18 Anjelovi cirkvi v Tyatirách napíš: ‚Toto hovorí Boží Syn, ktorý má oči ako plameň ohňa a nohy podobné bronzu: 19 Poznám tvoje skutky aj tvoju lásku, vieru, službu a vytrvalosť; a viem, že tvoje posledné skutky sú početnejšie než prvé. 20 No mám proti tebe to, že trpíš ženu Izebel, ktorá hovorí o sebe, že je prorokyňa, a pritom učí a zvádza mojich služobníkov, aby smilnili a jedli mäso obetované modlám. 21 Dal som jej čas, aby sa kajala, ale ona sa zo svojho smilstva kajať nechce. 22 Hľa, vrhám ju na lôžko bolesti a tých, čo s ňou cudzoložia, vrhám do veľkého súženia, ak sa nebudú kajať za jej skutky. 23 Jej deti zahubím smrťou a všetky cirkvi spoznajú, že ja som ten, čo skúma vnútro i srdcia, a každému z vás odplatím podľa jeho skutkov. 24 Vám ostatným v Tyatirách, ktorí nemáte toto učenie, ktorí ste, ako oni hovoria, nepoznali satanove hlbiny, hovorím: nekladiem na vás iné bremeno, 25 len sa pridŕžajte toho, čo máte, kým neprídem. 26 Tomu, kto zvíťazí a až do konca zachová moje skutky, tomu dám vládu nad národmi, 27 bude nad nimi vládnuť železnou berlou a rozbije ich ako hlinené nádoby 28 — ako som ju aj sám prijal od svojho Otca, a dám mu rannú hviezdu. 29 Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám.‘
Zjavenie 2:18-29
Poštový kuriér so štvrtým listom od Pána cirkvi dorazil do zboru v Tyatírach. Preto sa i my na našej okružnej ceste po zboroch Malej Ázie presunieme z mesta Pergamon do mesta Tyatír.
Určite ste si už všimli, že všetky listy sú po formálnej stránke veľmi podobné. List začína tým, čo je v živote zboru pozitívne. Pokračuje tým, čo je v živote zboru negatívne. Zbor je napomenutý a vyzvaný k náprave. A každý list končí zasľúbením pre víťazov. Listy tak obsahujú pochvalu za dobré, napomenutie za zlé a zasľúbenie pre budúcnosť.
Pre naše duchovné usmernenie potrebujeme všetko troje. Potrebujeme byť uistení v tom, čo robíme dobre a správne. Potrebujeme byť napomenutí za to, čo nerobíme dobre. A potrebujeme byť povzbudení a motivovaní k ďalšiemu životu viery, aby sme vydržali až do konca.
Znamená to, že zbor je miestom uistenia. Do zboru prichádzame, aby sme sa dozvedeli, čo robíme dobre a počuli: Len tak ďalej.
Zbor je i miestom nápravy. Prichádzame, aby sme sa dozvedeli, čo robíme zle a počuli: Toto nie. Takto pokračovať nesmieš.
A zbor je i miestom povzbudenia. Prichádzame, aby sme počuli Božie zasľúbenia, ktoré motivujú a povzbudzujú k ceste ďalej.
Každý z nás potrebuje aj uistenie v dobrom, aj napomenutie za zlé, aj povzbudenie k vytrvalosti. Lebo nikto nie je len dobrý, aby nemusel počuť i slovo napomenutia. Nikto nie je len zlý, aby nemohol počuť i slovo uistenia. A nikto nie je taký silný, aby nepotreboval i slovo povzbudenia a motivácie do ďalšieho života.
Pozrime sa teraz na zbor v Tyatírach a pomocou troch otázok si priblížime toto spoločenstvo veriacich.
Za čo Kristus zbor chváli
„Poznám tvoje skutky“, hovorí Kristus. Ktoré konkrétne? „Tvoju lásku, vieru, službu a trpezlivosť“.
Ako by mal podľa tohto vyzerať zdravý duchovný život kresťana? Keď sa človek stane kresťanom, zahorí láskou k Bohu. Je plný nadšenia a horlivosti, takže neraz zahanbí aj dlhoročných kresťanov. Ale po čase jeho láska ochladne, horlivosť opadne a jeho duchovný život sa stane nevýrazný, šedivý, priemerný.
