Väčšina z nás je vystavená veľkému pokušeniu veriť, že v našom živote sa len veľmi málo udialo z milosti. Stále sa ešte potkýname a padáme. Písmo nás povzbudzuje k tomu, aby sme zmenili svoj pohľad a hlbšie sa zamýšľali nad tým, čo pre nás Boh urobil a čo v nás začal meniť. Nová zmluva sa neustále vracia k pravde, že sme ako kresťania napojení na Krista.
V Kristovi
Jednota s Kristom sa často opisuje výrazom, že sme „v Kristovi“. Pavol nazýva čitateľov svojich listov „svätí“; ľudia oddelení Bohom a pre Boha a neustále ich oslovuje ako tých, ktorí sú „v Kristovi“ či „v Kristovi Ježišovi“ (1Kor 1:2; Ef 1:1; Flp 1:1; Kol 1:2; 1Tes 1:1; 2Tes 1:1). Paralelou k tejto skutočnosti je, že Kristus je „vo“ veriacom (pozri Rim 8:10; Ga 2:20; Kol 1:27). Tieto výrazy ukazujú na blízkosť vzťahu medzi Pánom a jeho ľudom. Jednota s Kristom je základom celej našej duchovnej skúsenosti a všetkých duchovných požehnaní. Dostávame ich „v Kristovi“ a iba tí, čo sú „v Kristovi“, ich môžu zažiť. Pavol to zdôrazňuje zvlášť v Liste Efezanom 1:3-14. Kresťanský život je od začiatku do konca zameraný na Krista a k nemu máme ustavične upierať svoj duchovný zrak, aby nám poskytoval dobrá, ktoré potrebujeme. Každé duchovné požehnanie je v ňom a iba vtedy, keď sme „v Kristovi“, zistíme, že požehnania, ktoré nám v ňom patria, sa v našom živote stávajú realitou.
Pozadie
V prvom rade, myšlienka jednoty a spoločenstva tvorí ústredný motív starozmluvného pohľadu na Boží vzťah s jeho ľudom. Jeden z obrazov, ktorý to vyjadruje, je manželstvo. Uvádzaný obraz tvorí aj pozadie jednej z najdojímavejších častí knihy Izaiáš, v ktorej prorok hovorí o Stvoriteľovi Izraela ako o manželovi, ktorý dokazuje svoju vernosť napriek manželkinej nevernosti (Iz 54:5-8). Jeremiáš o Bohu hovorí ako o manželovi jeho ľudu (Jer 31:32) a kniha Ozeáš rovnako stavia na tomto koncepte.
V Starej zmluve je tiež prítomná myšlienka zástupnej či „kolektívnej“ osoby, keď jedna osoba zastupuje ďalších a mnohých zjednocuje to, čo spomínaná jedna osoba dosiahla. Majú podiel na jej výhrach i prehrách. Príbeh Dávida a Goliáša tento princíp živo ilustruje (1Sam 17). Aj iné postavy Starej zmluvy predstavujú zástupný princíp, takže ich úspechy patria tým, ktorých reprezentujú.
V Novej zmluve nadobúda učenie explicitnejšiu formu v Evanjeliu podľa Jána. Zdá sa, že v hornej sieni Ježiš zameral svoje učenie práve na ústrednú tému, a keď v Evanjeliu podľa Jána, v kapitole 17, otvára svoje srdce v modlitbe k Otcovi, vyjadruje jednotu, ktorú vytvoril medzi sebou a svojimi učeníkmi, veľmi priliehavo. Hovorí o tom, že jednota medzi učeníkmi je rovnako úzka ako jeho jednota s Otcom, pretože sú zjednotení s ním (Jn 17:23, 26). Vo svetle jeho predošlého podobenstva o viniči a ratolestiach (Jn 15:1-11) niet pochýb o tom, že tu ide o niečo veľmi podstatné. Ako ratolesť je zaštepená do viniča a čerpá z neho živiny, podobne je učeník „v Kristovi“ a čerpá z neho všetky duchovné požehnania.
Pavol rozvíja tieto myšlienky v listoch. Jeho učenie je vlastne rozvinutím počiatočného zjavenia Krista na ceste do Damašku. Pavlovi, ktorý prenasledoval iba kresťanov (ako si to myslel), Pán povedal: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ“ (Sk 9:5; por. Sk 22:8; Sk 26:14). Bol to Ježiš, ktorého Šavol prenasledoval – vďaka tajomnému zjednoteniu medzi ním a jeho cirkvou. Neskôr sa Pavol v listoch snaží vyjadriť, že každý veriaci je zjednotený s Kristom, je „v Kristovi“. Ale aká presne je táto jednota a aké sú jej dimenzie?
