V posledných rokoch opäť vzrástol záujem o úlohu nebeských bytostí v Biblii, vrátane „príbehu pôvodu“ Božieho protivníka (známeho pod rôznymi menami ako diabol, satan a Zlý). Mnohé z toho, čo sa hovorí a píše, odkazuje na sériu kľúčových starozmluvných textov – čo však tieto pasáže v skutočnosti hovoria?
Preskúmajme päť kľúčových textov: Genezis 3, Jób 1 – 2, Izaiáš 14, Ezechiel 28 a Zachariáš 3. Pri tejto analýze je dôležité uznať tri skutočnosti:
- Stará zmluva neobsahuje žiadny jasný „príbeh pôvodu“ satana. Rôzne postavy sa objavujú bez ohlásenia (spravidla preto, aby sa postavili proti Bohu), ale nedostávame vysvetlenie, kto sú alebo odkiaľ pochádzajú.
- Pri pokuse o zostavenie obrazu satana pracujeme s malým počtom náročných textov. Neexistuje vždy zhoda v identifikácii rôznych spomínaných postáv ani v tom, ako súvisia so satanom v Novej zmluve. To by nás malo viesť k pokore pri formulovaní záverov.
- Popri Starej zmluve máme k dispozícii aj iné staroveké dokumenty a židovskú literatúru z obdobia druhého chrámu, ktoré sa dotýkajú týchto otázok. Musíme ich však používať veľmi opatrne. Ich pohľad na svet nie je vždy totožný s pohľadom inšpirovaných starozmluvných pisateľov. Samozrejme, najmä Nová zmluva dopĺňa a vyostruje to, čo vieme, ale ani tu neexistuje žiadny definitívny opis.
Genezis 3
Tretia kapitola Genezis sa otvára jednou z najslávnejších konverzácií v celej literatúre: „Had bol najľstivejší zo všetkých poľných zvierat, ktoré utvoril Hospodin, Boh. Povedal žene: „Naozaj vám Boh zakázal jesť zo všetkých stromov záhrady?““ (Gn 3:1).
Z textu okamžite vystupuje niekoľko bodov. Po prvé, Boh stvoril „hada“ spolu so všetkým ostatným. Po druhé, „had“ hovorí, a nezdá sa, že by to bolo niečo nezvyčajné. Vzhľadom na to, že v Biblii nehovorí žiadne iné zviera (s výnimkou Balámovej oslice v Numeri 22), je rozumné predpokladať, že prví čitatelia Genezis chápali tohto „hada“ ako niečo iné než bežné zviera.
Okrem toho Boh poveruje človeka, aby záhradu „obrábal a strážil“ (Gn 2:15), čo naznačuje, že už pred pádom existoval nejaký zdroj hrozby mimo Edenu. Text však nehovorí, ako sa táto hrozba zrodila ani čo presne predstavovala.
Existencia skutočného a „osobného“ odporu voči Bohu sa zdá byť potvrdená spôsobom, akým Boh preklína hada v Genezis 3:14-15. To, že Boh odsudzuje hada, aby sa plazil „na bruchu“, možno chápať ako jednoduché vysvetlenie pohybu hada, ale verš Genezis 3:15 pozdvihuje kliatbu na úplne inú úroveň. Od začiatku existuje konflikt medzi Božím stvorením a hadom.
V kontexte Genezis (a zvyšku Starej zmluvy) to môže znamenať len to, že had je podnecovateľom a povzbudzovateľom nepriateľstva voči samotnému Bohu a voči stvoreniam, ktoré stvoril. Hoci niektorí učenci nesúhlasia, text Genezis a Nová zmluuva nás jednoznačne smerujú k bytosti, ktorá stojí na čele odporu proti Hospodinovi v priebehu dejín spásy (napr. Jn 8:44; 2Kor 11:3; Zj 12:9).
Jób 1 – 2
O pôvode knihy Jób sa veľa diskutuje. Rovnako aj povaha a úloha postavy uvedenej ako „satan / protivník / žalobca“ v Jób 1:6 vyvolala značnú debatu:
Jedného dňa, keď Boží synovia predstúpili pred Hospodina, prišiel medzi nich aj satan. Hospodin sa opýtal satana: „Odkiaľ prichádzaš?“ Satan odpovedal: „Z potuliek a pochôdzok po zemi.“ Vtedy Hospodin povedal satanovi: „Dobre si si všimol môjho služobníka Jóba? Veď na niet nikoho ako on, kto by bol bezúhonný a priamy, bál sa Boha a stránil sa zlého.“ (Jób 1:6-8)
Všimnite si dva pozoruhodné rysy tejto scény. Po prvé, medzi satanom (doslova „žalobcom“) a Bohom už zjavne existuje napätie alebo nepriateľstvo, ktoré je v rozpore s Božím vzťahom k ostatným v tejto scéne. Božia otázka v 7. verši nie je neutrálnym dotazom, ale požiadavkou, aby sa zodpovedal za svoju „žalobnú“ činnosť. Boh predkladá Jóba ako príklad niekoho, kto dokáže obstáť pred satanovým skúmaním a výzvou.
