V starovekom Grécku nazývali tiché a pokojné ukončenie života eutanáziou (dobrá smrť). Obsahom eutanázie bola celková starostlivosť o zomierajúcich a tíšenie ich bolesti. Nikoho v súvislosti s eutanáziou vtedy nenapadlo privodiť smrť. V období rokov 1347-1351 vyhubila asi polovicu obyvateľov Európy nákaza, ktorú ľudovo označujeme ako čierny mor. Odvtedy začali Európania hovoriť o ars moriendi (umenie zomierať). Keď sa v 19. storočí zaviedla v medicíne anestézia (potlačenie vnímania bolesti), tak v roku 1870 navrhol Samuel D. Williams použiť chloroform nielen na potlačenie bolesti, ale aj na úmyselné ukončenie života. Prvé (neúspešné) pokusy o legalizáciu úmyselného ukončenia života prišli v roku 1905 v Spojených štátoch. Výrazne negatívny tón nadobudol pojem eutanázie počas 2. svetovej vojny, keď nacistické Nemecko uskutočnilo program masovej likvidácie najmä duševne chorých. Pokrok v liečebných postupoch a najmä používanie medicínskych prístrojov viedol od osemdesiatych rokov minulého storočia k obnoveniu diskusií a tento krát k oveľa pozitívnejším postojom k eutanázii.
Dnes sa snažíme o technologickú nesmrteľnosť. Preto sme zomieranie umiestnili do nemocníc, ktoré považujeme za akési zbrojnice proti smrti. Keďže však ani naša technológia nedokáže smrti úplne zabrániť, tak technológiu chceme použiť nato, aby sme smrť aspoň urýchlili, keď jej nedokážeme zabrániť. Tak sa obsah pojmu eutanázia zmenil zo starostlivosti o zomierajúcich na „konanie, ktoré privodí bezbolestnú a ľahkú smrť“ (P. Kováč, Eutanázia a asistovaná samovražda, 2005). Umeniu zomierať (ars moriendi) sme sa už prestali učiť.
Ako v mnohých iných oblastiach, ktoré súvisia so schopnosťami človeka, aj tu je aktuálna otázka, či to, čo človek dokáže urobiť, je aj správne urobiť? A čo vôbec robí naše konanie správnym? Na tieto otázky tu nemôžeme obecne odpovedať, ale v súvislosti s ľudským životom z hľadiska kresťanského svetonázoru môžeme povedať, že človek nie je autorom, ale správcom života. Z toho vyplýva, že rovnako ako nerozhodujeme o začiatku svojho života, tak nemáme právo rozhodovať ani o jeho ukončení. Láska k Stvoriteľovi a láska k tým, ktorých spolu s nami stvoril, nás oprávňuje, ba núti, pestovať a chrániť život (svoj aj iných). Nemáme však právo ľubovoľne s ním disponovať, lebo život nie je naším vlastníctvom.
Aj toto sa však ľahšie vraví, ako spraví – najmä tvárou v tvár ťažko znesiteľnej bolesti na jednej strane a ľahko dostupným prostriedkom jej definitívneho ukončenia na strane druhej. Preto úvahy o eutanázii nie sú celkom neoprávnené ani z hľadiska kresťanského svetonázoru.
Formy eutanázie
Hoci delenie eutanázie na aktívnu a pasívnu sa často kritizuje, ale pre posudzovanie jej oprávnenosti a zodpovednosti je to užitočné delenie. Je treba tiež rozlišovať medzi vyžiadanou (komisívnou) a nevyžiadanou (omisívnou) eutanáziou. V súvislosti s eutanáziou sa diskutuje aj o asistovanej samovražde, pri ktorej asistujúca osoba poskytne samovrahovi prostriedky (napr. smrtiacu látku), ktoré si však aplikuje samovrah sám. A nemusí pritom ísť o nevyliečiteľne chorého človeka. Podľa toho Peter Kováč, právnik a súdny lekár, v spomínanom článku ponúka nasledovnú užitočnú klasifikáciu eutanázie:
- Aktívna vyžiadaná eutanázia – komisívne usmrtenie terminálne chorého na jeho výslovnú žiadosť.
