Zhromaždenie sa pohlo smerom vpred, aby prijalo chlieb a víno, ale ja som zostal sedieť na svojom mieste. Zatiaľ čo ostatní členovia cirkvi prijímali dary, ja som sa cítil ochromený a v mysli som si premietal svoje hriechy z uplynulého týždňa.
Chvíľu predtým pastor zborovému zhromaždeniu povedal, že ak máme nejaký nevyriešený hriech, mali by sme sa zdržať Večere Pánovej. Vzal som pastorovo varovanie vážne, sedel som a skúmal svoje srdce. Snažil som sa rozhodnúť, či mám pristúpiť a jesť, alebo či som natoľko nehodný, že by mi to prinieslo Boží súd (1Kor 11:29). V tej chvíli mi stôl nepripadal ako hostina milosti, ale skôr ako test, o ktorom som si nebola istý, či ním dokážem prejsť.
V reformovaných cirkvách je „vymedzenie prístupu“ k Večeri Pánovej bežnou praxou. Večera Pánova je určená veriacim, preto správne varujeme tých, ktorí nevyznali svoju vieru, aby neprijímali chlieb a kalich. V niektorých zboroch však toto vymedzovanie zachádza ďalej a stôl sa pre veriacich mení na miesto úzkostnej introspekcie. Keď sa ohlási Večera Pánova, hlavy klesnú v posvätnom stíšení a začína sa tichý vnútorný výsluch: V čom som tento týždeň zhrešil? Som hodný pristúpiť k stolu? Mal by som sa zúčastniť? Mnohí kresťania sa takto skúmajú, pretože ich to naučili dobre mieniaci pastori, ktorí majú úprimnú obavu, aby členovia zboru nejedli „nehodne“ (1Kor 11:27).
Je však výzva kresťanom k súkromnej sebaanalýze pred Večerou Pánovou alebo povzbudzovanie k neúčasti, ak majú nepokojné svedomie, správnou aplikáciou Pavlovho učenia v 1. Korinťanom 11:17-34? Je práve takýto druh sebaskúmania tým, čo mal Pavol na mysli?
Pavol nás volá k jednote celého zboru
Nie je to tak. Keď Pavol karhal cirkev za to, že „nerozoznáva telo“ (1Kor 11:29), nežiadal osamelú inventúru osobných hriechov, ale aby korintský zbor ako celok skúmal svoj spoločný život.
Predchádzajúce verše to jasne potvrdzujú. Pri slávení Večere Pánovej niektorí veriaci jedli súkromne (v. 21), iní hladovali (v. 21) a bohatí ponižovali chudobných (v. 22). Večera Pánova sa stala verejnou prehliadkou rozdelenej cirkvi, čo podkopávalo jednotu, ktorú mala hlásať.
V 1. Korinťanom 10:16-17 Pavol píše, že keďže je „jeden chlieb“, my mnohí „sme jedno telo“. Večera Pánova zvestuje, že skrze Kristovo zlomené telo a vyliatu krv Boh zjednotil rôznorodých ľudí do jedného vykúpeného spoločenstva. Keď cirkev prichádza k stolu, nepripomíname si Krista len individuálne; spolu sa podieľame na spoločnej identite ako jeho zmierené telo. Samotný tento akt svedčí o tom, že evanjelium vytvára rodinu, nie zbierku izolovaných duchovných konzumentov.
Keď teda Pavol hovorí: „Nech teda skúma človek sám seba“ (1Kor 11:28), skúmanie, ktoré má na mysli, nie je – ako poznamenáva Mark Taylor – „iba introspekcia, ako sa tento verš často chápe“. Taylor pokračuje: „Pavlov pohľad je komunitný. Skúmať sám seba znamená skúmať svoje… spôsoby vzťahu k ostatným členom komunity.“
Pavol hovorí Korinťanom, aby skúmali svoje vzťahy v rámci tela. Nepohŕdaš svojím bratom? Nerozdeľuješ to, čo Kristus spojil? Nesláviš Večeru Pánovu takým spôsobom, ktorý podkopáva jednotné spoločenstvo, ktoré Pán vydobyl?
„Jeho varovanie,“ píše I. Howard Marshall, „nebolo určené tým, ktorí viedli nehodné životy a túžili po odpustení, ale tým, ktorí svojím správaním pri jedle znevažovali to, čo malo byť najposvätnejšie a najdôstojnejšie.“ Problémom v Korinte neboli nevyznané súkromné hriechy, ale spoločné správanie, ktoré bolo v rozpore s evanjeliom.
Vyhnime sa funkčnej exkomunikácii
Mnohí kresťania boli učení, aby nepristupovali k Večeri Pánovej, keď zápasia s umŕtvovaním hriechov, ako sú žiadostivosť, chamtivosť či žiarlivosť. Avšak v Novej zmluve nie je zdržanie sa prijímania aktom osobnej zbožnosti; je to dôsledok buď neobnoveného vzťahu, alebo formálnej cirkevnej kázne.
