Text je pokračovaním článkov Homosexualita a kresťanská viera: Dva pohľady a Homosexualita a kresťanská viera: Otrasy.
Čo robiť? Štyri odporúčania
Napriek tomu som presvedčený, že my kresťania, ktorí chceme zostať verní biblickej sexuálnej etike, máme čím oponovať súčasným stratégiám ospravedlňovania. Z kresťanského hľadiska nie sú ľudia jednoducho vydaní na milosť a nemilosť svojim pudom. Ale je tiež mimo kontaktu s realitou chcieť sa gnostickým spôsobom emancipovať od svojej telesnosti so svojou identitou. Podľa biblického chápania je človek bytosťou tela a duše. Nemá len telo alebo dušu, ale je telom aj dušou.
Ľudská sexualita však nikdy nie je len pudom. K telesným prvkom túžby sa vždy pripájajú prejavy srdca, vôle, intelektu, pripútanosti k hodnotám. V tejto súvislosti je tiež zrejmé, že podľa Novej zmluvy sexuálne hriechy ničivo poškvrňujú celé telo (porov. 1Kor 6:18).
Nie som však romantik a oceňujem, že časy, keď evanjelikálni kresťania mohli formovať cirkev alebo spoločnosť biblickou teológiou a etikou, sú už preč. Žijeme v sekulárnej dobe. Preto sa musíme predovšetkým postarať o to, aby sme v našich spoločenstvách našli spôsob, ako sa vyrovnať s týmito veľkými výzvami. Úlohy sú už teraz obrovské a podľa môjho názoru budú ešte väčšie. Preto predkladám štyri odporúčania:
Moje prvé odporúčanie vlastne nie je odporúčaním, ale ostrým varovaním: nedajte priestor kvasu.
Pavol píše Galaťanom (Ga 5:7-10):
Dobre ste bežali. Kto vám zabránil, aby ste poslúchali pravdu? Toto prehováranie nie je od toho, ktorý vás povoláva. Trocha kvasu nakvasí celé cesto. Ja vám dôverujem v Pánovi, že nebudete inak zmýšľať. Ten však, čo robí zmätok medzi vami, musí znášať trest, nech je to ktokoľvek.
Je mi jasné, že problém v liste Galaťanom bol iný. Išlo o slobodu od zákona. Napriek tomu si myslím, že tento verš sa dá aplikovať na našu tému. Diskusia o sexuálnej etike sa týka aj falošného učenia, ktoré vedie k falošnému životu. Nesmieme dovoliť, aby post-evanjelikáli svojím revizionistickým pohľadom formovali cirkevné učenie alebo cirkevný život. Mlčanie sa, žiaľ, zvyčajne považuje za tichý súhlas, aj keď často len preto, aby sa vyhlo kontroverzii. Ak cirkevní predstavitelia nezastavia revizionistické snahy, potom v určitom okamihu trochu kvasu prekvasí celé cesto. V tejto súvislosti si myslím, že je absolútne nevyhnutné zaujať stanovisko. Pastieri, ktorí tento vývoj prijímajú bez odporu, nekonajú svoju zodpovednosť.
Moje druhé odporúčanie je: riadne obhajujte svoje vlastné stanovisko. Mnohí ľudia sú prekvapení, ako rýchlo dochádza k opísaným prevratom. Čoskoro sa uskutočnia prvé semináre o tom, ako nahradiť starú kultúru zameranú proti homosexuálom v cirkevných zboroch novou kultúrou priateľskou k LGBT+. Už sa nediskutuje o tom, “čo”, ale len “ako”.
Obhajoba tradičného postoja samozrejme znamená uistiť sa biblicko-exegeticky a dať jasne najavo, že revizionistický výklad Biblie je vedecky neudržateľný.
Musíme však sledovať aj duchovno-historický aspekt. K prevratu dochádza tak rýchlo aj preto, že predstavitelia revizionistických názorov si osvojili psychologický pohľad na človeka a moderné predstavy o sexuálnej identite. Už sa ani nepochybuje o tom, že každý človek je vnímaný predovšetkým ako sexuálna bytosť. Tvrdenie, že sexualita vždy obsahuje spektrum orientácií, zostáva nespochybnené. Takisto sa nespochybňuje dôležitosť sexuálnych aktov v živote a to, prečo sa zdajú byť najdôležitejšie. Sme vyzvaní, aby sme spochybnili tento moderný obraz človeka a zodpovedajúce spôsoby myslenia.
Moje tretie odporúčanie znie: potrebujeme prikázanie a milosť.
