Pri kázaní evanjelia nám Boh dáva sľub odpustenia vo forme, ktorú môžeme počuť. Je to zrozumiteľná forma, lebo prichádza prostredníctvom slov. Bez týchto slov by sme evanjelium nemohli pochopiť. Ale vo sviatostiach nám Boh dáva sľub odpustenia aj vo forme, ktorú môžeme vidieť, dotýkať sa a ochutnať. Voda, chlieb a víno sú pridané ako potvrdenie toho, že tieto sľuby sú skutočné. Takto sú zapojené všetky naše zmysly, aby sa naša krehká viera mohla rozvíjať. Ježiš opisuje víno ako „krv novej zmluvy“. Zmluva je sľub, ktorý vytvára vzťah. Tu máme Boží sľub vo fyzickej forme, takže ho môžeme rovnako dobre vidieť ako počuť a rovnako dobre ochutnať ako čítať.
To znamená, že môj krst káže evanjelium mne samému. A robí to veľmi dôležitým spôsobom. Je to vonkajší čin a fyzická skutočnosť. Je to pravda, ktorej sa môžeme dotknúť. Takže krst vytvára veľmi silný sľub.
Dnes sa môžete cítiť ako človek, ktorému je odpustené. Môžete sa cítiť ako nový človek. Môžete cítiť, že vás Boh miluje. Ale ako to bude zajtra? Čo bude vtedy, keď okázalo zhrešíte? Alebo keď vám zistia rakovinu? Alebo keď vás zradí milovaný človek? Ako sa budete cítiť potom? Budete cítiť, že je vám odpustené, keď ste práve zhrešili? Budete sa cítiť ako nový človek, keď rakovina stravuje vaše telo? Budete sa cítiť milovaný, keď ste nemilovaný? Nádej, ktorá je založená na našich pocitoch alebo okolnostiach, je nádej stojaca na vratkých základoch. V búrkach života neprežije.
Naša nádej sa však zakladá na Božích sľuboch. Tieto sľuby máme v Božom slove. Boh vo svojej dobrote, vediac akí sme krehkí, vediac ako nás môže život dokmásať, nám dal svoj sľub vo vode, chlebe a víne. Urobil to preto, že nás miluje a chce, aby sme tejto láske dôverovali. Je veľmi dôležité, aby sme pochopili toto: krst a Večera Pánova sú Božie sľuby vo fyzickej forme.
Všimnime si, ako to funguje v manželstve. Ak ste ženatý/vydatá a poviete svojmu partnerovi „milujem ťa“, dávate tým významné uistenie o vašej láske. Ale robíte aj niečo viac ako len to, že to vyslovíte. Pobozkáte, objímete, dotknete sa. Vyjadrenie vašej lásky má aj fyzický prejav. Žiaden manžel či manželka si nemyslí, že fyzický prejav lásky je nadbytočný. Bozkávanie a objímanie sprevádzajú slová.
Manželstvo, v ktorom by boli všetky fyzické dotyky bez akejkoľvek konverzácie, alebo manželstvo, kde by sa len rozprávali, ale bez fyzického kontaktu, by v nás oprávnene vyvolávalo nedôveru. Rovnako v kresťanstve, tam, kde je slovo bez sviatosti alebo sviatosť bez slov, tam chýba niečo podstatné. Melvin Tinker vysvetľuje: „Tak ako fyzický akt objatia alebo pobozkania niekoho je schopný vyjadriť odpustenie a prijatie (ako v príbehu o márnotratnom synovi – Lukáš 15:20), tak aj fyzický akt podávania chleba a vína vyjadruje odpustenie a milostivé prijatie Bohom.“
…
Uvažujte nad tým, aká je to pomoc. Môžete mať kopu pochybností, alebo vín alebo prežívať duchovnú otupenosť. A tu je Boží sľub. Držíte ho vo svojej ruke. Dávate si ho na pery. Je to Božia láskavosť voči vám. Je to Boží záväzok voči vám. Je to Božie áno voči vám v Kristovi. Opustenie hriechu nie je iba niečo, čo cítim. Je to objektívna skutočnosť, ktorá sa udiala na kríži. A tento sľub máme vo vode, chlebe a víne.
Chcem, aby ste to cítili. Na vašich pocitoch to však nezávisí. Do vašich rúk a úst to prichádza od Boha. To, čo mu dáva jeho význam, nie je vaša viera alebo váš pocit, ale smrť a vzkriesenie Ježiša. A tak dochádza k posilneniu vašej viery. Sviatosti nezávisia od toho, ako sa cítim, a keďže je to tak, sú schopné meniť to, ako sa cítim. Hovoria k môjmu srdcu slovami uistenia.
Hmatateľná pravda
Tim Chester
Vo svojej knihe nás Tim Chester prevedie Bibliou a vysvetlí nám, ako nám boli sviatosti, ktoré stelesňujú Božie prisľúbenia vo fyzickej podobe, dané na posilňovanie našej viery a formovanie nášho života. Sviatostný chlieb, víno a voda sú potvrdením nášho spojenia v Kristovi.
