Problém tkvie v tom, že ani naše túžby, ani svet, v ktorom tieto túžby zakúšame, nie je možné jednoduchým spôsobom spojiť s náukou, ktorú som tu uviedol. Bolo by celkom fajn, keby sme zažívali napríklad niečo takéto: V puberte sme pocítili k osobe opačného pohlavia prirodzenú sexuálnu túžbu. Ona, alebo on, túto túžbu opätovali. Vzali sme sa a žili stále šťastne, naše sexuálne túžby radostne prerástli v túžbu splodiť deti, vytvoriť otvorený a Boha oslavujúci domov, ktorý pomohol ľudstvu spravovať Boží svet úplne harmonickým a zodpovedným spôsobom. Kiež by!
Sexuálna frustrácia
V skutočnosti ale zažívame asi toľko sexuálnej frustrácie, koľko zažívame sexuálneho uspokojenia. Obdobie pred svadbou môže byť niekedy veľmi dlhé. Niekto sa neožení/nevydá vôbec. Iný zase ovdovejú, keď sú ešte veľmi mladí. Mnohí zakúšajú sexuálne túžby k osobe toho istého pohlavia a u niektorých tieto túžby zosilnejú a sprevádzajú ich veľmi dlhý čas, niekedy po celý život. Väčšina ľudí zažíva sexuálne túžby k viacerým osobám, nie len k jednej. Manželia zažívajú frustráciu a sklamania na úrovni fyzickej intimity ich manželského vzťahu. Dokonca aj tí, ktorých sexuálne vzťahy sa zdajú nanajvýš naplňujúce a uspokojivé zažívajú z času na čas smilné a cudzoložné pohnútky (v náchylnosti k pornografii a pod.). Frustrovaní budú mnohí, ktorí túžia po deťoch, ale ich nemôžu mať. Iní zase deti majú, ale postihla ich vážna choroba, umierajú, alebo sú deti pre svojich rodičov sklamaním pre ich bezbožnosť, či nemravný život. Sexuálna porušenosť teda číha v rôznych formách na každého z nás.
Jedným z najjasnejších prejavov tohto faktu v západnej kultúre je naša posadnutosť sexom, niekedy hraničiaca so závislosťou a prehnane posilňovaná šírením ľahko dostupnej pornografie na internete. Sexuálne neaktívny človek je považovaný za čudáka. Naopak, mladý promiskuitný človek môže rozjímať o šťastnom manželstve a deťoch, čo je však dosť v rozpore s jeho momentálnym správaním.
Takže je namieste otázka: Čo máme robiť so svojimi sexuálnymi pohnútkami v reálnom svete? Je síce pravda, keď tvrdíme, že sex stvoril Boh a aj skrze sex môžeme Bohu slúžiť; čo ak sa však nikdy neožením/nevydám, alebo je moje manželstvo veľkým sklamaním a nie je v službe Bohu spôsobom, akým som si želal? Ako mi v mojej frustrácii a zmätenosti môže pomôcť kresťanský pohľad? Ako môže poriadok Stvorenia ovplyvniť život vo frustrovanom a frustrujúcom svete?
Modelový príklad: Homosexuálne túžby
Otázku k tejto téme by som rád zodpovedal asi na najťažšom a najkritickejšom probléme súčasných kultúrnych sporov: „Homosexuálne manželstvá.“ Nie preto, že by to bol jediný príklad, na ktorom sa dá demonštrovať chybné smerovanie sexuálnej túžby, ktorá nie je podľa Božej vôle, ale preto, že v tejto oblasti je najvýraznejším problémom. Je všeobecne známe, že v poslednom polstoročí sa v spoločnosti udialo mnoho zmien v postoji voči homosexualite. Stelesnením tejto pravdy je rozhodnutie Americkej Asociácie Psychológov z r. 1973, kedy homosexualita bola vyňatá zo zoznamu psychologických porúch Diagnostickej a Štatistickej príručky Mentálnych Porúch.28
Písmo považuje sexuálnu príťažlivosť k rovnakému pohlaviu za zvrátenú túžbu a praktizovanie sexuálneho styku s osobou rovnakého pohlavia je hriešne. Námietky tých, ktorí sa snažia tvrdiť, že Písmo akceptuje a schvaľuje homosexualitu výstižne vyvracia Robert Gagnon.29
Touto témou sa teda zaoberať nebudeme, ale položíme si dve otázky. Prvá, odkiaľ pochádzajú a čo spôsobuje homosexuálne túžby? Druhá, čo môže človeku, ktorý toto prežíva, povedať Kresťanské učenie?
