„Veríme v jednu, svätú, katolícku a apoštolskú Cirkev.“
Náš mladý cirkevný zbor recituje tieto slová z Nicejského vyznania viery, keď sa zhromažďujeme vo Viedni v Rakúsku. Mnohým evanjelikálom sa takéto starodávne tradície môžu zdať buď samozrejmé alebo archaické, ale náš zbor recituje vyznania viery a katechizmy (ďalej len vyznania) takmer každý deň Pána. Takže v roku 2023, v prevažne necirkevnej a postkresťanskej európskej krajine, prečo urobiť z vyznávania pravidelný rytmus v cirkevnom živote?
Väčšina z nás počula niekoľko rôznych názorov na to, čo znamená „regulačný princíp“. Ako cirkev sme presvedčení, že prvky spoločného uctievania upravuje Písmo. Zároveň vidíme aj obrovskú slobodu, pokiaľ ide o formy, ktoré tieto prvky na seba berú. Vo všeobecnosti sa naše bohoslužby týždeň čo týždeň riadia rovnakým vzorom: vyvyšujeme trojjediného Boha, uznávame potrebu Spasiteľa, oslavujeme Božie zaopatrenie v Kristovi a napokon zvažujeme jeho pokyny pre náš nový život v Ňom. Ako súčasť ktorejkoľvek z týchto častí používame vyznania, samotné krátke zhrnutia Písma.
Keď vyznávame, že cirkev je „jedna, svätá, katolícka a apoštolská“, hovoríme to aj o našom cirkevnom zbore. Náš zbor je svätý – oddelený od sveta. Je katolícky – súčasť väčšej univerzálnej cirkvi. A je apoštolský – v súlade s učením apoštolov. Používaním vyznaní sa snažíme formovať myslenie našich ľudí, a preto sa modlíme, aby sa tieto historické vyznania stali súčasťou vyznania nášho zboru. Dokonca by sme povedali, že začlenenie vyznaní viery do života cirkví v Európe a mimo nej pomáha zachovať svätosť, katolicitu a apoštolstvo našich zborov.
SVӒTÁ CIRKEV – ODDELENÁ OD SVETA
Keď evanjelikáli počujú o svätosti, máme tendenciu myslieť na postupné posvätenie. Ale svätosť je tiež charakteristickou črtou cirkvi. Cirkev sa nepodobá svetu; je oddelená. To platí všeobecne aj lokálne.
Oddaní Bohu v čase bezbožnosti
Kresťania sú cudzí ľudia na ešte zvláštnejších miestach. Pán nás povolal z tohto sveta, preč od uctievania modiel, aby sme boli jeho svätým ľudom (1Pt 1:13-21; 1Tes 1:9-10).
Tu v Európe už kresťanské zásady a cnosti nie sú normou; skôr sa na ne pozerá ako na odchýlku. Podľa našej širšej kultúry je viera, že človek vstal z mŕtvych, vrcholom idiocie, uctievanie trojjediného Boha je protirečenie. Priznanie, že žijeme v stvorenom svete, je iba sen. To je len o dôvod viac vyznávať realitu týchto vecí každý Deň Pánov! Vyznania slúžia ako prejavy kresťanstva v celom priestore a čase, ktoré svedčia o normálnosti nenormálnosti.
Preto, keď sa zapojíme do spoločného uctievania nášho Zmluvného Pána, vyznávame mu, že stojíme na strane jeho pravdy, a nepodliehame pokušeniu sveta. Aj keď svet určite hľadí na naše svedectvo s určitým znechutením, zároveň sa naň pozerá aj s určitou mierou fascinácie.
Isté uprostred podvodu
Strýko Krutodlak, ten opovrhnutiahodný arcidémon, napísal svojmu chránencovi: „Všetci smrteľníci majú tendenciu meniť sa na to, za čo vydávajú.“ Kvôli našej túžbe po chvále človeka si ľudské bytosti nasadzujú masky, aby vyhovovali ich prostrediu, a nakoniec už nedokážeme rozoznať rozdiel medzi maskou a našou vlastnou tvárou. Svet nás pokúša mnohými spôsobmi, no medzi svetskými úskokmi je obrovský tlak rovesníkov.