Povaha jednoty s Kristom
O zjednotení s Kristom by sme nemali myslieť v zmysle straty vlastnej identity. K lepšiemu porozumeniu našej jednoty s Kristom nám môže pomôcť nasledujúce uvažovanie:
- Federálna únia (zjednotenie). Dôraz je tu na fakte, že Boh vytvoril medzi Kristom a jeho ľudom vzťah, ktorý môžeme považovať za zmluvu. To, čo robí Kristus, vďaka jednote s ním, patrí potom Božiemu ľudu.
Teológovia hovoria o „zmluve skutkov“, čím boli všetci ľudia spojení s Adamom ako so svojím zástupcom, a preto skrze jeho priestupok padli aj oni (Rim 5:12-21). Pavol videl paralelu vo vzťahu Krista k svojmu ľudu. Kristus prišiel ako „opačný Adam“, ktorý odčinil to, čo Adam urobil; znovu získal to, čo Adam stratil; obnovil ľuďom to, čo Adam zničil. Pavol preto hovorí, že skrze Kristovu poslušnosť, na základe tohto zmluvného vzťahu medzi ním a nami, sa milosť bohato rozmnožila nad naším hriechom. Je to však možné iba vtedy, keď je tu tá objektívna jednota medzi Ježišom a nami. Federálna, zmluvná jednota bola vytvorená mimo nás a v Kristovi.
- Jednota tela. Svojím vtelením sa stal Boží Syn jedno s nami, lebo prijal našu prirodzenosť. Prišiel „podobný ľuďom“ (Flp 2:7), „v podobe hriešneho tela“ (Rim 8:3). Tieto slová sa ťažko interpretujú, avšak ide o to, že Kristus sa vo svojom počatí naozaj zmocnil našej prirodzenosti v lone panny Márie, posvätil túto prirodzenosť skrze Ducha a žil síce v slabosti nášho tela, ale v poslušnosti. Prišiel, aby sa nám stal skutočným bratom a aby bol skúšaný vo všetkom, aby mohol spolucítiť s našimi slabosťami (Heb 4:15). Tento most medzi Bohom a nami, ktorí sme v tele, vytvoril aj preto, aby mohol prísť do kontaktu s naším hriechom, aby sa mohol pre nás „stať hriechom“ (2Kor 5:21). Sme s ním zjednotení prostredníctvom Božej zmluvy a tiež Božím vtelením. Naša jednota s Kristom sa preto zakladá na Kristovej jednote s nami.
- Jednota viery. Viera nielenže je zameraná na Krista, ale, vyjadrené jazykom Novej zmluvy, vovádza nás „do“ Krista. V Kristovi máme každé duchovné požehnanie, ale iba keď sa dostaneme „do“ Krista, budeme mať z neho praktický úžitok. Ako sa teda dostať „do Krista“? Písmo dáva odpoveď – vierou. Nová zmluva občas spomína, ako sa stať kresťanom prijatím Krista, skrze ktoré vstúpi do našich životov. Dôraz je však na potrebe dať sa vyviesť zo seba a zo svojho hriechu a „nájsť sa v Kristovi“ – dodáva to jednote s Kristom veľmi dôležitý praktický rozmer. Nemali by sme ju považovať za výlučne subjektívnu skúsenosť. Ide predsa o to, čo nás pozdvihuje a vyvádza zo seba a privádza k slávnej slobode Božích detí. Tak aj v podobenstve o viniči a ratolestiach (Jn 15:1) hlavnou potrebou „výhonku“ či „ratolesti“ je byť zaštepený do viniča, aby bol závislý jedine na jeho výžive.
- Duchovné zjednotenie. Ide o to, že naše zjednotenie s Pánom sa deje skrze Ducha Svätého. On nás vovádza „do Krista“. Pavol hovorí o blízkosti tohto zjednotenia v 1. Korinťanom 6:17: „Kto sa však oddáva Pánovi, je s ním jeden Duch.“
- Všetko zahŕňajúca jednota. Vzťahuje sa na Krista v celej jeho ľudskej skúsenosti. Ak sme zjednotení s Kristom, potom sme s ním zjednotení vo všetkom, čo pre nás urobil. Úryvky z Listu Rimanom 6:1; z Listu Galaťanom 2:20; z Listu Kolosanom 2:20 až Kolosanom 3:4, naznačujú, ako ďaleko siahajú následky spomínanej skutočnosti. Ak sme napojení na Krista, máme účasť na jeho živote, smrti, pochovaní, zmŕtvychvstaní, nanebovstúpení, prebývaní v sláve a budeme mať účasť aj na jeho príchode. Toto zjednotenie je také všezahŕňajúce, že Pavol môže vyhlásiť: Kristus „je náš život“ (Kol 3:4).