Pôvod homosexuálnych túžob
V Rim, 1:21-23. Pavol hovorí o zámene, kedy si ľudia prestali ctiť jediného pravého Boha a začali uctievať vlastné modly, stvorené veci namiesto Stvoriteľa. Na toto Pavol nadväzuje vo veršoch 24-31, kde hovorí o trojnásobnom vydaní, kde Boh ľudí vydáva následkom ich falošného uctievania. Tieto verše nám zobrazujú morálny úpadok, ktorý nastáva následkom zvráteného uctievania (modloslužby). Homosexualitu uvádza ako hlavný príklad.
Prečo si ale Pavol v Rim, 1:24-27 vyberá homosexualitu ako hlavný príklad? Cítime sa nespokojní a neistí, pretože Pavol nasmeroval svoje rozhorčenie na slabú menšinu.
Predtým, než si odpovieme na túto otázku, musíme si ujasniť, že tu Pavol hovorí o všetkých druhoch a formách homosexuality. Nehovorí tu len o Gréckych mužoch a chlapcoch, zahrňuje sem aj lesbické vzťahy: „ich ženy zamenili prirodzený styk s mužmi za protiprirodzený, a podobne aj muži zanechali prirodzený styk so ženou a rozpálili sa vášňou medzi sebou“ (Rim, 1:26-27). Slovo „prirodzený,“ ktoré tu Pavol používa, je v spojení s pôvodným Poriadkom Stvorenia; nie je tu priestor pre subjektívnu interpretáciu čo pre „pre neho“ alebo pre „pre ňu“ znamená prirodzené.
Zdá sa, že Pavol začal práve s týmto problémom z dvoch dôvodov. Tým prvým je, že je tu plasticky znázornená „zámena“ poriadku a chaosu (správneho a porušeného, hriešneho). Slovo „zamenili,“ ktoré použil vo veršoch 23 a 25 používa aj vo verši 26 pri opise lesbických túžob. Erotická túžba k rovnakému pohlaviu je jedným z najjasnejších príkladov zvrátenej náklonnosti. Musíme si ale zapamätať, že toto nie je koreňom hriechu; je to len jeden z príkladných dôsledkov hlbšieho hriechu, ktorým je modloslužba. Ďalej, nemôžeme len tak spájať individuálnu modloslužbu s individuálnou homosexualitou (viď Ján, 9 v inom kontexte). Pavol tu poukazuje predovšetkým na to, že existencia týchto pohnútok v spoločnosti je dôkazom (okrem iných) toho, že nás Boh vydal dôsledkom našej modloslužby. Všetky ostatné príklady v liste taktiež opisujú zvrátené túžby (Rim, 1:29-31). Všetko toto je dôsledkom zvráteného uctievania, modloslužby.