Satan má spoločnosť: je nám predstavený ako ten, kto prichádza k Bohu spolu s „Božími synmi“. Títo „Boží synovia“ (vrátane satana) sú zodpovední Bohu. Kto teda sú? Zdá sa rozumné považovať ich za nižšie nebeské (ale nie božské) bytosti stvorené Bohom, aby mu slúžili.
Po druhé, paralelná scéna na začiatku 2. kapitoly dopĺňa obraz satana:
Vtedy Hospodin povedal satanovi: „Dobre si si všimol môjho služobníka Jóba? Veď na zemi niet nikoho ako on, kto by bol taký bezúhonný a priamy, bál sa Boha a stránil sa zlého. Ešte stále sa drží svojej bezúhonnosti, hoci si ma proti nemu nahovoril, aby som ho bez príčiny ničil.“ Satan odpovedal Hospodinovi: „Kožu za kožu a všetko, čo človek má, dá za svoj život. Veď len polož naňho svoju ruku a dotkni sa jeho kostí a jeho tela, či sa ti nebude do očí rúhať!?“ Hospodin odpovedal satanovi: „Nech je teda v tvojich rukách, len ušetri jeho život.“ Potom satan odišiel spred Hospodina a ranil Jóba boľavými vredmi od hlavy po päty. (Jób 2:3-7)
Kniha Jób zobrazuje satana nielen ako žalobcu, ale aj ako ničiteľa – toho, kto chce provokovať, kto má v úmysle vniesť nepriateľstvo medzi Boha a jeho stvorenia a komu Boh dovoľuje istú mieru moci v službe Pánových dlhodobých plánov.
Úvodné kapitoly Jóba teda ukazujú, že medzi postavami hada a satana existuje značná podoba: obaja sú zlomyseľní cudzinci zameraní na ničenie a rozdelenie. Obaja sa javia ako stvorené bytosti pôsobiace pod Božou autoritou. Zdá sa rozumné ich prepojiť. O ich príbehu pôvodu však stále nevieme nič viac.
Zachariáš 3
Satan sa krátko objavuje aj v Zachariášovom proroctve:
Potom mi ukázal veľkňaza Jošuu, ktorý stál pred Hospodinovým anjelom. Po jeho pravici stál satan, aby na neho žaloval. Hospodin povedal satanovi: „Nech ťa Hospodin pokarhá, satan! Nech ťa pokarhá Hospodin, ktorý si vyvolil Jeruzalem! Či on nie je obhorok, vytrhnutý z ohňa?“ (Zach 3:1-2)
Podobnosť s úvodnými kapitolami Jóba je nepopierateľná. Tentoraz však Boh používa výraz „satan/žalobca“ ako priame oslovenie. Je úplne opodstatnené považovať tento titul za meno.
Izaiáš 14
Izaiáš 14 je súčasťou proroctva napádajúceho pýchu babylonského kráľa:
Ako si padla z neba,
žiarivá zornička!
Zrazený si na zemi,
vládca nad národmi!
Veď v srdci si si povedal:
„Do nebies vystúpim,
až nad Božie hviezdy
vyvýšim svoj trón,
sídliť chcem na vrchu zhromaždenia,
na najkrajnejšom severe.
Vystúpim do výšin oblakov,
prirovnám sa k Najvyššiemu.“
Do podsvetia si však zvrhnutý,
do najhlbšej jamy.
Tí, čo ťa uzrú, obzrú si ťa
a pomyslia si o tebe:
„Vari toto je ten muž, čo rozbúril zem,
zatriasol kráľovstvami. . .? (Iz 14:12-16)
Tento babylonský vládca je porovnávaný s dávnejšou postavou, „žiarivou Zorničkou“, ktorá sa podobne pokúsila o svetovládu, ale zažila drvivý pád. Staroveký Blízky východ pozná niekoľko príbehov o bohoch, ktorí sa pokúšali získať nadvládu nad inými bohmi a neuspeli. Izaiáš pravdepodobne čerpá z tohto fondu myšlienok, ktorý obsahuje ozveny skutočnej, pôvodnej vzbury nebeskej bytosti, ktorú poznáme ako satan.
Hoci v texte nie je nič explicitné, čo by vyžadovalo, aby sme tu videli Zlého, zdá sa, že Ježiš naráža na 12. verš v Lukášovi (Lk 10:18), keď hovorí o satanovi.
