„Chcem však, aby ste boli bez starostí.“ (1Kor 7:32)
Oceňujeme tieto slová apoštola Pavla. Chceme byť bez starostí a to isté chceme aj pre druhých. Preto vystupujeme proti tomu, čo podľa nás škodí, a proti všetkému, čo sa zdá byť kruté. Prekvapením však je, že Pavol hneď odporúča zostať slobodný, a teda v celibáte:
Neženatý sa stará o Pánove veci, ako by sa zapáčil Pánovi. Ale ženatý sa stará o veci sveta, ako by sa páčil žene, a je rozpoltený. . . . Toto vám však hovorím na váš osoh, nie aby som vám na krk hádzal slučku, ale aby ste sa dôstojne a oddane venovali Pánovi bez prestania. (1Kor 7:32-35)
Samozrejme, starosti sú vždy. Nikdy sa ich nezbavíme. Ale zdá sa, že Pavol si myslí, že manželstvo ich v určitom zmysle môže ešte znásobiť. Nie že by manželstvo bolo bez radostí, ale že v nerozdelenej oddanosti Kristovi je niečo, čo zmierňuje niektoré životné pnutia. Dnes máme tendenciu myslieť si opak. Celibát vnímame ako niečo, čo všetko stojí a nič neprináša.
A tak kresťania, ktorí stále zastávajú biblickú sexuálnu etiku, podľa ktorej je heterosexuálne manželstvo jediným vhodným kontextom pre sexuálnu aktivitu, sú práve na základe tohto často obviňovaní z krutosti. Trvanie na sexuálnej slobode bez sexu pre tých, ktorí nie sú zosobášení, sa považuje za nespravodlivé a hlboko škodlivé.
Zamyslenie sa nad nasledujúcimi tromi pravdami nám pomôže zistiť, ako možno nesprávne uvažujeme o celibáte:
1. Celibát je krutý, ak je zmyslom života romantické naplnenie.
Toto posolstvo je všade okolo nás. Počas dlhého letu si môžem pozrieť akúkoľvek kombináciu filmov a seriálov a všetky mi budú hovoriť to isté: potrebujem blízkeho človeka, aby som mohol skutočne žiť. Bez toho prežívam nižšiu formu života. Som neúplný, necelý, len akýsi fragment.
Je v tom zrnko pravdy. Nie sme stvorení na to, aby sme boli sami. Sme stvorení pre vzťahy a spoločenstvo. Ale z toho vyplýva, že jediný skutočný spôsob, ako zažiť vzťah, je romantický. Iné formy vzťahu sú z definície nedostatočné. Priateľstvo môže byť pekné, ale romantika je nevyhnutná.
Romantika však sama o sebe nie je schopná priniesť hlboký pocit naplnenia a zmyslu, o ktorom vieme, že ho náš život potrebuje. Žiadny iný nedokonalý človek nemôže ani len dúfať, že nás urobí celistvými. Očakávať to znamená naložiť si bremeno, na ktoré nikto nie je stvorený – alebo otvoriť sa manipulácii a sklamaniu.
Romantika však má poukazovať na to, kde sa nachádza naplnenie. Momentálne bývam u priateľov, ktorí žijú v inom regióne, a denne chodím na prechádzky do blízkej prírody. Na jednom mieste moja trasa prechádza značnou plochou poľnohospodárskej pôdy. V mozaike rôznych polí by bolo veľmi ľahké zle odbočiť. Preto sú na trase pravidelne umiestnené smerovníky, aby ste vedeli, kam máte ísť. Je to pre mňa neznáma krajina, napriek tomu som sa v nej ešte nestratil.
Vodítkom k tomu všetkému je trochu (pre naše uši) záhadná Ježišova poznámka. V evanjeliových príbehoch sa Ježiš označuje niekoľkými rôznymi spôsobmi – Kristus, Syn človeka, Syn Boží, Vykupiteľ. Nazýva sa však aj ženíchom. Neprišiel len preto, aby uskutočnil transakciu medzi ľuďmi a Bohom. Byť ženíchom znamená, že prišiel získať a dvoriť. Byť ženíchom znamená, že môže byť pre nás tým, čím nikto z nás nemôže byť pre druhého.
Faktom je, že sme boli pre niekoho stvorení. Skutočná spriaznená duša existuje. Na to, aby sme boli naplnení, potrebujeme, aby nás niekto okúzlil. Ale jediný, v kom sa toto všetko nachádza, je Ježiš.