Druhý dôvod, prečo Pavol začína s týmto problémom je, že homosexualita bola veľkým (možno najväčším) pohanským hriechom. Keď Žid pozoroval pohanský svet, jedna z vecí, ktoré ho najviac desili bola práve homosexualita medzi pohanmi (pri pohľade na to bol veľmi rád, že je Židom). Známe náboženské knihy sa vysmievali z pohanskej homosexuality, ako dôkaz morálnej nadradenosti Židov. Kresťan zo židovstva by s Pavlom radostne súhlasil pri počúvaní veršov 24-27, čo je však dôvodom ďalších argumentov, s ktorými Pavol začína v Rim, 2. 1. kapitolu končí kritikou pohanskej kultúry, kde ľudia nielenže robia hrozné veci, ale aj schvaľujú, keď ich robia iní (Rim, 1:32). Takéto správanie sa potom prijíma a stáva sa akceptovateľným. Napriek tomu by niektorí z jeho poslucháčov (hlavne tí židovského pôvodu) mohli reagovať: „Milý Pavol, súhlasíme s tým čo hovoríš. Môžeš si byť istý, že také hrozné správanie neschvaľujeme.“ Pavol potom začína 2. kapitolu, „Preto nemáš výhovorky, človeče, ktokoľvek súdiš (iného)“ (t. z. aj ty, ktorý zlé chovanie neschvaľuješ). Snaží sa istým spôsobom o to, aby sa samospravodliví poslucháči stotožnili so situáciou z 1. kapitoly, aby ich potom mohol zahrnúť pod milosť v 2. kapitole.30
Pavol zdôrazňuje najmä to, že morálny chaos súčasného sveta je dôkazom toho, že je pod Božím hnevom. Boží hnev nie je ani svojvoľný, ani pomstychtivý (t. z., že to nie je nebeský záchvat zlosti, ako to niekto vyjadril), ale je planúci, zreteľný, osobný a absolútne nevyhnutný a spravodlivý v nenávidení zla. Ako sa Boží hnev prejavuje (Rim, 1:18)? Odpoveď: morálnym chaosom. Ako už niekto povedal, „História sveta je vlastne súdom sveta.“ „Pozrite sa na prevrátený svet,“ hovorí Pavol, „a uvidíte, že Boh sa hnevá.“ Toto očividne nie je svet, ktorý Boh zamýšľal. Boží hnev sa zjavuje v súčasnom úpadku, ktorého je homosexualita príkladom. Preto nám musí byť jasné, že homosexualita je jedným z dôkazov morálneho chaosu dopusteného na ľudstvo následkom zvráteného uctievania. Je to jeden z dôsledkov hlbokého ľudského hriechu, modloslužby.
Evanjelium a homosexualita
Čo môže kresťanstvo a Evanjelium povedať človeku, ktorý prežíva tieto túžby (homosexualitu)? V princípe to isté, čo nám ostatným, ktorí prežívame zvrátené túžby v iných kontextoch (viď Rim, 1:28-31).
Po prvé, na základe našich túžob nesmieme hneď dedukovať, že sú našou identitou, alebo na druhej strane, že je to tak správne. Existencia túžby nie je dôkazom správnosti danej túžby, keď pripustíme, že aj závisť je túžbou. Naša identita nie je určovaná našou sexualitou. Sme ľudské bytosti stvorené na obraz Boží. Ak veríme v Krista, sme určovaní bytím „v Kristovi“ a nie tým ako sa cítime, po čom túžime, čo hovoríme alebo robíme. Učíme sa, že ako padlí muži a ženy v padlom svete zažívame všelijaké zvrátené túžby, žiadosti a averzie, ktoré nie sú v súlade s Božou vôľou v Stvorení. Napríklad, môžeme cítiť potešenie, keď sa niekomu nedarí (tešiť sa, že sa to nestalo nám); Toto je chybná náklonnosť, ktorú by sme nemali pociťovať. Erotická túžba ženy k žene, alebo muža k mužovi je taktiež zvrátená túžba.
Po druhé, musíme si uvedomiť, že naše sexuálne túžby sú v nás veľmi hlboko zakorenené. Obzvlášť zraniteľné sú deti v období dospievania (tínedežeri), v čase, kedy zisťujú, kto vlastne sú a začínajú zakúšať silné a často mätúce sexuálne pohnútky. Aj keď je chybou zjednocovať sexualitu s identitou človeka, naše sexuálne pohnútky sú zakorenené tak hlboko, že vôbec neprekvapuje, ak si ich niekedy pomýlime s tým, „kým sme.“ Ten, kto nezažil silné sexuálne pohnútky k osobe rovnakého pohlavia si musí uvedomovať, že je pre neho oveľa jednoduchšie hovoriť o tomto probléme takpovediac z diaľky, než pre toho, kto sa uprostred týchto pohnútok snaží nájsť v tom všetkom zmysel.