V 1. Korinťanom 5:11-13 Pavol hovorí cirkvi, aby nejedla s niekým, kto sa nazýva bratom, a pritom odmieta robiť pokánie. „Jedlo“ tu prirodzene zahŕňa aj Večeru Pánovu. Podobne aj Ježiš učí, že k nekajúcim sa má cirkev správať ako k cudzím, ktorých už neprijíma ako riadnych členov (Mt 18:17).
Neskôr v 2. Tesaloničanom 3:14-15 Pavol opäť vyzýva cirkev, aby odoprela spoločenstvo tým, ktorí zotrvávajú v neposlušnosti. Ako naznačuje samotné slovo „exkomunikovať“ (vylúčiť zo spoločenstva), keď cirkev formálne uzná, že jednotlivec kráča v rozpore so svojím vyznaním viery, mal by byť vylúčený z Večere Pánovej.
Čo však v prípade, ak kresťan rozpozná, že sa podieľa na druhu spoločných hriechov, ktoré Pavol odsudzuje v Korinte – prejavuje predpojatosť, prechováva opovrhnutie voči bratovi alebo sestre alebo prispieva k rozdeleniu v tele? V takom prípade text volá po pokání, ktoré obnovuje spoločenstvo.
Pastori majú volať členov k tomu, aby skúmali svoje vzťahy s ostatnými v tele a nakoľko to od nich závisí, usilovali sa o pokoj so svojimi bratmi a sestrami (Rim 12:18). Keď to však urobia, mali by sme ich volať, aby prišli k stolu.
Kresťan, ktorý má narušený vzťah s bratom alebo sestrou, sa môže dobrovoľne zdržať Večere Pánovej, kým nebude mať príležitosť hľadať zmierenie (porov. Mt 5:23-24). Toto zdržanie by však nemalo byť predlžované. V ideálnom prípade Boží ľud skúma sám seba a rozjíma o kríži počas celého týždňa – v dňoch, a nie v minútach pred príchodom k stolu. Z Božej milosti to dáva kresťanovi čas hľadať zmierenie a udeliť odpustenie ešte pred začiatkom nedeľného zhromaždenia.
Z týchto dôvodov by mali mať prístup k stolu zakázaný len neveriaci a tí, ktorí sú pod formálnou cirkevnou kázňou. Dobrovoľné zdržanie sa kvôli narušenému vzťahu by malo byť zriedkavé. Zdržiavaniu sa na základe negatívneho sebahodnotenia vlastnej osobnej zbožnosti by sme sa mali úplne vyhnúť. To je funkčná sebaexkomunikácia a nie je to to, čo Pavol odporúča. Nehovorí Korinťanom, aby sa nepribližovali k Večeri Pánovej, kým sa nebudú cítiť čistí. Hovorí im, aby prestali navzájom sebou pohŕdať, a potom aby spoločne jedli spôsobom, ktorý pravdivo zvestuje evanjelium (1Kor 11:33).
Pristúpte k stolu milosti
Pavlovým cieľom v 1. Korinťanom 11 nikdy nebolo vytvoriť miestnosť plnú ľudí zahľadených do seba, ktorí praktizujú izolovanú introspekciu. Naopak, stôl je presne tým miestom, kam by veriaci mali ísť, keď bojujú so súkromným hriechom.
Mali by sme našim ľuďom hovoriť, že ak sú zaťažení hriešnymi túžbami, majú prísť hladní, aby sa sýtili Kristom a pripomínali si jeho nežné milosrdenstvo. Ak sa cítia nehodní, mali by prísť s vedomím, že nikto nie je hodný spoločenstva s Bohom bez toho, čo vykonal Kristus na kríži.
Večera Pánova je Kristovým darom pre hriešnikov, ktorí potrebujú milosť, nie bolestným trestom pre tých, ktorí nemali dokonalý týždeň. Primárnou kvalifikáciou pre prístup k stolu je spojenie s Kristom a ochota kráčať v jednote s jeho ľudom.
Pastori, keď prezentujeme Večeru Pánovú predovšetkým ako moment pre súkromné skúmanie duše, neúmyselne učíme stádo, aby sa samo vylučovalo z jedného z hlavných Božích prostriedkov milosti. Naši ľudia však potrebujú vedieť, že Ježiš víta slabých pri svojom stole. Nie je pre neveriacich, ale je pre tých, ktorí bojujú s hriechom. Pri stole Kristus posilňuje unavených pamiatkou na svoju krv vyliatu na odpustenie hriechov (Mt 26:28). Obnovuje zápasiacich, keď sa sýtia chlebom jeho tela.
Prestaňme teda hovoriť veriacim, aby sa zdržiavali Večere Pánovej, a namiesto toho im ukážme, že cestou pokánia je odklon od nejednoty a prijímanie Večere Pánovej. Pastor, nech je stôl tým, čím hovorí Písmo, že je: milosťou pre hriešnikov v núdzi.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
