Zistil si už, že často nie je ľahké rozpoznať, kedy je mladý človek pripravený na krst a na Večeru Pánovu? Pravdaže, pri každom jednotlivcovi treba zvážiť množstvo okolností a verné cirkvi aj verní kresťania sa môžu v prístupe k tejto otázke líšiť. Napriek tomu by som chcel ponúknuť tri otázky a niekoľko súvisiacich úvah, nad ktorými sa môžu starší v tvojej cirkvi zamyslieť, keď posudzujú mladších uchádzačov o krst.
1. Dokáže tento mladý človek spočítať náklady celoživotného nasledovania Ježiša?
Ježiš jasne hovorí, že skôr než sa niekto verejne zaviaže Ho nasledovať, musí vedieť, čo od neho takýto život bude žiadať — a musí to prijať (Lk 14:25-33). Spomeň si na pokušenia, ktorým si ako kresťan čelil a ktorým si musel povedať nie: láska k peniazom, sexuálny hriech, modloslužba a ďalšie. Celý život im hovoriť nie — to niečo stojí.
Nezabudni, že Ježiš nie je ako spoločnosť vydávajúca kreditné karty, ktorá si otvorí stánok v univerzitnom areáli a láka študentov, aby podpísali zmluvu bez toho, aby si prečítali drobné písmo. Ježiš robí presný opak: núti tých, čo uvažujú o obrátení, aby si drobné písmo dôkladne prečítali ešte predtým, než to podpíšu (Lk 9:57-62)! Máme sklon myslieť si, že medzi tým, kto sa k nasledovaniu Ježiša nikdy neprihlásil, a tým, kto sa prihlásil, no neskôr cúvol, nie je veľký rozdiel. Pán nám však hovorí niečo iné: „Keď niekto z vás chce stavať vežu, či si najprv nesadne a neprepočíta náklady, či bude mať aj na jej dokončenie? Aby sa mu všetci nezačali posmievať, keď uvidia, že položil základy, a pritom nemá na dokončenie stavby: ‚Tento človek začal stavať a nebol schopný dokončiť’“ (Lk 14:28-30). Inak povedané: nezačínaj niečo, čo nedokážeš dokončiť.
Užitočná je v tejto súvislosti aj Ježišova reakcia na zástupy na konci druhej kapitoly Jánovho evanjelia, kde čítame, že „mnohí uverili v jeho meno, lebo videli znamenia, ktoré robil“ (Jn 2:23). Veľký zástup vyhlasuje, že chce nasledovať Ježiša! My by sme na jeho mieste možno hneď napúšťali vodu do bazéna na krst, Ježiš však robí pravý opak: sám sa im „nezdôveroval, pretože on poznal všetkých a od nikoho nepotreboval svedectvo o ľuďoch. Sám totiž vedel, čo je v človeku“ (Jn 2:24-25). Mnohí v zástupe si mysleli, že chcú nasledovať Ježiša, On však mal dôvod pochybovať, že si „spočítali náklady“. Vráťme sa teda k pôvodnej otázke: Dokáže si tento mladý človek spočítať náklady celoživotného nasledovania Ježiša?
2. Dokáže tento mladý človek niesť zodpovednosti, ktoré Nová zmluva kladie na členov cirkvi?
Večera Pánova je znamením toho, že všetci, ktorí z nej prijímajú, sú súčasťou jedného tela (1Kor 10:17), a patriť do Jeho tela so sebou prináša isté zodpovednosti (1Kor 12). Pre našu tému je podstatné, že tieto zodpovednosti platia pre všetkých rovnako — týkajú sa každého člena bez rozdielu. Nová zmluva nepozná členstvo v cirkvi v akejsi odľahčenej, detskej verzii. Preto by starší mali každému, kto sa o členstvo uchádza, jasne vysvetliť, čo Nová zmluva o členstve v cirkvi prikazuje, a overiť si, či je ochotný a schopný tieto príkazy napĺňať.
