Ježiš si sadol oproti chrámovej pokladnici a pozoroval, ako do nej ľudia hádžu peniaze.
Marek 12:41
Kto ide do banky, musí rešpektovať tzv. diskrétnu zónu. Pred jednotlivými okienkami je totiž čiarou na zemi vyznačený odstup, ktorý musí každý klient dodržať od toho, ktorý stojí pri okienku. Tým sa chráni súkromie bankových klientov. Ostatní nemusia vidieť, koľko peňazí vkladáme, alebo vyberáme. Diskrétna zóna slúži na to, aby nám druhí nepozerali cez plece, keď manipulujeme so svojimi peniazmi.
Ježiš však nerešpektuje diskrétnu zónu. Nerešpektuje naše súkromie, keď narábame s peniazmi. Naopak. On sa práve vtedy pozerá. Či sa nám to páči, alebo nie. Pozerá sa najmä vtedy, keď dávame peniaze „do chrámovej“ pokladnice. Prečo to robí? Preto, lebo práve vtedy nastáva hodina pravdy.
Viaceré veci, ktoré ako kresťania robíme, o nás veľa nepovedia. Sú však veci, ktoré majú veľkú výpovednú hodnotu. Ktoré prezradia, ako to vlastne s naším vzťahom k Bohu skutočne je. Chvíľa, ktorá v tomto smere veľa o nás napovie, je práve tá, keď stojíme pred chrámovou pokladnicou. Lebo keď stojíme pred chrámovou pokladnicou, stojíme pred potrebami Božieho diela. A keď stojíme pred potrebami Božieho diela, vtedy sa ukáže, ako si na tom skutočne stojíme. Veď máločo povie o našej duchovnosti toľko, ako práve naše dávanie, obetovanie materiálnych prostriedkov. Preto sa Ježiš pozeral vtedy, a preto sa pozerá i dnes, keď dávame peniaze do košíka, alebo ich posielame na účet zboru.
Na čo sa teda Ježiš pozerá? V prvom rade sa nepozerá do našej peňaženky, ale do nášho srdca. Nepozerá sa na stav nášho účtu, ale na stav nášho srdca. Nepozerá sa len na to, koľko dávame, ale najmä ako dávame. Či dávame ochotne, alebo neochotne.
Pane, Ty miluješ ochotného darcu. Pomôž nám takými byť!