- Aktívna nevyžiadaná eutanázia – komisívne usmrtenie terminálne chorého bez toho, aby si pacient želal zomrieť, alebo sa k tomu akokoľvek vyjadril.
- Pasívna vyžiadaná eutanázia – omisívne konanie, pri ktorom nastane smrť pacienta v dôsledku prirodzeného priebehu jeho ochorenia, keď sa na žiadosť pacienta ukončia určité medicínske postupy alebo sa na žiadosť pacienta určité medicínske postupy ani nezačnú.
- Pasívna nevyžiadaná eutanázia – omisívne konanie, pri ktorom nastane smrť pacienta v dôsledku prirodzeného priebehu jeho ochorenia, keď sa ukončia určité medicínske postupy alebo sa určité medicínske postupy ani nezačnú bez toho aby si to pacient želal alebo sa k tejto otázke vyjadril.
- Nepriama eutanázia – komisívne opatrenia na zmiernenie utrpenia, s ktorými priamo súvisí riziko urýchlenia alebo skutočné urýchlenie nástupu smrti ako následok týchto opatrení. Skrátenie života v tomto prípade nie je úmyselné.
- Eutanázia v pôvodnom význame slova – liečba na potlačenie symptómov závažnej bolesti u terminálne chorých pacientov bez podstatného efektu na skrátenie života, ale uľahčujúca pokojnú smrť.
- Asistovaná samovražda – poskytnutie vedomostí alebo prostriedkov na spáchanie samovraždy.
Z uvedenej klasifikácie rôznych foriem eutanázie je zrejmé, že sa jedná o veľmi zložité a citlivé problémy, ktoré navyše vedú k nezvratným dôsledkom. Konzervatívna časť verejnosti preto akékoľvek kroky smerujúce k eutanázii odmieta. Liberálna časť verejnosti sa však znova a znova pokúša o legalizáciu eutanázie. Konzervatívci si pritom neuvedomujú, že niektoré formy eutanázie (nepriama eutanázia a eutanázia v pôvodnom význame slova) sa praktizovali a praktizujú vždy. Ani z hľadiska kresťanského svetonázoru nie je správne odmietať konanie, ktoré je obsiahnuté označením „pasívna, nepriama a eutanázia v pôvodnom význame slova.“ Pri týchto formách eutanázie totiž nejde o konanie so zámerom ukončiť život.
Liberáli (vrátane liberálnych kresťanov) sú otvorení aj aktívnym formám eutanázie, ale majú tendenciu prehliadať reálne riziká zlyhania použitých prostriedkov, ktoré povedú nie k eutanázii, tzn. k dobrej, ale k hroznej smrti. Hlavné argumenty liberálov aj v tejto oblasti stoja na predpoklade absolútnej slobody ľudskej vôle, ktorej je treba umožniť urobiť pre seba všetko, čo chce.
Ars Moriendi
Cestou vpred je obzrieť sa späť a učiť sa zabudnutému umeniu zomierať. Východiskom k tomu je presvedčenie, že život je Boží dar. Boh dáva ľuďom dych života a Stvoriteľ ich učí múdrosti. Z hľadiska biblického zjavenia je smrť vždy nepriateľkou. Smrť je veľmi zlá, alebo menej zlá, ale žiadna smrť nie je vítaná.
Za veľmi zlú smrť považuje Biblia predčasnú smrť (Izaiáš 38:10), násilnú smrť (Ámos 7:11), či smrť bez dediča. Práve týmto trojím sa vyznačovala smrť Absolóna, a zrejme preto nad ním jeho otec Dávid tak zúfalo nariekal (2. Samuelova 18).
Za menej zlú považuje Biblia smrť, ktorá postihne človeka „sýteho dní“ (Genezis 15:15), či v kruhu svojich detí (Numeri 22:10).