Myslieť si, že naše romantické vzťahy nám to môžu priniesť, by bolo ako keby som prišiel k jednému z tých smerovníkov a myslel si, že som práve skončil svoju prechádzku.
Smerovník nie je cieľom. Neviera popiera existenciu cieľa a zo samotného smerovníka robí jedinú realitu. Romantické naplnenie tu a teraz sa stáva našou jedinou nádejou. A ak sú smerovníky tým, čím sú v konečnom dôsledku naše romantické vzťahy, potom celibát nie je krutosť. Neviera ňou je.
2. Celibát je krutý, ak je manželstvo jedinou formou intimity.
Jeden kresťanský vedúci mi nedávno povedal, že viera v to, že slobodný život je jedinou zbožnou alternatívou heterosexuálneho manželstva, „odsudzuje ľudí na život bez lásky“.
Som si istý, že existuje mnoho elegantných a prenikavých odpovedí, ale napadlo mi toto: „Ak jediným spôsobom, ako zažiť lásku vo vašej cirkvi, je byť ženatý alebo vydatá, potom s vašou cirkvou naozaj nie je niečo v poriadku.“
Zamyslite sa nad tým. Je celibát život bez lásky? Čo tí, ktorí sa nemôžu oženiť jednoducho preto, že nikdy nestretnú toho pravého, alebo pre ktorých je manželstvo kvôli fyzickému stavu nepravdepodobné či dokonca nemožné? A čo človek, ktorý ovdovel mladý a nikdy si nenašiel nikoho iného? Je posolstvom cirkvi pre všetkých dlhodobo slobodných, že ich život bude teraz navždy bez lásky? A čudujeme sa potom, prečo je medzi sexuálne zmätenými mladými ľuďmi tak strašne vysoký počet samovražedných myšlienok? Ak vám z romantického hľadiska nepôjde všetko po masle, čaká vás „život bez lásky“ – je to ideológia, ktorá prináša množstvo obetí.
Jednou z oslobodzujúcich a premieňajúcich skutočností, ktoré vidíme v Biblii, je, že Boh je láska. On je láska. Láska nachádza pravú definíciu a slávu len vo vzťahu k nemu. A jeho Slovo nám ukazuje, že ľudská láska sa nenachádza výhradne v jedinečnosti romantického páru.
Manželstvo nie je jedinou odpoveďou na to, že sme sami. Zmysluplnú lásku a intimitu máme nachádzať v rôznych ľudských vzťahoch. Predpoklad, že intimita je vo svojej podstate a zásadne sexuálna, je obzvlášť západniarsky a nedávny. Je aj nebiblický. Písmo je plné príkladov hlboko bohatej, ale nesexuálnej intimity: Rút a Naomi, Dávid a Jonatán, Ježiš a Ján. Ako som nedávno počul zdôrazňovať Rebeccu McLaughlinovú, keď nám Ježiš chce ukázať najväčší prejav lásky, siaha po priateľstve, nie po manželstve (Jn 15:13).
3. Celibát je krutý, pokiaľ Ježiš nie je skutočne božský.
Ježiš sa nikdy neoženil, nerandil ani nemal sex. A predsa to bol najúplnejší a najplnší človek, aký kedy chodil po zemi. Bol skutočným obrazom Boha (Kol 1:15), ktorým sme my všetci nedokázali byť. Ak teda považujeme slobodné stav za kruté zníženie našej ľudskosti, hovoríme tým nakoniec, že Ježiš bol podčlovek – že jeho ľudskosť bola neúplná a nedostatočná. Nie nadarmo nás Ján varuje: „Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha, a každý duch, ktorý nevyznáva Ježiša, nie je z Boha. To je duch antikrista“ (1Jn 4:2-3).
Možno si to neuvedomujeme, ale tým, že toľko zdôrazňujeme romantické a sexuálne naplnenie, príliš nechápeme Ježišovo človečenstvo a zachádzame do jednej z prvotných heréz – popierame, že Ježiš bol plne človekom. Ak je romantické naplnenie to, čo nás skutočne robí ľuďmi, popierame, že Ježiš Kristus prišiel plne v tele. Ak je romantický partner mojím spasením, potom ním nie je Ježiš.
Pozývať ľudí do života s Ježišom nie je kruté, ale správať sa, akoby sa dalo plnohodnotne žiť aj bez neho, určite áno.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