Po tretie, kresťania nesmú nikdy zabudnúť na to, že naším posolstvom je Božie milosrdenstvo v Ježišovi Kristovi, ktoré k nám prichádza ako k morálnym troskám a začína s nápravou a odpustením, nie len morálnymi výčitkami. V kontexte sexuálnej zvrátenosti píše Pavol kresťanom do Korintu, „a takými ste vy niektorí boli; ale dali ste sa obmyť, boli ste posvätení, ospravedlnení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha“ (1 Kor, 6:11). Ježiš počas jeho služby (obzvlášť na začiatku) k sebe priťahoval práve tých, ktorí vedeli, že ich životy sú po morálnej stránke pohromou. Ale tým, ktorí sa domnievali, že po tejto stránke to majú vo svojom živote vyriešené, prišlo jeho posolstvo o milosrdenstve hodné pohoršenia. Malo by to byť tak aj dnes.
Po štvrté, kresťania veria a potvrdzujú, že Božia milosť v Ježišovi Kristovi, ktorá je zadarmo, má moc nás zmeniť.
[Božia Milosť] nás vychováva, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a mierne, spravodlivo a pobožne žili na tomto svete, očakávajúc blahoslavenú nádej a zjavenie slávy nášho veľkého Boha a Spasiteľa Krista Ježiša,ktorý sa vydal za nás, aby nás vykúpil zo všetkej neprávosti a očistil vzácny ľud, horliaci za dobré skutky (Tit, 2:12-14).
Táto moc môže jednoducho vziať (zrušiť) homosexuálne túžby. Sú ľudia, ktorí svedčia o úplnom uzdravení v tejto veci a je mnoho úžasných príbehov o ľuďoch, ktorí boli hlboko zakorenený v homosexualite, ale ktorí teraz prežívajú prirodzené heterosexuálne vzťahy v manželstvách. Iní musia zase vydržať pretrvávajúce homosexuálne pohnútky a je to pre nich veľmi náročné a bolestivé. Kresťanská viera nesľubuje zázračný prútik, ktorý v jednej chvíli úplne zmení naše túžby. Čo však sľubuje a ponúka je verný Boh, ktorého milosrdenstvo je postačujúce na to, aby sme vydržali a prenesie nás morálnymi pokleskami tohto zlomeného sveta až do Ježišovho návratu.
Záver: Každý môže mať Svadbu!31
Tieto úvahy musíme zakončiť výhľadom do budúcnosti. V súčasnosti sme ponorení do prevráteného sveta plného bolesti a zvrátenosti. Ale čo s budúcnosťou? Nádherná pravda Kresťanskej zvesti (Evanjelia) znie, že v konečnom dôsledku môže žiť každý človek v manželstve, ak to chce. To platí aj pre tých, ktorí sa nikdy neoženili/nevydali, alebo sa počas tohto života ani neoženia/nevydajú. Platí to aj pre rozvedených, či už to bolo len ich vlastnou vinou, alebo nie. Platí to pre vdovy a vdovcov. Nech už máte akékoľvek sexuálne pohnútky a túžby, aký ste skúsení, či neskúsení, prežívate radosť a potešenie, alebo frustráciu, usporiadaný život alebo neusporiadaný, môžete všetky svoje túžby nakoniec naplniť, ak to chcete. Každý človek je pozvaný na svadobnú hostinu na konci, nie len, aby bol v manželstve, ale aby bol šťastne ženatý/vydatá v manželstve, ktoré prekonáva všetky manželstvá. Záleží iba na tom, či toto pozvanie prijmeme, alebo nie.
V Písme nájdeme príbehy mnohých manželstiev, tak dobrých ako aj zlých; od Adama a Evy, cez Abraháma a Sáru, Dávida a Batšebu a mnoho ďalších. Všetky sú však rad radom príbehy o porušených ľuďoch v porušených vzťahoch.