Obraz duchovného života mnohých kresťanov vyzerá tak, že začiatok je lepší a krajší ako pokračovanie. To bol i prípad zboru v Efeze. Ale prípad zboru v Tyatírach bol presne opačný. Pokračovanie duchovného života týchto veriacich bolo lepšie a krajšie ako jeho začiatok. „Viem, že tvoje posledné skutky sú početnejšie než prvé“, hovorí Kristus. Toto je obraz zdravého duchovného života. Nedochádza v ňom k úpadku, ale k rastu.
Ako sa dá dosiahnuť, aby pokračovanie bolo krajšie ako bol začiatok? V Efeze bol začiatok lepší ako pokračovanie, lebo láska, ktorá bola na začiatku, neskôr v živote veriacich ochladla. V Tyatírach bolo pokračovanie lepšie ako začiatok, lebo v živote veriacich rástla prvá láska. Nie náhodou ju Kristus uvádza na prvom mieste: „Poznám tvoju lásku“. Tu je láska, ktorá rastie. A dôkazom rastúcej lásky sú rastúce skutky, ktorých v prítomnosti je viac ako v minulosti.
Ako v manželstve tak i v duchovnom živote ide o vzťah, o vzťah lásky. V manželstve je to vzťah lásky muža a ženy. V duchovnom živote je to vzťah lásky človeka k Bohu. A tento vzťah má len takú kvalitu, akú kvalitu má láska.
Pokračovanie duchovného života je vtedy lepšie a krajšie ako jeho začiatok, keď moja láska k Bohu rastie a prehlbuje sa. Čím viac spoznávam Božiu lásku k sebe – ako som Ním milovaný, tým viac i ja milujem Jeho. A láska sa potom stáva hlavným motívom a motiváciou všetkého, čo robím. Lebo z lásky k Bohu sa rodí aj služba ľuďom, aj vernosť v každodennom živote, aj trpezlivosť a vytrvalosť v prekonávaní prekážok.
Vždy je to náš motív, ktorý dáva hodnotu našim činom. Ak tým motívom je láska, vtedy to, čo robím, má hodnotu i v Božích očiach. Ak tým motívom je niečo iné – sebectvo, pýcha, snaha o sebarealizáciu, túžba vyniknúť, vtedy nič z toho, čo robím, nemá hodnotu v Božích očiach. Preto je dôležité, aby na začiatku všetkého stála láska – rastúca, prehlbujúca sa láska k Bohu. Ona je jedinou zárukou, že pokračovanie duchovného života bude krajšie a lepšie ako jeho začiatok.
Zbor v Tyatírach tu dostáva veľkú pochvalu. Kristus ho chváli za jeho duchovný rast. Lenže aj na adresu tohto zboru zaznieva obžaloba Pána cirkvi.
Z čoho Kristus zbor obviňuje
Falošná tolerancia
„No mám proti tebe to, že trpíš Ízebel, ktorá hovorí o sebe, že je prorokyňa, a pritom učí a zvádza mojich služobníkov, aby smilnili a jedli mäso obetované modlám“, hovorí Kristus.
Kristus obviňuje zbor z falošnej tolerancie. Veriaci vo svojom strede trpia to, čo trpieť nesmú. Trpia prítomnosť falošného učiteľa a falošného učenia.
Porovnajme zbor v Tyatírach so zborom v Efeze. Vieme, že slabou stránkou Efezu bola láska. Ale čo bolo slabosťou Efezu, bolo silou Tyatír. Bolo to spoločenstvo, v ktorom sa prvá láska rozhojňovala. Silnou stránkou Efezu bol dôraz na biblickú pravdu, na čistotu učenia. Ale čo bolo silou Efezu, bolo slabosťou Tyatír. V tomto spoločenstve našlo falošné učenie živnú pôdu.
V Efeze došlo k oddeleniu pravdy od lásky. Pestovali pravdu na úkor lásky. A dôsledok pre duchovný život zboru bol hrozivý.
V Tyatírach došlo k oddeleniu lásky od pravdy. Pestovali lásku na úkor pravdy. A dôsledok pre duchovný život zboru bol rovnako zlý. Viedlo to k mravnému zlyhaniu.
