Budúci týždeň idem na niekoľko dní preč z mesta. Budem preč od svojej ženy a detí prvýkrát od minulého marca, keď sa pre pandémiu všetko pozatváralo. Hoci som vďačný za štipku normálnosti, ktorú mi táto cesta prináša, nezvyk na oddelenie mi bude prekážať. Viem, že mi budú hrozne chýbať. Platilo to, keď som cestoval pred COVID-19 a som zvedavý, o čo viac (určite to nebude menej) to bude platiť tentokrát.
Ako zvyčajne si dohodneme každodenné volania na FaceTime, kým budem preč, a za to som vďačný. Keď sme oddelení, je úžasným darom môcť aspoň vidieť ich tváre, počuť ich hlasy a nechať ich vidieť a počuť mňa. Najdôležitejšou súčasťou tohto daru je však túžba. Pri interakcii na našich digitálnych zariadeniach budeme hlbšie túžiť po novom analógovom stretnutí – keď sa vrátim domov a budeme opäť spolu, telesne a naplno v prítomnosti toho druhého.
Tento víkend sa môj cirkevný zbor stretne osobne prvýkrát presne po roku. Hoci som vďačný za online bohoslužby, najväčším darom tohto náročného obdobia bola hlboká a bytostná túžba po fyzickej prítomnosti. Nie sme jediní. Cirkevné zbory po celom svete sa začínajú znova stretávať nejaký fyzickým spôsobom a hoci nie všetci ľudia sú pripravení sa fyzicky dostaviť, tí, ktorí sa vracajú, vyzerajú, že tak robia s obnovenou túžbou.
Čo to znamená pre budúcnosť online bohoslužieb? Pri tom, ako sa analógová cirkev začína stabilne vracať, čo to znamená pre digitálnu cirkev?
Nesprávne chápanie uctievania
Život uctievania cirkvi je odjakživa niečo, do čoho sa ľudia zapájajú. V Biblii hebrejské a grécke slová označujúce uctievanie odrážajú zapojenie celého tela. Znamenajú veci ako skláňanie sa, padanie tvárou nadol, priblíženie sa a bozk na ruku a podobne. Biblické uctievanie je stelesneným výrazom zbožňovania a oddanosti. Hoci k nemu môže patriť spievanie, neznamená výlučne spievanie. Určite neznamená „pozorovanie spevákov na pódiu a občasné pohmkávanie si,“ ako to v súčasnosti pri kresťanských bohoslužbách často býva.
Naša výlučne online ekleziológia za posledný rok len posilnila toto nesprávne chápanie. Pri tom, ako sa život spoločného uctievania v cirkvi presunul do tých istých zariadení, ktoré používame na zábavu, veľa „ľudí, ktorí chodia do cirkvi“ veľmi rýchlo podľahlo konzumnej identite. V napätí medzi účasťou a pasivitou sme žili dávno pred marcom 2020, ale aspoň sme to tak robili prevažne spolu, osobne, plece pri pleci. Teraz si pohodlne hovieme ako oddelené publiká, ktoré konzumujú obsah bohoslužieb len klikaním na naše jednotlivé tlačidlá.
Hybridná hierarchia
Pri skúmaní budúcnosti digitálnej cirkvi a online bohoslužieb musíme dôkladne zvažovať nevýhody tohto média. Budúcnosť po pandémii môže veľmi ľahko byť hybridná, teda aspoň nejaký čas. V našom zbore je to hlavne preto, lebo veľa ľudí nebude pripravených sa v blízkej budúcnosti vrátiť osobne.
Keď sa cirkevné zbory znovu schádzajú a snažia inšpirovať ľudí v našich zhromaždeniach k zapájaniu sa, vedúci zborov by mali pristupovať k online bohoslužbám rovnako naliehavo. Namiesto ponúkania obsahu by sme sa mali sústrediť na vyvolávanie odozvy, osobne i online. Napríklad pravidelné výzvy postaviť sa, kľaknúť si, zdvihnúť ruky, reagovať modlitbou, vziať si chlieb a víno pri Večeri Pánovej môžu byť jednoduchým, no vážnym narušením nášho automatického konzumného postoja a môžu meniť divákov na účastníkov.
Kreatívne a premyslené zostavenie našej bohoslužobnej liturgie s cieľom minimalizovať príležitosti na pasivitu bude v najbližších mesiacoch a rokoch zásadné. Nakoniec však pre tých, ktorí budú pokračovať v online bohoslužbách, musíme v našich komunitách jasne komunikovať, že digitálna platforma je nevyhnutný kompromis pre niektorých ľudí a nie pohodlná možnosť pre všetkých. Je nevyhnutné mať jasno v hierarchii – pre všetkých, pre ktorých je to možné, sa fyzické, osobné stretnutie musí opäť stať prioritou.
Spoločná radosť
Ako silný introvert som si myslel, že som bol psychicky a emočne pripravený na dlhšie obdobie izolácie. Nejaká moja časť sa dokonca tešila na tú nútenú samotu. Nemilo ma však prekvapilo, akú daň si osamelosť vypýtala. Najprekvapivejšie zo všetkého bolo permanentné vyschnutie radosti. Neuvedomoval som si, ako veľmi moja radosť bola a naďalej je neoddeliteľne spojená s komunitou kresťanov.
David Brooks v knihe The Second Mountain: The Quest for a Moral Life píše, že „súčasťou radosti často býva isté presiahnutie samého seba. Nastáva, keď sa kožná bariéra medzi vami a nejakým iným človekom alebo entitou rozplýva a vy sa cítite spojení do jedného.“ Povedal by som, že to platí, aj keď sa rozplýva digitálna bariéra medzi nami. Radosť je niečo iné ako plytké, prchavé pocity šťastia, ktoré sa dajú vyvolať individuálne a umelo. Pravá radosť vzniká, keď sa zbavíme tendencií zameraných na seba samých (ktoré digitálne technológie zosilňujú) a ponoríme sa do väčšieho príbehu.
Ľudia dávajú verš Nehemiáš 8:10 na hrnčeky a nálepky: „Radosť Hospodina je vašim útočiskom.“ Často nám však uniká, že tieto slová Nehemiáš vyslovil, keď sa Boží ľud zhromaždil k uctievaniu. Ich kontext je v podstate bohoslužba.
Ten príbeh nám hovorí, že ľudia spoločne plakali, keď počuli čítanie Božích slov a pocítili vinu. Nehemiáš im však hovorí: „Choďte, jedzte dobroty, pite sladké nápoje a pošlite niečo aj tým, čo nemajú nič pripravené, lebo tento deň je zasvätený nášmu Pánovi. Nebuďte smutní, lebo radosť Hospodina je vaším útočiskom.“
Píše sa tu vaším, teda je to množné číslo. Radosť Hospodina je útočiskom pre vás všetkých spoločne, ako jedného.
Vo svojej izolácii sme za posledný rok prišli o veľa. Online technológia nás chabo drží pohromade. To však nestačí. Potrebujeme smútiť, tešiť sa, hodovať a všetko medzi tým – spolu, telesne a úplne prítomní ako jeden. Nech nás naša túžba vedie späť domov, k Bohu a k sebe navzájom.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
