Nedávno som sa rozprávala s jednou zbožnou mladou ženou okolo dvadsiatky o tom, čo nás Pán učí. Nahlas uvažovala nad jednou otázkou: „Čo keď sa necítim na to, aby som sa zmenila, bola poslušná alebo sa správala láskavo? Mám robiť niečo, keď to nevychádza zo srdca? Nie je to falošné?“
Ocenila som jej úprimnosť. Je to otázka, s ktorou sa oplatí popasovať a ktorá sa stala bežnou, keďže sa naša kultúra klania oltáru autenticity. Dokonca aj tí z nás, ktorí poznajú odpoveď, môžu priznať, že majú problém s jej aplikáciou.
Jednoduchá odpoveď podľa Biblie znie, že byť láskavý, keď sa necítime byť láskaví, nie je neautentické – je to akt lásky. V hre nie je žiadny nedostatok integrity. Naopak, ovocie Ducha vyviera z nášho života, keď konáme v súlade s Kristovou prirodzenosťou, a nie s našou hriešnou prirodzenosťou.
Čo naše pocity?
Generácia, ktorá si správne cení emocionálne zdravie, sa môže posmievať návrhu, že naše pocity nie sú rozhodujúcim faktorom. Neodsúdil Ježiš farizejov za pokrytectvo, keď dodržiavali zákon, ale nie zo srdca? Ako by teda mali kresťania chápať vzťah medzi autenticitou a poslušnosťou?
Keď sa nám nechce poslúchať, odpoveďou nie je neposlúchnuť, ani odmietnuť svoje pocity. Citová úprimnosť a zbožná poslušnosť nie sú súpermi v preťahovaní lanom – sú v jednom tíme. Žalmy jasne hovoria, že Boh nás vyzýva, aby sme k nemu neprichádzali s nalepenými úsmevmi, ale s primeranými vzdychmi a otázkami. Zozbieral slzy žalmistu (Ž 56:9) a privítal zraniteľnú otázku mojej mladšej priateľky.
Na druhej strane farizeji neboli emocionálne úprimní. Väčšina z nich bola falošná, snažila sa skryť svoje hriechy a vyzerať pred ľuďmi spravodlivo. Ich skryté motívy si zaslúžili Ježišovo odsúdenie. Keď však jeden z nich prišiel v noci, aby položil úprimné otázky, Učiteľ ho prijal, a to robí aj pre nás (Jn 3:1-15).
Boh chce „skutočné ty“, aby ho mohol premeniť na „skutočné ty“, ktorým ťa stvoril. Keď sa v nás usadí podráždenosť, sebectvo, žiadostivosť alebo lenivosť a je ťažké poslúchať, mali by sme sa modliť úprimné modlitby: „Tu je moje srdce, Pane, so všetkými jeho nástrahami a pokušeniami. Pomôž mi!“ Náš Otec na toto volanie odpovedá, odpúšťa nám a posilňuje nás, aby sme robili to, k čomu nás povolal. Potom vo viere pohneme rukami, nohami, slovami alebo myšlienkami na ceste poslušnosti. To je úprimné kresťanstvo.
Vernosť novému ja
Ale aj keď sme emocionálne úprimní, je poslušnosť Bohu, keď sa nám nechce, neautentická? Módne, ale ošemetné slovo „autentický“ znamená byť úprimný a verný sám sebe. Ako kresťania by sme sa mali pýtať, ktoré ja máme na mysli – staré alebo nové?
V liste Efezanom 4:22-24 Pavol poučuje cirkev: „Vyzlečte si starého človeka s predchádzajúcim spôsobom života, ktorý hynie klamnými žiadosťami, obnovte sa duchovným zmýšľaním a oblečte si nového človeka, stvoreného podľa Božieho obrazu v spravodlivosti a svätosti pravdy.“
Byť verný novému ja často znamená odmietnuť sebecké nutkania a sklony, ktoré sú ako pohodlné staré prikrývky. Znamená to pomôcť niekomu, keď máme chuť schúliť sa do klbka sebaľútosti, vyjadriť vďačnosť, keď máme chuť sa sťažovať, a slúžiť, keď by sme boli radšej, keby slúžili nám. Tieto rozhodnutia sú krásne neprirodzené pre staré ja, ale úplne autentické pre nové ja, keď rastieme v podobnosti Kristovi.
Hoci sa premieňame na jeho obraz „v stále väčšej sláve“ (2Kor 3:18), úplne dokonalí budeme až v nebi a naše prvé sklony v tomto živote budú často typu „necítim to tak“. Rodičia nečakajú, kým sa batoľatám bude chcieť poslúchať, a až potom ich začnú učiť robiť to, čo je správne. Pocity nemusia predchádzať činom.
Písmo učí, že odmietnutie vlastnej vôle v prospech Božej je dôkazom viery a zrelosti (Lk 9:23). To znamená, že škrípanie ozubených kolies, ktoré často zažívame, keď sa riadime Božími príkazmi, nie je dôvodom na spochybňovanie našej autenticity – je to dôvod na oslavu. Hýbeme sa správnym smerom.
Boh nám pomôže, aby sa nám chcelo
Poslušnosť Bohu nevytvára náboženstvo bez života, suché ako kôra stromu. Ježiš sľubuje pravý opak: z našich sŕdc budú tiecť prúdy živej vody (Jn 7:38). Keď robíme ťažké, neprirodzené rozhodnutia, aby sme ctili Krista mocou jeho Ducha, začneme milovať to, čo miluje on.
V jednej z najpovzbudivejších pasáží pre zápasiacich hriešnikov nás list Filipanom 2:13 ubezpečuje, že Boh v nás pôsobí, „že chcete i konáte, čo sa jemu páči“. Boh nám pomáha nielen poslúchať ho, ale aj chcieť ho poslúchať. Zo svojej zásobárne bohatstva v sláve nám štedro poskytuje nové sklony, ktoré si sami nevieme získať (Flp 4:19).
Boh nás vo svojej milosti povolal, aby sme k nemu prišli, aj keď sa nám nechcelo. Ten, ktorý prerušil náš šprint do pekla, nás prostredníctvom Ježiša prijíma do svojej prítomnosti. Teraz, zakaždým, keď zápasíme so svojimi pokrivenými srdcami a ohnutými sklonmi, môžeme k nemu bežať po lásku, pomoc, silu a útechu. Keď vyznávame svoje hriechy a zlyhania, on nás zhromaždí, pripomenie nám, kto sme, a ukáže nám správnu cestu. Počúvať tento hlas je autentickosť v najlepšej podobe.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