Poznám zbory, ktoré sa s obdivuhodnou starostlivosťou držia biblického prikázania, ale zatvárajú oči pred potrebami a zápasmi sexuálne postihnutých bratov a sestier. Keď sa sexuálna čistota vyžaduje s gestami samozrejmosti, rýchlo vzniká dojem, že medzi kresťanmi v tejto oblasti neexistuje žiadne zlyhanie. Keďže táto téma je aj tak veľmi intímna, málokto nájde odvahu vyniesť svoje osobné potreby na svetlo. Takto sa môže presadiť farizejský postoj, dvojitý meter. Na povrchu je všetko vyjasnené, ale za oponou vyzerá život inak. Ako „by to malo by byť“ je tak silne zdôrazňované, že „to ako to je“ vnímané len skreslene.
Existuje aj opačná reakcia: jednostranný dôraz na milosť. Pevným bodom potom už nie je biblické prikázanie, ale vlastná skúsenosť so všetkými jej vzostupmi a pádmi. Ako sme videli, prispôsobovanie noriem sociálnej realite nie je ničím výnimočným. Napätie medzi musieť a byť sa znižuje oslabením požiadaviek božského prikázania.
Tieto dve stratégie riešenia rodových problémov by v nás mali vyvolať hlboký smútok. Neodpovedajú ani na Božie požiadavky, ani na potreby ľudí.
Potrebná je kultúra, ktorá je formovaná prikázaním a milosťou, teda kultúra, ktorá je v súlade s evanjeliom. Prikázanie nám ukazuje naše previnenia a vedie nás ku krížu. Milosť nás povzbudzuje, aby sme vyšli na svetlo so svojimi potrebami a hriechmi a prijali odpustenie a obnovu. Konkrétne potrebujeme priestory, kde sa môžu otvoriť homosexuálni kresťania. Potrebujeme bratov a sestry, ktorí sprevádzajú tých, ktorí sú vystavení výzvam v ich zápasoch, t. j. ktorí zdieľajú ich bremená vo vyznaní a vzájomnom nesení bremien (porov. Ga 6:1-2).
Spoločenstvo a skutočné priateľstvá sú nevyhnutné. Mnohí kresťania – gejovia a lesby, ktorí sa zaviazali k čistote, žijú celkom izolovane a osamelo. Takáto osamelosť je veľmi bolestivá a niekedy ich privádza k zúfalstvu alebo dokonca k sexuálnym dobrodružstvám. Neraz aj oni sami prispievajú k osamelosti. Napriek tomu ich cirkev môže podporovať prostredníctvom spoločenstva a odolných priateľstiev.
Pohľad našich bratov a sestier sa tiež nesmie zužovať na sexuálnu otázku. Je to dôsledok preháňania spoločnosti. Pre kresťanov, ktorí cítia príťažlivosť k rovnakému pohlaviu, by sa nemalo a nemuselo všetko točiť okolo tejto otázky. Majú mnoho Božích darov, ktorými môžu slúžiť v cirkvi. Niektorí sú umelecky nadaní, pre iných je evanjelizačný životný štýl veľmi jednoduchý, iní sú veľmi citliví. Zbor s pevnou kultúrou milosti pomôže bratom a sestrám žiť zdržanlivo a používať svoje dary spôsobom podobným Kristovi.
Poznám bratov, ktorí zápasia s príťažlivosťou k rovnakému pohlaviu a zároveň vykonávajú požehnanú kazateľskú službu.
Moje štvrté odporúčanie sa točí okolo panstva Ježiša Krista.
Evanjelikálny etik Klaus Bockmühl raz povedal: “Základné pravidlo kresťanskej sexuálnej etiky je jednoduché. Je to: “Nepatríte sami sebe. Oslávte Boha svojimi telami!”[i]
Naša sexuálna etika musí byť zasadená do širšieho rámca Kristovho panstva. Musíme sa vzdialiť od myšlienky, že naplnená sexualita alebo manželstvo je najdôležitejšia vec v živote.
Najdôležitejšia vec v živote nie som ja, ani partnerstvo. Ide o Božie kráľovstvo, o Kristovo panstvo, o samotného Ježiša. Vášeň sa neprekonáva popieraním, ale väčšou vášňou.
Klaus Bockmühl opäť uzatvára:
Práve prijatie Kristovho nároku panstva a jeho realizácia tvoria pozitívny nosný prvok kresťanskej sexuálnej etiky. V tom kresťan nachádza nové impulzy, nové motívy, ktoré sú schopné usporiadať a klasifikovať jeho sexuálne otázky.[ii]
POZNÁMKY:
[i] Klaus Bockmühl, Leben nach dem Willen Gottes, Gießen: Brunnen Verlag, 2006, s. 35.
[ii] Klaus Bockmühl, Leben nach dem Willen Gottes, Gießen: Brunnen Verlag, 2006, s. 39.
Poznámka redaktora: Preložené z nemeckého jazyka. Zdroj: Evangelium 21
