Už pred Karlom Barthom spozoroval iný nemecký profesor teológie, Erich Schaeder, toto:
Nemôžeme si ušetriť kritiku teológie Schleiermachera, ktorá vo veľkej miere ovplyvnila teológiu 19. a 20. storočia a ktorá je antropocentrická (tzn. orientovaná na človeka). V rôznych formách a úrovniach sa prikláňa k tomu, že ukracuje Božiu slávu a upriamuje sa na človeka. Do centra teologického uvažovania, kam patrí Boh, sa presúva človek.[1]
Ani teocentrický dôraz Ericha Schaedera ani dôraz Karla Bartha na Božie slovo, nedokázali prekonať nastúpený kurz teológie. Napriek tomu je diagnóza týchto dvoch učencov pozoruhodne jasná a ukazuje stále nesplnenú úlohu. Uvažujme preto niekoľko minút o tomto základnom duchovnom probléme.
Moderna začala v 15. a 16. storočí s človekom. Zatiaľ čo sa Reformátori usilovali legitimizovať svoju teológiu a etiku odkazovaním na Boha, v centre moderny stojí človek. Všetko sa točí okolo človeka a jeho sebaporozumenia. Uvažovanie nezačína Bohom, ktorý sa nám ľuďom milostivo zjavil, ale pri „JA“. Táto dynamika, ktorú môžeme označiť aj ako humanizmus, zanechala v západnom svete hlboké stopy. Humanizmus bol veľmi inovatívny, ale človeka zároveň prekonal. Vidíme to v našej kultúre všade.
Veľmi dobre to vidno na otázke ospravedlnenia Boha. Veľkou témou Reformátorov bolo ospravedlnenie človeka. Oni sa pýtali: „Ako môžeme my, hriešnici, obstáť pred svätým Bohom? Moderný človek naproti tomu vystupuje ako sudca, pred ktorým sa Boh musí zodpovedať. Boh sedí na lavici obžalovaného. My nielen pochybujeme, my sa „radíme proti Bohu“. Ak to máme vyjadriť obrazom Izaiáša (Iz 64:8), Jeremiáša (Jer 18:6) a apoštola Pavla (Rim 9:21-22): Hlina obžalúva svojho Hrnčiara.
Tento pyšný a „osvietený“ základný postoj dominuje našej kultúre, ale žiaľ stále viac aj evanjelikálnym kruhom. My chceme predpisovať Bohu, aký má byť, aby sme mu mohli dôverovať. Boh sa má prispôsobovať nám.
Ako hlboko prenikol tento humanistický vírus aj do teológie vyznavačských kruhov, som si náhle a jasne uvedomil, keď v jednej televíznej relácii kresťanskej produkcie hovorili, že občas musíme odpustiť aj Bohu.[2]
Porozmýšľajme nad týmto tvrdením. Ježiš nás učí, že nikto nie je dobrý, iba Boh (Mk 10:18; Lk 18:19). Tu sa napriek tomu predpokladá, že Boh nám je niečo dlžný, a nám to urobí dobre, keď Bohu odpustíme.
Keď si ako kresťania osvojíme tento pyšný narcistický postoj novodobých ľudí, chýba nám perspektíva prorokov a apoštolov. „Ó, človek, ktože si ty, že odvrávaš Bohu? Či vari povie výtvor tvorcovi: Prečo si ma takto urobil?“ (Rim 9:20). „A tak teda nezáleží na tom, kto chce, ani na tom, kto beží, ale na Bohu, ktorý sa zmilúva“ (Rim 9:16).
Nejedná sa o nás. My sme tu nato, aby sme oslávili Boha. Zmyslom stvorenia, záchrany a zavrhnutia je Božia sláva. My sme nádoby, na ktorých Boh dokazuje svoje milosrdenstvo. Našou úlohou je oslavovať a dosvedčovať, že sa nám odhalila Božia láska v Ježišovi Kristovi. Je dôležité premýšľať nad novými metódami vzdelávania a vhodnými pedagogickými konceptmi. Usilujme sa s odvahou a tvorivosťou o zlepšovanie vzdelávania. Minieme však náš cieľ, ak sa budeme naďalej pohybovať v znečistených vodách novodobej teológie, ktorá do svojho centra kladie človeka a jeho potreby. Vo svojom učení a vzdelávaní, ako aj v praxi a pastorácii sa musíme usilovať o to, aby sme ohlasovali spoločenstvo s Bohom, ktoré je jediným Ježišom Kristom umožneným naplnením našich legitímnych ľudských túžob. My sme tu nato, aby sme vzdávali česť Bohu. Spoločenstvo s Kristom je naším povolaním aj šťastím. John Piper to raz vyjadril takto: „Najdôležitejším poslaním človeka je oslavovať Boha tým, že sa v Ňom bude navždy radovať.“[3] Znie to podobne ako čítame v Malom Westminsterskom katechizme: „Čo je hlavným zmyslom života človeka? Hlavným zmyslom života človeka je osláviť Boha (1) a večne sa s Ním radovať (2).“ Príkazom doby je teda obrátenie. „Jedine na Božiu slávu“ musí byť naším úsilím, ktoré má určovať budúcnosť Ježišovej cirkvi.
[1] Erich Schaeder, Theozentrische Theologie, Bd. 1, 3. vyd., Erlangen: Deicherische Verlagsbuchhandlung, s. 3.
[2] URL: http://www.theoblog.de/jesus-ich-vergebe-dir/5875/ [citované: 25.07.2011].
[3] John Piper, Túžba po živote; Úvahy o radosti a šťastí v Bohu. Bratislava: Porta libri, 2004, s. 26.
Poznámka redaktora: Preložené z nemeckého jazyka. Zdroj: Evangelium 21