- Jednota života. Pavol v už spomínaných úryvkoch zdôrazňuje, že ovocím našej jednoty s Ježišom je vždy život. Už to nie sme my, ktorí žijeme, ale Kristus, ktorý žije v nás. Život, ktorý teraz žijeme, je vo viere v Božieho Syna, ktorý si nás zamiloval a vydal seba samého za nás (Ga 2:20). Tieto rozmery nášho spoločenstva s Kristom môžu vyvolať otázku: Určite musíme byť na ceste s Pánom roky, než toto všetko dostaneme? Ale to je neporozumenie! Tu nejde o výhody, ku ktorým sa musíme vierou dopracovať, tu ide o požehnania, ktoré sme dostali vo chvíli, keď sme začali patriť Kristovi. Keď Kristus začal byť „náš“, je náš až do naplnenia a potvrdenia spásy. Toto je konečný cieľ zjednotenia, ktoré sme opisovali.
Premena
Ozrejmili sme si, že v jednote s Kristom je prostredníctvom viery všetko, čo Kristus vtelením získal, aj naše. Jeho sebaobetovanie za nás prináša odpustenie našej viny; jeho život v poslušnosti je záruka, že sme sa stali synmi Božími. Keď sme napojení na Krista, v určitom zmysle jeho život a moc pôsobia premenu i v našom živote. Môžeme dokonca zájsť až tak ďaleko, že smieme vyhlásiť, že keď sme spojení s Kristom, celý jeho minulý život je nám k dispozícii nielen ako kompenzácia za našu minulosť (odpustením), ale aj na to, aby posvätil našu prítomnosť, aby naša vlastná minulosť neodvratne neurčovala náš prítomný kresťanský život. Louis Berkhof to vo všeobecnejšej rovine vyjadril takto:
Týmto spojením sú veriaci premieňaní do podoby Krista podľa jeho ľudskej prirodzenosti. Čo Kristus produkuje vo svojom ľude, je v určitom zmysle replikou alebo reprodukciou toho, čo bolo v ňom. Nielen objektívne, ale aj v subjektívnom zmysle trpia, nesú kríž, sú ukrižovaní, zomierajú a sú vzkriesení do novosti života s Kristom. Do určitej miery majú účasť na skúsenostiach svojho Pána (Mt 16:24; Rim 6:5; Ga 2:20; Kol 1:24; Kol 2:12; Kol 3:1; 1Pt 4:13).[1]
Cena. Spojenie s Kristom znamená mať podiel v Kristovi a s Kristom, a to si vyžaduje odovzdanosť jemu, najmä ako ukrižovanému a zmŕtvychvstalému Pánovi. Toto bolo počas Kristovho účinkovania na zemi ústrednou témou. Kto sa chce stať jeho učeníkom, musí denne brať na seba svoj kríž a nasledovať ho (Mt 16:24; Mk 8:34; Lk 9:23). Toto výborne vystihol neo-ortodoxný teológ Dietrich Bonhoeffer:
Každý kresťan si nesie svoj kríž. Prvým Kristovým utrpením, ktoré musí každý zakúsiť, je výzva k opusteniu toho, čo nás viaže k tomuto svetu. Je to to umieranie starého človeka, ktoré je dôsledkom stretnutia s Kristom. Keď sa vydáme na cestu učeníctva, poddáme sa Kristovi v jednote s jeho smrťou – vydávame svoj život na smrť. Tak to začína; kríž nie je strašný koniec života, ktorý je ináč šťastný, prežitý v bázni voči Bohu, ale stretávame sa s ním na začiatku nášho spoločenstva s Kristom. Keď Kristus volá človeka, vyzýva ho, aby šiel a aby zomrel.[2]
Inými slovami, výsada, že sme spojení s Kristom, ktorý vstal z mŕtvych a vystúpil do neba a ktorý na nás vylieva prúdy duchovného požehnania, má podmienku. Tým, že máme podiel na jeho smrti, musíme s ním zomrieť sebe aj svetu. Pavol toto zdôrazňuje v Liste Galaťanom, kde vyzdvihuje tri veci o kríži. Prostredníctvom kríža je svet pre nás ukrižovaný. Kvôli nemu budeme aj my ukrižovaní pre svet (Ga 6:14). Keď hlbšie vstúpime do spoločenstva s Kristom, náš život prináša duchovné ovocie. Pavol popísal svoju účasť na Kristovom utrpení takto: bol sužovaný, bezradný, prenasledovaný, zmietaný (2Kor 4:8-9). Ako si to vysvetliť? „Stále nosíme na tele Ježišovo zomieranie, aby bol na našom tele zjavný aj Ježišov život. Lebo dokiaľ žijeme, pre Ježiša sme vydávaní na smrť, aby sa aj Ježišov život zjavil na našom smrteľnom tele. A tak v nás pôsobí smrť, no vo vás život“ (2Kor 4:10-12). Týmto spôsobom poznal Pavol moc Ježišovho zmŕtvychvstania a mal účasť na jeho utrpeniach (Flp 3:10).