Ako teda lepšie bojovať proti svetovej normalizácii zla v našich srdciach, než spoločným vyznávaním našich základných právd? Keď naši členovia odídu do sveta, sú katechizovaní, aby si mysleli, že budú žiť večne, a že mŕtvi nemajú čo ľutovať. Keď však stojíme v zástupe 10, 20, 50 alebo 500 ľudí, ktorí všetci hovoria: „[Ježiš] opäť príde súdiť živých i mŕtvych“, zúčastňujeme sa na ohromujúcom svedectve o opaku. Tým to spoločne nepredstierame; skôr svedčíme o pravde, aby sme sa v nej zjednotili.
Zjednotení spolu tvárou v tvár nejednotnosti
Vo svete sú ľudia rozdelení v názoroch a náladách na rôzne témy, ako je COVID-19 a politika, ale my sme sa v našom zborovom záväzku zaviazali, že sa budeme snažiť zachovať jednotu. Tým, že každý Deň Pánov vyznávame svoju vieru jedným hlasom, robíme túto jednotu hmatateľnou. Vyznanie ústredných právd kresťanskej viery nám pripomína našu jedinečnosť ako Pánovho kráľovstva kňazov uprostred prevažne protikresťanskej spoločnosti.
Vyjadrujeme odlišnosť od tých, ktorí sú mimo cirkvi, a rovnakým spôsobom prejavujeme lásku a jednotu vo vnútri. To však vyvoláva otázku: Môžeme byť aj my „jedno“ s kresťanom, ktorý je mimo nášho miestneho cirkevného zboru?
KATOLÍCKA CIRKEV – ZJEDNOTENÁ S BOŽÍM ĽUDOM
Vyznania tiež poučujú našich členov o katolicite, čiže o našej jednote s celou Kristovou Nevestou.
Termín „katolícka cirkev“ (ἡ καθολικὴ ἐκκλησία) je prvýkrát zaznamenaný v dielach Ignáca Antiochijského asi v roku 107 po Kristovi. Odvtedy už dve tisícročia kresťanskej histórie tento výraz upadol do nemilosti. Ako protestanti máme tendenciu odlišovať sa od rímskeho katolicizmu tým, že uprednostňujeme termín „univerzálny“, ale tento kompromis je trochu poľutovaniahodný. „Katolík“ vo svojom historickom použití znamená univerzálny, ale tiež vyjadruje celistvosť, spolupatričnosť.
Dokonca aj v tých prípadoch, keď sa nezhodneme v dôležitých veciach, existuje pocit, že stále máme jednotu s tými, ktorí nezdieľajú celú našu konfesionálnu identitu. Soteriologicky sme zjednotení v Kristovi naprieč celým časom a priestorom s celým zástupom vykúpených.
Oddaní pokore
Naše pravidelné vyznávanie základov viery je čiastočne snahou o pokoru. V globálnom meste, akým je Viedeň, zvyčajne nie sme prvou pravou cirkvou, s ktorou sa jeden z našich nových členov stretol. Tiež nie sme jediným založeným zborom v meste. Poznáme ostatných pastorov a zakladateľov zborov a môžeme s nimi mať úprimné nezhody. Ale pravidelne sa modlíme za ich úspech. Vskutku, vyznávame našu jednotu s nimi v evanjeliu, čo je napríklad vyjadrené v Apoštolskom vyznaní viery.