Ezechiel 28
Podobne ako v Izaiášovi 14, aj v Ezechielovi 28 je témou arogancia kráľa – v tomto prípade kráľa Týru:
Potom mi zaznelo slovo Hospodina: „Človeče, povedz týrskemu kniežaťu: Takto vraví Pán, Hospodin:
‚Pretože je tvoje srdce namyslené,
hovoríš: »Som Boh,
obývam sídlo bohov
uprostred mora.«
Si však človek, a nie Boh.
Len vo svojej mysli si sa pokladal za Boha. (Ez 28:1-2)
Jeho špecifický druh sebaoslavovania je porovnávaný s dávnejším príkladom, a tu to začína byť fascinujúce.
Podľa 13. verša Boh hovorí vládcovi Týru: „Bol si v Božej záhrade, v Edene.“ Jeho správanie má precedens. Ale ku komu je tento diktátor prirovnávaný: k Adamovi alebo k inej nebeskej bytosti? Vznešený jazyk nás tlačí k tej druhej možnosti:
„Človeče, zaspievaj žalospev o týrskom kráľovi a povedz o ňom: Takto vraví Pán, Hospodin:
‚Bol si pečaťou dokonalosti, plný múdrosti a dokonalý v kráse.
Bol si v Božej záhrade, v Edene. Bol si odetý rozličnými drahokamami: rubínom, topásom, diamantom, chryzolitom, ónyxom, jaspisom, zafírom, malachitom a smaragdom. Tie boli rukou umelca vsadené do zlata a boli pripravené v deň tvojho stvorenia. Urobil som ťa jagavým cherubom — strážcom. Bol si na svätom Božom vrchu, prechádzal si sa medzi ohnivými kameňmi. Bezchybne si si počínal odo dňa svojho stvorenia až dovtedy, kým sa nezistila zvrátenosť pri tebe. (Ez 28:12-15)
Boh poveril Adama, ako vrchol stvorenia, aby strážil záhradu a pôsobil ako jeho kňazský zástupca. To by mohlo vysvetľovať zoznam drahokamov. Napriek tomu je kráľ porovnávaný s „cherubom – strážcom“, a to nie raz, ale dvakrát (Ez 28:14,16).
Dramatický jazyk opisujúci počiatočný aj konečný pád tejto postavy (Ez 28:16-19) naznačuje, že ide o prirovnanie k vyvýšenej nebeskej postave, ktorá sa otvorene vzbúrila proti Bohu a ktorá bude jedného dňa úplne zničená.
Hoci je ťažké mať istotu, Ezechiel 28 je najsilnejším dôkazom pre vzburu nebeskej bytosti vo významnom postavení, ku ktorej došlo ešte pred pádom človeka. Toto je najjasnejší obraz, ktorý máme v Starej zmluve o príbehu pôvodu toho, koho poznáme ako satan.
Čo to všetko znamená?
Nesmieme sa báť priznať, že niektoré otázky nie sú v Písme (najmä v Starej zmluve) riešené jasne alebo definitívne. Keď vstupujeme do týchto oblastí, naše závery by mali byť formulované primerane pokorným jazykom. Pôvod diabla je jednou z takýchto oblastí.
V Starej zmluve nemáme podrobný, krok za krokom opísaný príbeh jeho predhistórie. To však nie je to isté, ako povedať, že Stará zmluva o tejto postave nič nevie. Od začiatku text podáva konzistentný obraz nebeskej bytosti, ktorá je stvorená, je obmedzená, pôsobí pod zvrchovaným dovolením Hospodina, a predsa prejavuje sústavné nepriateľstvo voči Bohu.
To poskytuje pevný základ pre väčšiu jasnosť Novej zmluvy, v ktorej satan vystupuje z tieňa, aby podnikol priamy útok na Božie zámery v Kristovi. To, čo je naznačené v celej Starej zmluve, sa stáva krištáľovo jasným v Novej zmluve, keď pisatelia čerpajú z týchto základných textov a odhaľujú a vysvetľujú, ako sa satan od začiatku snaží odviesť Ježiša od jeho služby (napr. Mt 4:1-11).
Samozrejme, poznáme výsledok tohto úsilia. Konkrétne vieme, že Pavol má na mysli satana , keď píše: „Odzbrojil a verejne odhalil kniežatstvá a mocnosti a cez Krista nad nimi zvíťazil.“ (Kol 2:15).
Hoci satan naďalej obchádza „ako revúci lev“ (1Pt 5:8), škody, ktoré môže spôsobiť, už boli výrazne obmedzené a jeho konečný osud je už spečatený (Zj 20:7-10). Vďaka Bohu.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
