V poradenskej práci sa často stretávam s ľuďmi, zo sŕdc ktorých sa vynára hanba – niekedy ako dôsledok ich vlastného hriechu a niekedy hriechu iných.
Obete zneužívania hovoria: „Je to moja vina.“
Niekto, kto práve ublížil inému, hovorí: „Nikto ma neprijme.“
Deti, ktorých rodičia sa rozvádzajú, sa pýtajú: „Nie je s nami niečo v poriadku?“
Osoba, z ktorou sa práve rozišiel partner, zvolá: „Nikto by so mnou nechcel byť .“
Človek, ktorý sa ocitol v hriechu, hovorí: „Ako som to mohol na svoju rodinu privodiť?“
Niekto, komu boli adresované zraňujúce slová, im môže začať veriť. Som looser. Som nikto. Som nemilovaný.
V tomto svete ubitom hriechom sme zahalení hanbou. Jadrom Kristovho poslania – a kľúčovou súčasťou jeho vykupiteľského diela na kríži – je však odstránenie našej hanby.
Hanba na individualistickom Západe
Mnohým kresťanom v západných kultúrach táto dôležitá pravda uniká, hoci je hlboko zakorenená v Písme. Pojem „vina“ a jeho rôzne odvodeniny sa v Biblii vyskytujú 155-krát, zatiaľ čo „hanba“ a jej odvodeniny sa vyskytujú 345-krát. Napriek tomu často venujeme väčšiu pozornosť vine. Musíme obnoviť biblický dôraz na pravdu, že Kristus niesol našu hanbu.
Čo je to však hanba? Jackson Wu hovorí: „Hanba je strach, bolesť alebo stav, keď sa človek považuje za nehodného prijatia v sociálnych vzťahoch“. Dáva do protikladu hanbu a vinu:
Vina sa zameriava na konanie alebo správanie človeka. . . . Hanba je všeobecnejšia a holistickejšia. Zameriava sa na hodnotu človeka. Zatiaľ čo vina hovorí: „moje činy boli zlé“, hanba hovorí: „ja som zlý“.
Významným aspektom Wuovej definície hanby je, že sa týka spoločenského postavenia. Hanba je vo svojej podstate spoločenská; týka sa vašej reputácie u ostatných. V Písme zahanbiť niekoho znamená verejne ho ponížiť alebo znevážiť, zatiaľ čo ctiť znamená verejne uznať jeho hodnotu. To vysvetľuje, prečo majú západné kultúry často problém pochopiť hanbu – vo vysoko individualizovanej spoločnosti je ťažšie pochopiť myšlienku, ktorá je vo svojej podstate komunitná.
Hanba v biblickom príbehu
Biblický svet nemal individualistický západný rámec. Podobal sa skôr spoločnostiam, ktoré sa často označujú ako kultúry cti/hanby. Témy cti a hanby sa objavujú v celom biblickom rozprávaní o hriechu a spáse. Ako hovorí Don Carson: „Dôraz na hanbu sa v Biblii nekladie v prvom rade vo vzťahu k rovesníkom a k rodine, ale [vo vzťahu] k Bohu.“ Hoci Adam a Eva boli pôvodne nahí, „no jeden pred druhým sa nehanbili“ (Gn 2:25). Ich hriech však viedol k hanbe. Vidíme to, keď si uvedomujú svoju nahotu a pokúšajú sa ukryť pred Bohom.
Jedným zo spôsobov, ako je hriech biblicky definovaný, je zneváženie Boha (Rim 1:18-21). To má za následok Boží súd a sprievodný stav hanby (Dan 12:2). Pán napríklad reaguje na hriech Izraela slovami: „Ich dôstojnosť zmením na potupu“ (Oz 4:7). A predsa, keď Pán prináša spásu, mení to zahanbujúce účinky hriechu: „ich hanbu zmením na chválu a dobré meno po celej zemi“ (Sof 3:19).
Hanba na kríži
Hanba je v hre aj pri Ježišovej smrti. Ukrižovanie bolo formou trestu smrti, ktorý bol vynájdený nielen na pomalé mučenie, ale aj na verejné zahanbenie. Ukrižovanie, vyhradené pre spodinu spoločnosti, ako boli rebeli, otroci a vyvrheli, zbavovalo svoje obete šiat aj dôstojnosti. Zločincov vešali nahých – s roztiahnutými rukami a osamotených – pozdĺž rušných rímskych ciest, aby sa im okoloidúci vysmievali, zatiaľ čo oni bojovali o dych, a supy a hlodavci obžierali ich takmer bezvládne telá.
Autori evanjelií vo svojich opisoch nezdôrazňovali ani nezvýrazňovali hrôzostrašné detaily Ježišovej smrti, ale zdôrazňovali potupu kríža (pľuvanie, posmech, hazardovanie s oblečením) spôsobom, ktorý sme my na Západe náchylní prehliadať alebo minimalizovať.
Keď autori evanjelia rozprávajú príbeh týmto spôsobom, ukazujú nám, že Ježiš na kríži niesol našu hanbu. Bol vyzlečený donaha (ukazovateľ toho, že nesie Adamovu hanbu z rajskej záhrady) a vysmievali sa mu ako domnelému kráľovi. Kríž nebol len trestom, ktorý prijal za náš rozsudok viny – bolo to verejné poníženie, ktoré malo znehodnotiť Ježišovu osobnosť a pošpiniť jeho povesť. Ako však objasňujú evanjeliá, ten, ktorý bol vyzdvihnutý na posmech, bol v skutočnosti vyzdvihnutý na trón cti a slávy.
On znášal hanbu za vás
Ježiš „pretrpel muky na kríži, pohrdol potupou“ (Heb 12:2), čo znamená, že sa netešil z potupy, ktorú znášal, ale bol ochotný ju znášať kvôli radosti, ktorú by to prinieslo. Po znášaní našej potupy Ježiš „ktorý, pretože pretrpel smrť, bol ovenčený slávou a cťou“ (Heb 2:9). Navyše jeho smrť „[priviedla] mnoho synov do slávy“ (Heb 2:10).
Ježiš niesol našu hanbu, aby sme my mohli prijať jeho česť. Preto je kríž dobrou správou. Ježiš nielenže zomrel. Zomrel za nás. Položil svoj život za teba. Bol ukrižovaný, aby znášal tvoju hanbu a aby ťa prijal do rodiny, kde máš účasť na Kráľovej cti.
Keď teda uvažujete o kríži, pamätajte, že keď Ježiš zomrel, zomrela aj vaša hanba. Vzal ju so sebou do hrobu a tam už zostala. Skrze vieru môžeme namiesto našej hanby prijať jeho milosť, jeho pokoj, jeho lásku, jeho radosť a jeho česť.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
