym vystatovaním sa. Nech Duch skúma naše srdcia, aby nám svietil svetlom, ktoré odhaľuje hlúposť a bezbožnosť, ktoré nám pomáha jasnejšie vidieť dobro.
Služba evanjelia a veľké riziko
Aj v evanjeliovej službe používame „nesmiernu moc“ Boha v našich veľmi krehkých a nestálych „hlinených nádobách“ (2Kor 4:7). V službe evanjelia sú v stávke večné riziká: prekrútiť posolstvo na falošné evanjelium, ktoré nikoho nezachráni; klásť prekážky niekomu, kto počuje o Božej láske, pre nezrozumiteľné podanie, odvrátiť niekoho od Boha urážlivými slovami alebo činmi; strategicky investovať obrovské množstvo času a energie do neúspešných plánov. „Ale kto je na to súci?“ píše Pavol (2Kor 2:16). Avšak s vedomím, že sám Boh pôsobí prostredníctvom našej konečnej a chybnej služby, „neochabujeme“ (2Kor 4:1, 16).
Z veľkej perspektívy konečných Božích zámerov nezlyháme, pretože on koná. A predsa toto uistenie nevedie k fatalizmu alebo apatii. Boh pôsobí v nás a prostredníctvom nás. Hoci nulové riziko by bolo pekné, naša služba evanjelia nie je ani zďaleka bez rizika. Musíme sa neustále usilovať o zbožnosť, dbať na doktrinálnu pravdivosť, byť stále ostražití voči hriešnym sklonom a démonickým pokušeniam.
Keďže sa v tomto krátkom okamihu „posledných dní“ zaoberáme ohromujúcimi večnými skutočnosťami, musíme sa napriek tomu snažiť robiť to, čo je dobré a správne, a to tak vo vzťahu k tomuto svetu, ako aj k svetu, ktorý príde.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
