Keď Ježiš učí kresťanov, ako sa majú modliť, dáva im ako príklad Pánovu modlitbu a hovorí im, aby žiadali „odpusť nám naše viny“ (Mt 6:12 alebo „hriechy,“ Lk 11:4).
Znamená to, že v tomto živote nikdy nedosiahne dokonalosť, vždy budeme hrešiť a žiadať o Božie odpustenie. Nič prekvapivé (1Jn 1:8). Ale možno sa pýtame: Ak som kresťan, ktorý je ospravedlnený skrze vieru, neodpustil mi už Boh všetky hriechy, minulé, súčasné a budúce? Ak áno, prečo oň musím neustále prosiť? Nespochybňujem tým Boží sľub?
Ježiš by nás určite neučil modliť sa spôsobom, ktorý spochybňuje nášho nebeského Otca. Ale ako spojíme Božie ospravedlnenie „je dokonané“ s neustálou povinnosťou žiadať o odpustenie?
Ospravedlnenie a trvalé odpustenie
Ak si kresťan, sú tvoje minulé, súčasné a budúce hriechy odpustené? V istom zmysle áno. Všimnite si hlavne slová zvýraznené kurzívou:
Aj vás, ktorí ste boli mŕtvi v previneniach a neobriezke svojho tela, oživil spolu s ním, keď nám odpustil všetky previnenia, keď vymazal dlžobný úpis, ktorý svojimi nariadeniami svedčil proti nám, a úplne ho zrušil tým, že ho pribil na kríž. (Kol 2:13-14)
Pavol hovorí, že Boh nám odpustil všetky previnenia, keď nás oživil s Kristom. Všetky dlhy pribil na kríž. Keď Ježiš niesol naše hriechy na dreve, nevynechal ani jeden.
Toto je nádherná a slávna pravda ospravedlnenia. Keď sme zjednotení v Kristovi v jeho smrti a vzkriesení, nielenže počujeme Boží verdikt „ospravedlnený!“, ale vstupujeme aj do trvalého pokoja s Bohom, ktorý zaručuje našu konečnú spásu (Rim 5:1, 9-10; Rim 8:30). Neznamená to, že všetko, čo robíme v našom ospravedlnenom stave, je pre Boha prijateľné (stále hrešíme). Znamená to, že sme pre neho prijateľní, pretože už nepočíta náš hriech proti nám (Rim 4:7-8; porov. Ž 103:10).
Toto je základná časť evanjelia, ako sa o ňom píše v Rimanom 1-8.
Posvätenie a neustále odpustenie
Napriek tomu si novozmluvní autori zjavne nemyslia, že trvalé odpustenie (ospravedlnenie) je v rozpore s potrebou neustáleho odpustenia (posvätenie). Vidíme to v Pánovej modlitbe, aj v 1Jn 1:9: „Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: Odpustí nám hriechy a očistí nás od všetkej neprávosti.“
Ján nehovorí o jednorazovom vyznaní, ktoré vedie k jednorazovému odpusteniu. Hovorí o odpustení, ktoré je podmienené („ak vyznávame svoje hriechy) a neustále („krv Ježiša, jeho Syna nás očisťuje od každého hriechu“). Keď kráčame vo svetle, vidíme svoje hriechy jasnejšie; keď ich vidíme jasnejšie, vyznávame ich; keď ich vyznávame, Boh je verný a znovu a znovu nám odpúšťa.
Ak sa v tomto zmysle pýtame: „Sú moje budúce hriechy už odpustené?“, odpoveď závisí od toho, čo tým myslíme. Ak je naša otázka: „Sú moje budúce hriechy už odpustené a nikdy ich už nemusím vyznať?“, odpoveď je záporná. Ale ak sa pýtame: „Boli moje budúce hriechy už definitívne odčinené?“, odpoveď je veľkolepé áno. Krv, ktorá očisťuje od každého hriechu, minulého, súčasného, budúceho, už bola navždy vyliata. Keď ako kresťania zhrešíme, neobraciame sa na plán B, ale späť k plánu A: „Ale ak niekto zhreší, máme u Otca obhajcu – Ježiša Krista, spravodlivého“ (1Jn 2:1).
Toto je neoddeliteľná súčasť normálneho kresťanského života, ako to vidíme v Pánovej modlitbe.
Čo to znamená prakticky?
Dôvod, prečo sa modlíme „Odpusť nám naše viny,“ nie je strata milosti a potreba byť znovu spasení. Ospravedlnenie je trvalé. Vyznávanie hriechov nám skôr pripomína, že spasenie znamená viac než len ospravedlnenie. Zahŕňa aj to, že sme posvätení a stali sme sa synmi.
Boh, sudca už nevidí náš hriech, pretože jeho „spravodlivý“ verdikt odstraňuje odsúdenie (Rim 8:1). Boh, Otec veľmi dobre vie, že stále budeme hrešiť a chce, aby to vedeli aj my. Chce, aby sme s hriechom bojovali, zabili ho a prosili o odpustenie. Musíme si uvedomiť, že Boh vidí naše hriechy ako milujúci Otec, nie ako nahnevaný kritik. Tak začína Pánova modlitba: nie „sudca náš,“ ale „Otče náš“ (Mt 6:9; Lk 11:2). Prosíme ako súčasť Božej rodiny, nie ako ľudia zvonka, ktorí sa snažia dostať späť dovnútra.
Je pravda, že bežne získame odpustenie cez vyznanie a prosbu. A predsa, najmä ak ide o konkrétne hriechy, je takmer isté, že všetci zomrieme s nevyznaným hriechom, pretože je veľmi veľa hriechov, o ktorých nevieme. Pavol vedel, že hoci nevie o žiadnom skrytom hriechu vo svojom živote, neznamená to, že je nevinný (1Kor 4:4).
Možno si pomyslíme, že sa bál stretnutia s Bohom po smrti, ale nie je to tak. Pavol očakával pochvalu (1Kor 4:5; porov. Ž 19:12), namiesto odsúdenia. Vedel, že pod jeho neúplným vyznaním a nedokonalým pokáním je otcovský vzťah medzi ním a Bohom, postavený na pevnom základe Ježišovej krvi a spravodlivosti. Preto si bol istý, že hoci mu niektoré hriechy ušli, smrť ho dovedie priamo do Ježišovej prítomnosti.
Každý kresťan môže mať rovnakú dôveru. Modlitba: „Odpusť nám naše viny,“ nie je len povinnosť, ktorú máme ako hriešnici. Je to výsada, ktorú máme ako synovia. Nepripomína nám len, že stále hrešíme, ale uisťuje nás, že náš Otec túži odpúšťať. Hľadá príležitosti, aby preukázal milosrdenstvo. A preto nám ochotne znova a znova odpúšťa naše viny.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
