Nedávno som sa stretol s kolegom, ktorý tiež slúži v cirkvi a naše stretnutie nabralo smutný smer, keď ma poprosil, aby som sa za niečo modlil. Oči sa mu zaliali slzami, keď mi rozprával ako jeho syn, ktorý práve chodí na vysokú školu, pred určitým časom spravil vedomé rozhodnutie odísť od viery. Príbeh, ktorý mi rozprával, bol nápadne podobným mnohým ďalším, ktoré som v poslednom období počul. Napriek tomu, že vyrástli v kresťanských rodinách a v Krista uverili v skorom veku, mnohí mladí ľudia prestali veriť správe evanjelia.
Smutné je, že ani deti pastorov a vedúcich v zbore nie sú imúnne a keď zablúdia, prináša to so sebou špecifické výzvy a tlak. Služba je ťažká sama o sebe, aj keď život ide dobre. No stáva sa mnohonásobne ťažšou, keď nás ťažia predstavy o chodníčkoch, ktoré si vybrali naši márnotratní synovia a dcéry.
Ako otec a pastor, ktorý sa bez prestania modlí za svoje vlastné stratené deti, rozumiem týmto tlakom z vlastnej skúsenosti. A ako som kráčal po tejto ceste smútku, štyri princípy mi pomáhali ísť ďalej a zmeniť svoju perspektívu.
1. Nekráčaj sám.
Obklop sa skupinou verných spolupracovníkov, ktorí sa budú verne modliť – či to budú starší v tvojom zbore, malá skupinka pastorov, ktorých poznáš a ktorým dôveruješ. Buď zraniteľný a ostaň otvorený zbožným radám a kritike ohľadom tvojich slepých miest. Je pravdepodobné, že zistíš, že tvoja situácia vôbec nie je až taká unikátna, ako by si si mohol myslieť, a teda nie si ani sám so svojou bolesťou. Ako sa s tebou a za teba budú tvoji priatelia modliť a ako sa s tebou podelia o spôsoby, ako sa s touto situáciou vyrovnať, cesta, po ktorej musíš kráčať, sa ti bude zdať znesiteľnejšou. Návrat našich detí pravdepodobne nebude rýchly, no jasnejšou bude prítomnosť Boha, v ktorého náručí nájdeme tak veľmi potrebnú milosť a súcit.
Byť transparentný ohľadom týchto ťažkostí bude pre teba ťažká – pocity hanby a viny sú bolestivo reálne, keď si čítame, akí by mali byť vodcovia cirkvi v 1. Timotejovi 3:4-5 a Títovi 1:6 hlavne v časti, keď hovoria, že by mali mať „poslušné” a „veriace” deti. No toto bremeno nemôžeš, ani nedokážeš niesť sám. Nechaj telo Krista, aby ťa milovalo a slúžilo ti.
2. Nehraj to na ľudí okolo seba.
Buď transparentný aj pri rozhovoroch s ľuďmi, ktorým slúžiš. Členovia cirkvi často povyšujú svojich pastorov a považujú ich za imúnnych v otázkach každodenných problémov. Najjasnejšie to vidieť pri otázkach vedenia domácnosti. Ak budeme tento stereotyp naďalej živiť, môže to našej službe viac uškodiť, ako by jej to mohlo pomôcť.
Keď chránime svoju bezchybnú reputáciu – hoci vieme, že to nie je pravda – môže sa pre nás stať modlou. Nemali by sme sa hanbiť ani zdráhať priznať nedokonalosti v našom rodičovstve.
Aj tí najrešpektovanejší muži Boží majú nohy z hliny. Buď pripravený priznať si tie chvíle, kedy spolu s tvojou rodinou potrebujete modlitby. Porozmýšľaj nad tým, ako diskrétne z času na čas vpliesť krátke príbehy o tvojich bojoch v rodičovstve do niektorej z tvojich kázní.
3. Nevzdaj sa svojho dieťaťa.
Ako zúfalo túžim potom, aby sa moje deti chopili viery, ktorú som ich učil a ktorú som im (nedokonalo) modeloval. Roky čakám na to, kým ich Pán zavolá k sebe a cítim obrovský pocit zlyhania, keď vidím cestu života, ktorú si vybrali.
Aj keď sú naše deti ďaleko z domu, naša láska k nim by nemala vyprchať, ani by sme ju nemali rozdávať iba za určitých podmienok. Neustále vystierať láskavé objatie voči našim deťom a zároveň neschvaľovať život, ktorý si vybrali, je schopnosť, ktorej sa treba učiť, no nesmieme tento postoj iba predstierať. Je veľmi dôležité, aby sme s nimi neprestali komunikovať, pretože len tak im budeme môcť naďalej hovoriť a ukazovať evanjelium.
Nezabúdajme na to, ako Pán hľadal nás, aj keď sme boli v ďalekej krajine a ako nás jeho neochvejná láska ťahala k nemu (Lukáš 15:11-32). Naše deti si nezaslúžia nič menej. Nadovšetko sa neprestaňme modliť, aby sa ich Duch Svätý dotkol a aby im daroval pokánie a vieru.
A celý ten čas musíme byť pripravení priznať si, že nemáme všetky odpovede. Hoci sa pevne držíme Božej prozreteľnosti, len zriedkavo dokážeme jasne pochopiť Božie záhadné konanie v životoch našich detí.
4. Nevzdaj sa milosti.
Ani pastori nemajú istotu z Písma, že ich deti budú medzi tými, ktorí obdržia spásonosnú vieru. To, čo ale vieme s istotou povedať je, že slúžime Bohu, ktorý je dobrý a dokonalý vo všetkom, čo robí. Je milostivý aj spravodlivý zároveň. Len on je našou nádej; len jemu musíme dôverovať.
V záverečných slovách Malachiášovho proroctva sa píše, že Pán „obráti srdce otcov k synom a srdce synov k otcom“ (Mal 3:24). Podobne nám Peter hovorí vo svojej kázni na Letnice, že „tento prísľub [spasenie] patrí vám a vašim deťom“ (Sk 2:39). Hoci toto nie sú slová záruky, že Boh nakoniec navráti každé dieťa pastora, ktoré odmietlo vieru, no sú to slová, ktoré smerujú náš zrak na toho, kto túto prácu urobí. Naša nádej je ako vždy len v ňom.
Otázka, ktorá pred nami stojí, je, či my budeme naďalej slúžiť Pánovi, nášmu Bohu napriek našim zlomeným srdciam a očiam plných sĺz. Naša nádej je v ňom, keď sa modlíme a čakáme, kým naše deti prídu domov.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