Biblia spája lásku s pravdou ako nerozlučiteľné siamské dvojčatá. Lebo pravda bez lásky škodí rovnako ako láska bez pravdy. O prvom svedčí zbor v Efeze, o tom druhom zbor v Tyatírach.
Ani v mene lásky nie je možné všetko tolerovať. Lebo ani láska nemá moc spojiť, čo je nespojiteľné. Nikdy nemôžete v mene lásky spojiť pravdu so lžou bez tragických dôsledkov. Tak ako nemôžete spojiť pokoru s pýchou, bohoslužbu s modloslužbou, čistotu so smilstvom.
Ak oddelíme pravdu od lásky, naša silná stránka sa stane zároveň našou slabosťou. Dôraz na pravdu – sila Efezu, sa stal jeho slabosťou. Veriaci boli prísni, ale nemilujúci. Dôraz na lásku – sila Tyatír, sa tiež stal jeho slabosťou. Veriaci v mene lásky zniesli to, čo zniesť nemali.
Falošná prorokyňa
Na rozdiel od Smyrny a Pergamu veriaci v Tyatírach neboli vystavení žiadnemu prenasledovaniu a útlaku zo strany štátnej moci. Nebezpečenstvo nehrozilo zvonku, ale o to viac hrozilo zvnútra.
Satan veľmi dobre vie, že Božiemu dielu viac uškodí zvnútra ako zvonku. Keď chce škodiť zvonku, berie na seba podobu revúceho leva, ktorý chce cez moc sveta nahnať veriacim strach. Keď chce škodiť zvnútra, berie na seba podobu anjela svetla, ktorý cez falošné učenie zvádza do bludu.
Satanovým nástrojom sa v Tyatírach stala žena, ktorú Kristus symbolicky nazýva Jezábel. Čím sa starozmluvná Jezábel, žena kráľa Achaba, stala pre starozmluvný Izrael, tým sa táto žena stala pre veriacich v Tyatírach – nástrojom zvodu do bludu i do hriechu.
Prečo ju zbor vôbec počúval? Prečo ju nechal verejne vyučovať z kazateľnice? Táto žena si získala duchovnú autoritu v zbore tým, že sa vydávala za prorokyňu, ktorá má priame zjavenia od Boha, ktorá prináša priame posolstvo od Boha pre zbor. Nárokovala si duchovnú autoritu z titulu priamej inšpirácie Božím Duchom.
Musíme si uvedomiť, že cirkev je spoločenstvo ľudí, kde sa veľmi vysoko cení, čo je duchovné, čo je z Božieho Ducha. Preto keď niekto príde s tým, čo znie ešte „duchovnejšie“ než duchovné, hneď získa pozornosť určitých poslucháčov. A keď chce dodať váhu a autoritu svojim slovám, tak sa zaštíti Božou autoritou a povie : Pán mi ukázal, Pán mi povedal. A kto sa už len odváži vystúpiť proti tomu, alebo spochybniť, čo Pán povedal?!
Povinnosťou veriacich je však skúmať takéto tvrdenia, nie všetko naivne prijímať. Lebo k životu viery patrí aj zdravá miera skepsy, pochybovačnosti, nevery. Biblia nielen hovorí : Verte v Ježiša Krista, ale rovnako hovorí: „Neverte každému duchu, ale skúmajte duchov, či sú od Boha“ (1Jn 4:1).
Zbor v Tyatírach zlyhal práve kvôli svojej láske. Veriaci boli príliš tolerantní. Možno sa báli ísť do otvorenej konfrontácie, aby nespôsobili nejednotu a rozdelenie zboru. Neskúmali tvrdenia samozvanej prorokyne. A to bolo zlé. Lebo na pravde záleží.
Falošné učenie
Kristus hovorí: „Učí a zvádza mojich služobníkov, aby smilnili a jedli mäso obetované modlám“. Objavuje sa tu ten istý problém, ktorý sme videli v zbore v Pergamone – problém svätosti a mravnej čistoty.
Mesto Tyatíry bolo centrom malých obchodných cechov. Rôzni remeselníci tu mali svoj vlastný cech: kováči, hrnčiari, krajčíri i ďalší. Lenže každý cech bol zasvätený niektorému pohanskému bohu, ktorý bol patrónom cechu. Vstúpiť do cechu znamenalo zúčastniť sa obradu – hostiny, ktorá bola neraz spojená so sexuálnou neviazanosťou.