Keď uvažujeme o umení zomierať, tak sa pozrime na kresťanské cnosti, ktoré k tomu patria:
- Viera. Smrť nám pripomína, že sme radikálne závislé bytosti. Neovládame svoju vlastnú existenciu. Ako sa Ježiš porúčal pri svojej smrti do Otcových rúk, tak sa mu musíme zveriť aj my. Starať sa preto o dôverný vzťah s Bohom je dôležitejšie, ako starať sa o prežitie. Liekom k tomu nie je viera vo vieru, ale dôvera Bohu, ktorý svet stvoril a sľúbil, že ho stvorí nanovo.
- Nádej. Smrť nám hrozí zničením, utýraním a zabitím. Vzkriesením Krista nám Boh dal pevnú nádej, že hoci smrť je hrozná, ona nebude mať posledné slovo. Preto Apoštolské vyznanie začína mocou a láskou Stvoriteľa, sústreďuje sa na vzkriesenie ukrižovaného Ježiša a končí naším telesným vzkriesením.
- Láska. Prejavuje sa tým, že chceme byť s tými, ktorých milujeme. Sotva môže byť niečo hroznejšie, ako zomierať sám. A sotva môže byť niečo povzbudivejšie, ako zomierať v kruhu tých, ktorí nás milujú a ktorých my milujeme.
- Trpezlivosť. To nie je rezignácia, ale vytrvalá závislosť na dobrote Boha. Ňou sa učíme znášať utrpenie a prijímať starostlivosť s vďačnosťou.
- Pokora. „Keď mi nedovolili rozhodovať o svojom príchode na svet, tak aspoň o svojom odchode budem rozhodovať ja!“ Máločo odhaľuje našu závislosť a krehkosť tak, ako smrť. Pyšní ľudia sa hanbia zato, že sú odkázaní na pomoc. Potreba opatrovateľov im totiž pripomína, akí sme núdzni. Nikto z nás však nie je autonómny a nezávislý, či to pripúšťame, alebo nie.
- Pokoj/odovzdanosť. Opakom toho je úzkosť, ktorú cíti človek, ktorý sa kŕčovito drží života. Namiesto toho, aby sme si pestovali túto cnosť, uchyľujeme sa k psychofarmakám, ktoré utlmujú úzkosť. Tým vyraďujeme svoju schopnosť vysporiadať sa so zmyslom života, so smrťou a utrpením. Určite tým nechcem argumentovať proti paliatívnym postupom. Je však nesprávne paliatívu považovať za liečenie. Najlepším prostriedkom proti úzkosti je dívať sa na Ježiša, ktorý nám prikazuje nebyť ustarostenými (Matúš 6:31; Lukáš 12:22), lebo Boh je verný a on nám zabezpečil budúcnosť.
- Odvaha. Uschopňuje nás postaviť sa nepriateľovi (smrti) bez strachu. Pre Ježiša môžeme sa postaviť aj k zomieraniu s dôverou.
Ako by sme sa mali pripraviť na zomieranie:
- Dobre ži. Viem, že sa to ľahšie vraví ako spraví, ale najlepšou prípravou na zomieranie je rásť do Kristovej podoby v každej oblasti života.
- Udržiavaj svoju domácnosť (aj svoj podnik) v poriadku. Obavu pred náhlou smrťou zmenšuje, keď máme hotový testament, usporiadané a prehľadné bankové dokumenty a pod. Rozdeľme svoj majetok teplými rukami, nie až keď sú studené!
- Udržiavaj si zoznam túžob/cieľov. Život je krátky. Túžba vidieť a robiť nové veci je dobrá.
- Neodkladaj riešenie svojich vzťahov s Bohom a ľuďmi.
- Priprav svoj pohreb. Pomôže to tvojim príbuzným.
Nie technológia, ale vzkriesenie je zárukou, že nebudeme odcudzení od nášho tela, od našich blízkych a od Boha.
Nič nás nemôže odlúčiť od Božej lásky – ani smrť, ba zvlášť smrť nie!