Nad týmito príbehmi ale stojí v Písme väčší príbeh. Je to príbeh manželstva, ktorý v sebe zahŕňa celú históriu aj budúcnosť ľudstva. Je to príbeh Boha, Milenca, Ženícha, Manžela a jeho ľudu, jeho Milovaných, jeho Nevesty a nakoniec jeho Manželky. Je to presne ten príbeh, na ktorý myslel Ján Krstiteľ, keď hovoril o Ježišovi ako o „Ženíchovi“ (Ján, 3:25-30) a príbeh, ktorý na seba vzťahoval Ježiš, keď o sebe hovoril ako o „Ženíchovi“ (napr. Mat, 9:14-15). Je to príbeh, na ktorý odkazuje Pavol, keď hovorí o Korintskej cirkvi, že je „zasnúbená“ Ježišovi Kristovi ako čistá panna (2 Kor, 11:2).
Je to príbeh, o ktorom hovorí Ján v obrazoch 19. a 21. kapitoly Zjavenia. Metafory sú rôzne a jazyk je živý a sugestívny; nemôžeme to čítať doslovne a o takejto obraznosti by nebolo možné natočiť film. Na konci ľudských dejín počuje Ján oznámenie: „prišla svadba Baránkova a manželka Jeho sa pripravila“ (Zj, 19:7). Baránok, sám Pán Ježiš Kristus sa konečne žení. Jeho Nevesta je jeho ľud, každý veriaci, každého veku s ním bude navždy spojený v jednotu v jasnej radosti a intimite. Toto je čas radosti a úžasu. Potom v Zj, 21 vidí Ján nebeský Jeruzalem, to sú nové nebesia a nová zem, spasené a obnovené stvorenie, zostupujúce z nebies ako mesto, ale nie len ako mesto, ale aj ako nevesta: „pripravené ako nevestu vyzdobenú svojmu ženíchovi.“ Pretože toto obnovené a navrátené stvorenie je nevesta, „manželka Baránkova“ (Zj, 21:2, 9). Všetci Boží ľudia v nových nebesiach a novej zemi sú nevestou Ježiša Krista. To znamená, že ich vášnivo a hlboko miluje a oni mu jeho lásku opätujú.
V tom novom veku bude ich láska zavŕšená takou intimitou a trvalou radosťou, že to najlepšie ľudské manželstvo môže iba slabučko odrážať tento stav. Povedané priamo, najvrcholnejšie a najúchvatnejšie potešenie v celej histórii ľudstva, aké kedy len môže manželský pár zažiť v sexe sa ani len z ďaleka nepribližuje pocitu, ktorý má trvať vo večnosti.
Toto je úžasný a nádherný výhľad do budúcnosti, čas, kedy budú najhlbšie túžby ľudského srdca naplnené. A je to prístupné každému, kto v pokání a vo viere príde k Ježišovi Kristovi v tomto veku. Pozvanie stále platí.
Kedykoľvek sa slobodný cíti frustrovaný, zdeptaný okolnosťami a nenaplnenými túžbami, je tu pripomienka toho, čo má prísť. Ježiš Kristus hovorí, „Uprite svoj zrak na deň svojej svadby, ktorá je tiež mojou svadbou. Myslíte si, že ste zabudnutí? Vôbec, pretože Ja Vás milujem.“
Zakaždým, keď niekto zápasí s problémami a bolesťami v manželstve, je tu ukazovateľ prichádzajúceho veku. Ježiš Kristus hovorí, „Pozdvihni svoj zrak nad tvoju frustráciu a bolesť a pozri na ten svadobný deň, keď vezmem všetkých svojich ľudí navždy do svojej náruče.“
Zakaždým, keď muž alebo žena pociťuje bolesť a jazvy z minulých chýb a rán, Ježiš Kristus hovorí, „Upri svoj zrak na ten svadobný deň, pretože na tej svadbe budeš mať oblečené čistučké oblečenie a jediné jazvy, ktoré tam budú, budú tie, ktoré som pre teba niesol Ja, jazvy na mojich nohách, rukách a na mojom boku. Pretože Ja som niesol tieto jazvy, ty nebudeš mať žiadne.“ V ten deň bude všetok manželský sex, ktorý slúžil a oslávil Boha v tomto veku vzatý do večného sexuálneho naplnenia, ktoré naplní prichádzajúci vek radosťou, bezpečím a úžasom, ktoré prekonajú všetky manželstvá. Nech nám Boh pomáha, aby sme sa tam mohli radovať spolu!