Čo mal kresťan remeselník robiť? Ak nevstúpi do cechu, bude znemožnený spoločensky i obchodne. Ak vstúpi do cechu, bude vystavený mravnému pokušeniu. To bola morálna dilema, pred ktorou stáli veriaci v Tyatírach.
Oni si riešili podobnú otázku, ktorú si riešime i my dnes: Ako má kresťan žiť vo svete, ktorý vyznáva iné hodnoty a žije iným životným štýlom? Ako mať účasť na živote svetskej spoločnosti a pritom zostať verný Kristovi? Existuje nejaká hranica, ktorú kresťan nesmie prekročiť, ak sa nemá pošpiniť a robiť kompromisy?
Žena v Tyatírach učila: Niet takej hranice. Účasť na pohanských obradoch a mravne neviazaných hostinách vraj veriacemu duchovne neublíži. Bola to duchovná pýcha, výsledkom ktorej boli hriechy tela. Veriaci precenili svoje sily a podcenili silu pokušenia. V oblasti sexuálnej čistoty a mravnosti utrpeli veľa prehier.
Nielen veriaci v časoch Rímskej ríše, ale aj my dnes žijeme v presexualizovanej dobe. Náboženstvo voľnej lásky, ktorého bohyňou je grécka bohyňa Afrodita, je rovnako rozšírené dnes, ako bolo vtedy. Sex sa stal jednou z modiel moderného človeka. Je uctievaný ako cesta k osobnému naplneniu a šťastiu.
Sexualita má podľa Božieho stvoriteľského zámeru miesto len v kontexte manželského vzťahu muža a ženy. Dnes je však sexualita úplne vytrhnutá z tohto kontextu. Ale práve toto je oblasť, kde pre kresťana existuje jasná hranica, ktorú nesmie prekročiť. Všetko, čo by znamenalo morálny kompromis, čo by ma mravne znečistilo, je pre mňa hranica, za ktorú nesmiem ako kresťan ísť.
Učenie samozvanej prorokyne v Tyatírach túto morálnu hranicu v živote veriacich odstraňovalo. Výsledkom bolo modlárstvo a smilstvo. Modlárstvo, ktoré viedlo k smilstvu.
To je zákonité. Veď čo je modlárstvo? Je to falošný obraz Boha. Je to Boh, ktorého si človek tvorí na svoj vlastný obraz. Ale falošný obraz Boha vedie k falošnému obrazu morálky. Liberálne názory na Boha vedú k liberálnym názorom na sex.
Mravný úpadok cirkvi nie je príčina, ale následok duchovného úpadku. Morálne zábrany padajú tam, kde padá biblický obraz Boha.
Čo samozvaná prorokyňa nazývala „hlbším“ učením, Kristus nazýva satanským: „čo sa nazýva satanove hlbiny“. Všetky „hlbšie“ učenia sú príťažlivé, lebo ponúkajú „hlbšiu“ duchovnosť. V skutočnosti len vedú preč od pravej duchovnosti.
Odsúdenie falošnej prorokyne a jej učeníkov
Je zaujímavé, že Kristus neponecháva nápravu na zbor, ale berie ju do vlastných rúk. Situácia zrejme zašla priďaleko, takže jej riešenie musí prísť zhora. A na rozdiel od postoja zboru bude nekompromisné. Čím dlhšie trval kompromis, tým radikálnejšie bude riešenie. Kristus vynáša nad samozvanou prorokyňou i nad jej prívržencami prísny súd.
Ako prvá na „rane“ je falošná prorokyňa. Čas k pokániu dostala, ale ho nevyužila: „Dal som jej čas, aby sa kajala, ale ona sa zo svojho smilstva kajať nechce“, hovorí Kristus. V takom prípade už nezostáva nič iné len súd. Jej smilstvo, teda duchovnú neveru Kristus nestrpí.
Čas k pokániu dostanú i jej nasledovníci. V prípade, že ho nevyužijú, neminie ich prísny trest: „Jej deti zahubím smrťou“, hovorí Kristus. Možno sa tu myslí na niečo podobné ako v prípade Ananiáša a Zafíry v zbore v Jeruzaleme (Sk 5).