Niekoľko otázok na zváženie: Dokáže tento človek zvážiť a podporiť rozhodnutie vylúčiť spolučlena pre cudzoložstvo? Menej dramatické, zato bežnejšie: Dokázala by napomenúť spolučlenku, o ktorej vidí, že sa k tomu istému hriechu znova a znova vracia? A čo hlasovať za odvolanie dlhoročného pastora, pretože sa rozhodol poprieť ospravedlnenie jedine vierou jedine v Krista? Kto nie je pripravený niesť zodpovednosti, ktoré ukladá Písmo, nie je pripravený ani na členstvo. Dokáže tento mladý človek niesť zodpovednosti tohto druhu?
3. Vylúčila by naša cirkev tohto mladého človeka, ak by to bolo potrebné — a mala by?
Najhoršie, čo môže ktoréhokoľvek člena cirkvi postihnúť — bez ohľadu na vek —, je, že upadne do hriechu a nebude z neho činiť pokánie. V takom prípade musí cirkev poslúchnuť Ježišove pokyny o cirkevnej disciplíne (Mt 18:15-20). Lekár by si nemal vziať pacientku do starostlivosti, ak jej nie je ochotný povedať, že má rakovinu. Práve tak by cirkev nemala prijať člena, ktorému nie je ochotná povedať, že zotrváva v hriechu bez pokánia (1Kor 5:5). Ak si z lásky ochotný niekomu podať Večeru Pánovu, musíš byť z lásky ochotný aj odoprieť mu ju. Polož si otázku: Uplatnila by naša cirkev cirkevnú disciplínu práve voči tomuto mladému človeku?
S tým súvisí druhá otázka: Mala by naša cirkev voči tomuto mladému človeku k vylúčeniu vôbec pristúpiť? Každá kultúra uznáva, že existujú postupy a následky, ktorým by maloletí nemali byť vystavení — jednoducho preto, že ešte nie sú dospelí! Stojí teda za úvahu, či by sa s takýmto okamžitým zvratom vo vzťahoch medzi mladým človekom a dospelými kresťanmi okolo neho nemalo počkať, kým bude bližšie k dospelosti (Mt 18:17; 1Kor 5:9-13; 2Tes 3:14).
Rozhodnutie cirkvi
Na ničom z toho, čo sme doteraz povedali, by veľmi nezáležalo, keby nám Boh povedal, že o svojom duchovnom stave pred Ním má s konečnou platnosťou rozhodovať každý sám. Keby to tak bolo, jediná otázka pri stretnutí staršieho s uchádzačom o krst a členstvo by znela: Myslíš si, že si na to pripravený? Presne to však Ján Krstiteľ nerobí, keď odmieta pokrstiť zástupy, ktoré za ním prichádzajú (Lk 3:7-17). Nerobí to ani Ježiš v druhej kapitole Jánovho evanjelia, keď sa nezdôveruje zástupu, ktorý v Neho „verí“ (Jn 2:23-25). Skrátka, rozhodnutie verejne uznať niekoho za kresťana sa netýka len jeho samého a Pána. Matúš 18:15-20 jasne hovorí, že „zviazať“ a „rozviazať“ môže jedine cirkev.
Pomaly je lepšie ako rýchlo
Na záver uvediem dva dôvody, prečo je pri mladých ľuďoch lepšie postupovať pomaly než rýchlo. Po prvé, Písmo výslovne varuje pred tým, aby niekto prijímal Večeru Pánovu, keď by k nej pristupovať nemal (1Kor 11:29-30). Musíme si byť preto istí, že tí, čo prichádzajú k Pánovmu stolu, prichádzajú tak, ako sa patrí.
Po druhé, to, či je človek pred Pánom spravodlivý, sa nezakladá ani na krste, ani na Večeri Pánovej, ani na členstve v cirkvi — rovnako ako sa to nezakladá na ničom z našej poslušnosti (Ga 2:15-21; Ga 3:1-14). Náš vzťah s Pánom stojí celý na tom, čo Boh vykonal pre našu spásu v Ježišovi Kristovi a čo prijímame vierou. Keď si to teda múdrosť vyžaduje, môžeme s krstom mladého človeka počkať bez obavy, že ho tým vystavujeme duchovnému nebezpečenstvu — veď vieme, že je to Boh, kto „ospravedlňuje bezbožného“ (Rim 4:5).
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: 9Marks
