Salemské súdne procesy s čarodejnicami. Synoda v Toulouse v 13. storočí, ktorá vyslala poverencov vysliediť ľudské triesky, na ktorých sa budú môcť vznietiť plamene inkvizície.
Tieto obrazy sa nám vynárajú v mysli, keď zaznie slovo „heréza“. Hoci nám tieto a ďalšie udalosti v dejinách kresťanstva pripomínajú nebezpečenstvá lovu na herézy, málokto z nás si dnes uvedomuje, čo všetko dlžíme ľuďom, ktorí sa nebáli nazvať herézu herézou aj vtedy, keď to prinášalo nepríjemné následky.
Čo je teda heréza? Nuž, je to akékoľvek učenie, ktoré je v priamom rozpore s jasným svedectvom Písma a zároveň sa dotýka otázky kľúčovej pre spásu.
Inými slovami, niektoré učenie môže byť vyslovene zvláštne, ako napríklad teória Bennyho Hinna, že pred pádom ľudstva vedel Adam lietať a vydržať hodiny pod vodou. Iné učenie nám môže pripadať v očividnom rozpore s biblickým textom, no keďže sa netýka žiadnej kľúčovej doktríny o Bohu, ľudskej podstate, osobe a diele Krista, Ducha Svätého či spásy, nedá sa nazvať heretickým, iba mylným.
Teológovia celé stáročia rozlišovali medzi formálnou herézou – pretrvávajúcim a tvrdohlavým popieraním jednej z fundamentálnych doktrín, hoci bol človek vedený ku pravde – a materiálnou herézou, pri ktorej človek prijme učenie, ktoré je samo o sebe herézou, no prijme ho v nevedomosti.
S herézou nejde ruka v ruke len omyl, ale aj určité neresti: arogancia, odmietanie autority či zaťatosť. Dnes sú niekedy považované za dôkazy výnimočného osvietenia či nového chápania, ktoré unikli nepozornému oku predchádzajúcich generácií.
Kto o tom rozhoduje?
Ktokoľvek, kto popiera existenciu herézy, popiera možnosť, že by náboženstvo malo akékoľvek hranice. Ak je to pravda, nemá význam rozlišovať medzi kresťanstvom, hinduizmom a ateizmom.
Tak či tak však musíme pomenovať, čo oddeľuje herézu od ortodoxie. Odpoveď je jednoznačná: Písmo. Vezmite si napríklad kréda vyňaté priamo z Biblie, ktoré sa vyžívajú na nedeľných bohoslužbách. V Starej zmluve nachádzame šmu: „Počuj, Izrael, Hospodin je náš Boh, Hospodin jediný!“ Potvrdenie monoteizmu – viery v jediného všemocného Boha – nachádzame v oboch zmluvách. Aj v Novej zmluve sa nachádzajú verše, ktoré našli využitie v liturgii ranej cirkvi, napríklad Kol 1:15, 20, čo sa stalo základom pre štandard ortodoxie.
Božie Slovo je zdrojom a sudcom všetkých právd, ktorých sa dotýka. Keď Pavol varoval Timoteja pred herézami v období posledných dní, odovzdal mu takéto poverenie: „Zostaň v tom, čomu si sa naučil a čo ti je zverené, veď vieš, od koho si sa to naučil, a pretože od detstva poznáš sväté Písma, ktoré ti môžu dať múdrosť na spásu, a to vierou v Ježiša Krista.“(2Tim 3:14-15)
Množstvo novodobých kresťanov, najmä v USA, v hĺbke svojho srdca prechováva nedôveru voči autoritám. Prejavuje sa to napríklad tak, že stavajú svoju osobnú interpretáciu Biblie proti výskumu a múdrosti svojich predchodcov. To sa však veľmi nepodobá na Pavlove rady Timotejovi. Ak ísť „priamo do Biblie“ naozaj znamená pristúpiť k textu bez akejkoľvek neznalosti, zaujatosti či tvrdohlavých predpokladov, nikdy sa to nikomu nepodarí.
Samotní heretici často idú „priamo do Biblie.“ Ako teda vieme, že upadli do herézy? Vďaka tomu, že sme sa o Biblii učili od predchádzajúcich generácii, ktoré siahajú až po apoštolov. Od nich pochádza gro systematického učenia o Písme, od Genezis až po Zjavenie. Bez nich nám hrozí, že uviazneme v pasci šikovného rečníka, ktorý vytŕha verše z kontextu a snaží sa na ne napasovať niečo, čo jednoducho nemôžu hovoriť v kontexte a vo vzťahu k celistvému učeniu Písma.
Toľko strán
Pavol teda vraví, že Bohom vnuknutá Biblia je jedinou neomylnou autoritou, na základe ktorej určiť pravdu (2Tim 3:16) a dodáva, že Timotej by mal pamätať na svoju katechézu a svojich učiteľov (2Tim 3:15).
Kamarát z Holandska sa raz pýtal jedného amerického kazateľa na krédo, vyznanie viery a katechizmus jeho cirkevného zboru. „Len Biblia, nič iné,“ odvetil, na čo môj kamarát poznamenal: „Ale tá má toľko strán!“ Biblia je naším jediným pravidlom pre vieru aj prax, no je pravda, že tých strán má naozaj veľa.
Peter poznamenal, že v Pavlových listoch „sú isté veci ťažko pochopiteľné, takže ich, ako aj ostatné Písma, neučení a neutvrdení ľudia prekrúcajú na vlastnú záhubu“ (2Pt 3:16). Problém nespočíva v tom, že Biblia je nezrozumiteľná, ani v tom, že autori si navzájom odporujú. Je však pravda, že sa v nej nachádzajú náročné pasáže, ktoré sa dajú pod vplyvom nevedomosti a vrtkavosti ľahko prekrútiť. Kréda, vyznania viery a katechizmy už takmer dve tisícročia poskytujú mantinely, ktoré nás pred nevedomosťou a vrtkavosťou uchránili.
Nie sú kréda náhodou omylné?
Sú kréda neomylné? Nie, no aj napriek iným vnútrocirkevným nezhodám sa celá cirkev od samého začiatku zhoduje, že Biblia jasne vyučuje, že tvrdenia obsiahnuté v Apoštolskom, Nicejskom, Chalcedónskom a Atanáziovom vyznaní sú pre spásu kľúčové. Protestanti, katolíci aj ortodoxní veriaci sú vo svojom záväzku voči týmto základným pravdám jednotní.
Nie sú pravdivé preto, lebo to hovorí cirkev; cirkev to hovorí preto, lebo sú pravdivé. Tradícia zvolávania všeobecnej cirkvi na koncily začala už pri samotných apoštoloch, a to konkrétne Koncilom v Jeruzaleme v boji proti heréze požidovšťovania (Sk 15).
Hoci nie sú koncily neomylné a v stredoveku sa niekedy mýlili natoľko, až si navzájom odporovali, rané ekumenické koncily uznávajú všetci kresťania v dejinách aj dnes. Prečo by sme mali v úlohe pastiera tolerovať kohokoľvek, koho vyučovanie nie je v súlade s jasnou zhodou celej a historickej kresťanskej cirkvi?
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. https://www.thegospelcoalition.org/article/i-just-believe-the-bible-doesnt-orthodox/