Čin, ktorý nemôžeme vykonať
Kazateľ pri krstnej slávnosti povedal: „Dnes sme sa tu zišli kvôli tomu, že Milan sa rozhodol dať sa pokrstiť, aby tým prejavil svoje rozhodnutie nasledovať Ježiša.“ Myklo ma. Po piesni nasledovalo Milanovo svedectvo o tom, prečo sa rozhodol nasledovať Ježiša a prečo sa chce dať pokrstiť. Čo môže byť na tom nesprávne? V istom zmysle nič. Proti samotným vyjadreniam nič nenamietam. Problém vidím v tom, že toto nie je správny začiatok a že toto nie je to najdôležitejšie.
Uvažujme, čo sa vlastne deje pri krste. Kto je aktívny a kto je pasívny? Predstavte si nasledujúcu túto scénu. Mladý muž stojí v bazéne plnom vody. Potom niekto povie: „Krstím ťa v meno Otca, Syna i Svätého Ducha.“ Mladík je ponorený pod vodu a vzápätí sa vynorí. Alebo dieťatko, ktoré kazateľ drží na rukách a kropí jeho čelo vodou. Kto je aktívny a kto je pasívny? Táto skutočnosť sa odráža v povahe slovesa „krstiť“. Aktívnu formu – „Krstím ťa“ – môžete použiť len v prípade, že ste duchovný. Pre osobu, ktorú krstia, sa používa pasívna forma slovesa („Som pokrstený“).
Čo robíte v momente, keď ste krstený? Odpoveď je nič. Robí sa to vám. Je to čin, ktorý vy sami nemôžete pre seba vykonať. Vy tam len stojíte a niekto vás vodou poleje alebo vás do nej ponorí.
To je obraz nášho spasenia. Čo sme spravili pre to, aby sme boli spasení? Nič. Všetko vykonal Ježiš. Ježiš bol ponorený do smrti a pekla namiesto vás. Pri krste len stojíte a Boh na vás vylieva svoje požehnanie a ponára vás do svojej lásky.
Toto je naozaj dôležité. Pri vašom krste vy nie ste aktívny činiteľ. Váš krst je niečo, čo sa robí pre vás, ale nerobíte to vy. Toto je jedna zo silných stránok pedobaptistického postoja. Keď je krstené dieťa, nikomu ani nenapadne, že tento krst je kvôli zásluhám alebo rozhodnutiu tohto dieťatka. Ale toto platí bez ohľadu na vek alebo postavenie osoby, ktorá je krstená. Pamätať na pasivitu pri krste je vlastne dôležitejšie pre kredobaptistov, pretože práve kredobaptisti majú sklon zdôrazňovať čin alebo rozhodnutie človeka, ktorý sa dáva krstiť. Je pravda, že musíme reagovať vierou, aby sme boli spasení. Ale spasenie nezačína našou vierou. Začína Otcovou vyvoľujúcou láskou, Kristovým dielom vykúpenia a novým životom, ktorý v našich srdciach vzbudzuje Svätý Duch.
Takže kto je pri krste aktívny? Prvá odpoveď je jednoduchá: Osoba, ktorá krstí. Reprezentuje cirkev. Krst je čin, ktorý vykonáva cirkev. To cirkev krstí. Je to spoločný akt, prostredníctvom ktorého uvádzame ľudí do členstva v cirkvi.
Je to však ešte lepšie. Lebo koniec koncov je to stále len svedectvo ľudí. A ktovie – jedného dňa vás môžu sklamať. Kľúčová je skutočnosť, že pri krste je aktívny Boh. Milanov krst je stelesnený Boží sľub Milanovi.
V krste (a Večeri Pánovej) máme trojsmernú konverzáciu:
· Boh hovorí: „Zachránil som ťa tým, že som ťa zjednotil s Kristom a s jeho ľudom.“
· Cirkev hovorí: „Sme zjednotení s Kristom a oddaní jeden druhému.“
· Ja hovorím: „Som oddaný Kristovi a jeho ľudu.“
…
Účasť na Večeri Pánovej pretvára náš pohľad na svet
Často sa hovorí, že pri prijímaní Večere Pánovej sa nestane nič kúzelné. Rozumiem, čo sa tým myslí. Sám som to v tejto knihe povedal veľakrát. Nepôsobí tu žiaden trik, ktorý chlieb premieňa na telo.
Ale či ľudia, ktorí toto hovoria, nikdy nevideli dážď? Dážď môžeme spoľahlivo vysvetliť ako súčasť vodného cyklu. Avšak nie je to tak trochu magické? Voda padajúca z oblohy! Vodu potrebujeme pre život a Boh tak usporiadal svet, že voda na nás padá z oblohy. Tento životodarný elixír dostávame doslova z čista jasna.