Toľko z cirkevného života by bolo jednoduchšie, keby sme verili, že sme jedinou pravou cirkvou, ktorá existuje. Nikdy by sme sa nemuseli niekoho pýtať na krst, pretože všetky krsty by boli neplatné, pokiaľ by neboli vykonané nami. Nemuseli by sme rozlišovať iné cirkvi, pretože všetky by boli falošnými cirkvami. Zbory a vznikajúce zbory, najmä v postkresťanskom prostredí, musia uznať, že vstupujeme do práce tých, ktorí boli pred nami. Ak Pán pochoval Mojžiša, potom sú jeho zámery väčšie ako len jeden človek alebo len jedna cirkev.
Zakorenení v histórii
Ako súčasť katolíckej cirkvi máme aj úžitok z 2 000 rokov cirkevnej histórie, aby sme formovali našu doktrínu. Našťastie, mnohé plody tejto histórie sú vyjadrené vo vyznaniach. Aby sme nepodľahli chybám minulosti, musíme katechizovať naše cirkvi v ťažkých bojoch katolíckej cirkvi, aby sme mohli brániť evanjelium (Ga 1:8-9). Jednoducho povedané, cirkvi nevychovávajú svoj ľud dobre, keď nechávajú svojich členov zraniteľných voči nebezpečenstvám dávnych, prebalených bludov.
V istom zmysle vyznania jednoducho destilujú múdrosť vykladačov Biblie ovládaných Duchom, ako sú Athanasius, Gregor z Nazianzu, Augustín, Anselm, Martin Luther, Thomas Cranmer, Westminsterskí otcovia, Andrew Fuller, John Broadus a nespočetné množstvo ďalších. Kredobaptista dvadsiateho prvého storočia môže nájsť body nezhody s každým z týchto mužov, ale spolu s nimi vyznávame biblické pravdy, ktoré obstáli v skúške času.
Používanie historických vyznaní tiež buduje našu dôveryhodnosť ako kresťanského svedka v našej kultúre. Ako mladý zbor založený vo Viedni sa tešíme z obrovských slobôd, aké naši bratia a sestry v Kristovi po celom svete možno nemajú. Zároveň sa nachádzame v prostredí, ktoré nemá takú mieru náboženskej slobody a odluky cirkvi od štátu ako v iných častiach sveta. Napríklad kulty a sekty sú v Rakúsku skutočne nezákonné, čo odráža širší kultúrny antagonizmus proti náboženským inováciám. Slobodné cirkvi – ktoré nie sú súčasťou štátneho cirkevného systému – boli len nedávno uznané ako náboženské entity (2013), ale širšia rakúska populácia často stále vníma tieto náboženské komunity buď ako novotvary alebo kulty. Dá sa to však naozaj povedať o cirkvi, ktorej viera siaha až k vyznaniu zo 17. storočia? Toto je hlavný dôvod, prečo náš novozaložený zbor v súčasnosti používa a verejne vyznáva Druhé londýnske baptistické vyznanie viery z roku 1689.
Povzbudení spoločenstvom svätých
Keď sa zhromažďujeme každý Deň Pána tu vo Viedni, môžeme byť malým zástupom veriacich. A v tomto meste nemusí byť veľa kresťanov, ktorí veria Biblii a vyznajú sa v nej. Ale keď vyznávame svoju vieru spoločne, vyznávame ju bok po boku s bratmi a sestrami z celého sveta a s veriacimi všetkých čias.
Keď sa na našich bohoslužbách dostaneme k bodu recitácie našej viery, často používame tieto úvodné slová: „Vyznajme teraz spolu s veriacimi z celého sveta a s veriacimi všetkých čias, že: ‚Veríme . . .‘“ V týchto slovách nachádzame veľké povzbudenie, hoci sme len malá a zdanlivo bezvýznamná skupina.
APOŠTOLSKÁ CIRKEV – UKOTVENÁ V BIBLII
Vyznávať svoju vieru historickými vyznaniami a recitovať a učiť sa odpovede na otázky katechizmu je zakotvené v Starej a Novej zmluve. V Starom zmluve Mojžiš prikazuje Izraelu, aby učil ďalšiu generáciu (Dt 6:4-9). V Novej zmluve sa raná cirkev „neustále venovala učeniu apoštolov“ (Sk 2:42). Začlenením historických vyznaní do nášho cirkevného života vyjadrujeme naše presvedčenie, že Cirkev prijíma, obhajuje a pokračuje v odovzdávaní evanjelia Ježiša Krista tak, ako ho učil on a jeho apoštoli.