Tento exemplárny trest nie je samoúčelný, ale má výchovnú funkciu: „A všetky cirkvi spoznajú, že ja som ten, čo skúma vnútro i srdcia“. Trest, ktorý príde na jedných, má slúžiť ako výstraha pre ostatných.
Teraz už rozumieme, prečo sa Kristus na začiatku listu predstavuje ako ten, „ktorý má oči ako plameň ohňa“. On je Ten, ktorý skúma naše vnútro, naše srdce i myseľ. Jeho očiam nič neujde, ani sa pred nimi nič neskryje. Kto nevyužije čas daný ku pokániu, musí počítať s Bohom, ktorý síce kajúcnym odpúšťa, ale nekajúcnych trestá. Lebo Boh môže odpustiť každý hriech s výnimkou jedného – s výnimkou nekajúcnosti.
Čo Kristus zboru sľubuje
„Tomu, kto zvíťazí a až do konca zachová moje skutky, tomu dám vládu nad národom…ako som ju i ja sám prijal od svojho Otca“, hovorí Kristus.
Ale kto je v tomto prípade víťazom? Veriacim, ktorí sa dištancovali od falošného učenia, Kristus hovorí: „Neukladám vám iné bremeno, len sa pridŕžajte toho, čo máte, kým neprídem“. Veriaci nepotrebujú nové pravdy, nové zjavenia. Všetko, čo potrebujú pre život viery, im bolo raz a navždy zjavené v Písme.
Preto víťaz je ten, kto sa bude i naďalej držať toho, čo už raz od Krista prijal. Kto zostane verný učeniu Písma, biblickému zjaveniu. Kto sa nenechá zviesť inými učeniami, aj keby zneli akokoľvek duchovne.
Víťazovi Kristus sľubuje účasť na svojej vláde, tej večnej vláde v Božom kráľovstve. Aká nesmierna výsada! Až sa tomu nechce veriť. Ale toto nie je predvolebný sľub politika. Sľub človeka, ktorý v prípade svojho zvolenia sľubuje voličom riešenie ich problémov.
Toto je sľub Toho, ktorý už bol „zvolený“. Ktorý vládu nad svetom už prijal od svojho Otca. Kristus nevládne z vôle ľudu, ale z vôle Otca. Preto On nie je zaviazaný svojim „voličom“. A predsa sa slobodne a z lásky delí s tým, na čo nikto iný nemá nárok a na čom nikto iný nemá zásluhu.
On svoju vládu získal tým, že sa najprv všetkého vzdal. Stal sa prvým, lebo bol ochotný stať sa posledným. Vystúpil na vrchol, lebo najprv zostúpil na dno. Získal všetko, lebo obetoval všetko.
Preto Ho Otec uznal hodným vlády. Do rúk ukrižovaného a vzkrieseného Krista bola vložená všetka moc a vláda nad svetom. Nad prítomnosťou i nad budúcnosťou. Nad každým národom i nad každým jednotlivcom.
A s touto vládou sa chce podeliť s veriacimi. Na tejto moci im sľubuje podiel. Neuveriteľné, ale pravdivé. Lebo Kristus nikdy nesľubuje nesplniteľné. Nesľubuje niečo, čo ešte ani sám nemá. On už vládu má. A čo má, to i dá.
Tento sľub v podstate znamená sľub večného života. Lebo bez večného života nie je možné mať podiel na Kristovej večnej vláde.
V každom liste tak ide o ten istý sľub. Vždy je však zdôraznený iný aspekt večného života. Tu je to účasť na Kristovej vláde. Inokedy je to účasť na večnej hostine.
Ale prečo Kristus končí svoje listy zborom práve sľubom večného života? Len perspektíva večného života nás môže dostatočne motivovať k životu viery a svätosti až do posledného dychu. Len keď viem, že za hranicou smrti ma čaká niečo, čo svojou slávou, nádherou a blaženosťou nekonečne prevýši všetko, čo poznám v tomto živote, môžem svoju prítomnosť žiť ako Kristov verný svedok. Môžem ju žiť vo svetle budúcnosti. Môžem ísť cestou služby a obete, lebo viem, že tým nič nestrácam. Práve naopak.
Preto každý deň si potrebujem pripomínať: Som dieťa večnosti, nech to vidieť na mne i v tejto časnosti!
Amen.