Ovocie. Na druhej strane kríža je zmŕtvychvstanie. Skrze zjednotenie s Kristom v jeho smrti prichádza jednota s ním v jeho zmŕtvychvstaní a podiel na jeho víťazstve. Moc, ktorou bol vzkriesený z mŕtvych, je tá istá, ktorou pôsobí v nás (Ef 1:18-21). Ak sa veci majú takto, nie je vôbec prekvapujúce, že Pavol hovorí o slávnom víťazstve kresťana (Rim 8:37). Zažívame ho rôznymi spôsobmi:
- Vedomie našej jednoty s Kristom nám dáva veľkú dôstojnosť. Keď sa pozriem na seba, vidím zlyhanie, hriech, niekedy hanbu a potupu. Ale to nie je ani konečná, ani úplná pravda o mne ako o kresťanovi. Nie! Som napojený na Krista, spoludedič jeho bohatstiev, Božie dieťa.
- Vedomie našej jednoty s Kristom nám dáva tiež istotu v modlitbe. Ježiš začal odhaľovať blízkosť tejto jednoty práve vtedy, keď začal svojich učeníkov uvádzať do tajov modlitby. Keď Kristus prebýva v nás a my v ňom, jeho slovo prebýva v nás, a keď sa modlíme v jeho mene, Boh nás vypočuje (Jn 15:4-7). Ak som jedno s Kristom, potom všetko, čo je jeho, je aj moje. Pokiaľ je moje srdce, vôľa a myseľ jedno s Kristom v jeho slove, môžem pristúpiť k Bohu v pokornej istote, že Boh moje modlitby vypočuje a odpovie na ne.
- Vedomie našej jednoty s Kristom nás chráni pri pokušení. Keď si uvedomíme, kým sme – Božími deťmi, ktoré sú spojené s Kristom – , vlastníme jednu z najsilnejších častí výzbroje na boj proti pokušeniam a zvodom sveta a tela: „Ako môžem ja, ktorý som spojený s Ježišom Kristom, dať priestor tomuto pokušeniu?“ Ak Jozef pokúšaný Putifarovou ženou dokázal odolať jej návrhom (Gn 39:9-10), o čo mocnejšia je námietka: „Ja som spojený s Pánom Ježišom Kristom, ako by som práve ja mohol spáchať taký hriech?“ Práve o toto ide Pavlovi, keď píše Korinťanom (1Kor 6:15-20). Pripomínanie si toho, čím sme sa z milosti stali, je neustálou ochranou proti skĺznutiu do toho, čím sme boli svojou prirodzenosťou. Zo všetkých oblastí učenia týkajúcich sa kresťanského života jednota s Kristom patrí čo do účinkov medzi najhlbšie a zároveň medzi najpraktickejšie.
[1] L. Berkhof, Systematic Theology (Systematická teológia), Banner of Truth Trust, Londýn, 1958, s. 451.
[2] D. Bonhoeffer, The Cost of Discipleship (Cena učeníctva), S. C. M. Press, Londýn, 1959, s. 79.
Poznámka redaktora: Úplné znenie kapitoly a ostatné časti knihy si môžete prečítať v Sinclair B. Ferguson: Kresťanský život. Bratislava: Porta libri, 2002, s. 103-112.
Vydavateľstvo: Porta libri
Jazyk: slovenčina
Rok vydania: 2002
Počet strán: 201