Ide mi o toto. Žijeme v čarovnom svete, plnom Božej milosti. Samotné stvorenie je čin Božej milosti. Boh nemusel stvoriť svet. Nič mu nechýbalo, aby kvôli tomu stvoril svet. Nebol osamelý, aby si musel stvoriť spoločníka na prechádzky. Trojica je dokonalá, úplná, seba napĺňajúca komunita lásky. Boh tvoril z lásky. A to, čo stvoril, je plné nádhery a zázrakov. Je to znak slávy a štedrosti. Stvorenie je čin milosti, ktorý je plný milosti.
A uprostred tohto sveta milosti je Pánov stôl, ktorý sme dostali ako symbol a znak nášho sveta naplneného milosťou. Stôl Pánov sa dá považovať za vrchol ľadovca v oceáne. Je to ten moment, keď ukazujeme na chlieb a víno hovoríme: „Toto je milosť.“ Tento moment však máme kvôli tomu, aby nám pripomínal, že každý moment je plný milosti. Pripomína nám, že tento svet je pórovitý, svet, v ktorom sa prelína nebeské a pozemské. A tiež nám pripomína, že náš Boh nie je Bohom deistov, ktorý sa pozerá zďaleka; náš Boh je transcendujúci (tj. presahujúci) náš svet a imanentný (tj. prítomný) v našom svete.
Ak dovolíte, aby vás Večera Pánova zmenila, ona to urobí.
Predstavte si, že ste na stáži u niekoho, koho obdivujete. Niektorí ste možno mali takú príležitosť. Týždeň čo týždeň sa spolu rozprávate a ten človek formuje vaše uvažovanie. No nielen vaše uvažovanie. Vidíte svojho mentora v činnosti a môžete sa k tej činnosti pripojiť. V dôsledku toho sa formuje celý váš charakter.
Večera Pánova je vrcholná stáž. Sme na stáži u samotného Ježiša. Týždeň čo týždeň počúvame jeho slová. No vidíme ho aj v akcii, keď Večera Pánova opätovne stvárňuje tento príbeh. A on nás pozýva, aby sme sa podieľali na jeho činoch. Pozýva nás, aby sme sa k nemu pripojili a slúžili druhým. Do nášho života vtláča podobu svojej smrti a vzkriesenia. Je to hlboko formatívne.
Vždy, keď prijímame Večeru Pánovu,
· robíme to ako hriešnici, ktorí potrebujú milosť;
· robíme to ako deti, ktoré si adoptoval Boh;
· robíme to ako oslobodení ľudia, vykúpení Kristovou krvou;
· robíme to ako Kristova nevesta, spojená s ním manželskou zmluvou;
· robíme to ako komunita spojená dohromady krížom;
· robíme to ako tí, ktorí majúc účasť na Kristovi, zomierajú sebe a sú vzkriesení k novému životu.
„Robiť“ je dobré slovo. Krst a Večera Pánova sú také minidrámy. A my nie sme len diváci, my sme súčasťou obsadenia tejto drámy. Nesledujeme to z odstupu, len kvôli nejakým informáciám. V tejto dráme priamo vystupujeme. Žijeme s postavou. A keď s tou postavou žijeme, stávame sa postavou, ktorou by sme mali byť– postavou, ktorou už sme vďaka milosti. Učíme sa svoju rolu a potom sa učíme improvizovať. Takže keď od Večere Pánovej ideme do sveta, sme lepšie pripravení hrať svoju rolu ako muži a ženy v Kristovi.
Ale táto dráma nie je ilúziou. My stvárňujeme Ježišov príbeh.
· Stvárňujeme to, čo sa skutočne historicky stalo v smrti a vzkriesení Ježiša.
· Stvárňujeme, čo sa skutočne stane na konci dejín, keď Kristova nevesta bude hodovať so svojím ženíchom.
· Stvárňujeme, čo sa skutočne deje teraz v nebi, kde nás Kristus víta vo svojej prítomnosti.
Toto formuje náš charakter viac, než si uvedomujeme. Nie je to však automatické. Musíme sa tým zaoberať. Slovo a sviatosť patria k sebe. Uvedomujem si, že úkony môžu stratiť svoj význam. Rovnako aj slová. Potom hovoríme o vyprázdnených úkonoch a takisto o prázdnych slovách. Úlohou je naplniť krst aj Večeru Pánovu významom, aby sa stali plnými významu a tým zmysluplnými. Keď prijímate Večeru Pánovu, premýšľajte, ako vás tento príbeh, prerozprávaný a stelesnený vo Večeri Pánovej, v tej chvíli konkrétne upokojuje alebo oslovuje.
Takže keď týždeň za týždňom pristupujete k Večeri Pánovej, premýšľajte o príbehu, ktorý rozpráva, a uvažujte o sebe ako o účastníkovu tohto príbehu. Ak ste kresťan, tak to už je aj váš príbeh. Ale Kristus vo svojej dobrote, vediac akí sme krehkí, vediac ako nás môže život dokmásať, aké sklony máme k pokušeniu, nám dal krst a Večeru Pánovu, aby sme prežívali, že je to náš príbeh a aby sme si ten príbeh osvojili.
Poznámka redaktora: Ukážka z knihy Tima Chestera Hmatateľná pravda.