Poslušní, aby sme zdieľali pravdu
Veríme, že vyznávaním viery prostredníctvom historických tradícií sa uisťujeme, že Božie pravdy máme „na srdci“ (Dt 6:5) a že „usilovne učíme [seba a] svoje deti“ (Dt 6:7), a tým zostávame v učení apoštolov (Sk 2:42). Tu môžeme dodať, že ako sa uvádza v liste Efezanom 4:11-14, „pastieri-učitelia“ každého zboru majú osobitnú zodpovednosť sprostredkovať duchovné pravdy členom – svojim „deťom“.
Učeník v základoch
Niekto môže namietať, že neustále vyznávanie „rovnakého starého vyznania“ môže stratiť svoj význam a nakoniec sa stane mechanickým. Ale na základe vlastnej skúsenosti sme presvedčení, že je požehnaním pripomínať si nedeľu čo nedeľu, v čo skutočne veríme. Skúmame sami seba: „Áno, tomu verím, však?“ Alebo môžeme byť zrazu vyzvaní, aby sme sa sami seba spýtali: „Naozaj tomu verím? Naozaj môj život a správanie ukazujú to, čo som práve vyznal?“ Keď si spoločne položíme prvú otázku Westminsterského kratšieho katechizmu – „Čo je hlavným zmyslom života človeka?“, máme príležitosť spoločne odpovedať: „Hlavným zmyslom života človeka je osláviť Boha a večne sa s Ním radovať.“ Aká veľkolepá pravda! Môžeme si to vôbec dosť pripomínať či vyzývať?
Alebo zvážte druhý riadok Apoštolského vyznania viery: „Verím v . . . Ježiša Krista, jeho jediného Syna, nášho Pána.“ Tieto slová ma konfrontujú s myšlienkou: adoroval som tento týždeň Krista ako jediného Božieho Syna a žil som pod jeho panstvom?
Poddaní autorite
Žijeme v dobe, ktorá do značnej miery zabudla na to, čo deti Reformácie nazývali „služobné autority“ alebo to, čo raná cirkev nazývala „pravidlom viery“. Na rozdiel od „služobnej autority“ Svätého písma, služobné autority poskytujú náhľad, zhrnutie alebo interpretačné kľúče k pochopeniu Písma. Tie sú, samozrejme, správne odvodené zo samotného Písma, ale každá teológia si nakoniec musí vytvoriť kategórie, aby mohla systematizovať a syntetizovať biblickú pravdu. Inak, prečo hovoriť o Trojici, hypostatickej jednote alebo o federálnej hlave? Vyznania nie sú inšpirované Duchom Svätým, ale sú smerodajné, pokiaľ presne predstavujú Božie zjavenie. Táto realita by nám mala pomôcť rozptýliť zaužívanú predstavu, že vyznania sú mimobiblické zbytočnosti. Mnohé vyznania sú skôr hlboko biblické, aj keď nie sú na rovnakej úrovni ako Biblia.
Posilnení v Pravde
Často sa snažíme nájsť dobré a stručné formulácie právd, ktoré budeme učiť v kázni na Pánov deň. Napríklad budúcu nedeľu bude náš zbor počuť kázeň z listu Efezanom 4:11-16. Kazateľ vysvetlí, ako sú naši členovia povolaní „budovať sa navzájom v láske“, aby jedného dňa mohlo byť predstavené Kristovi zrelé telo veriacich v sláve. Toto učenie doplníme o takmer 300 rokov starú odpoveď na otázku: „Čo je viditeľná cirkev?“ „Viditeľná cirkev je organizovaná spoločnosť veriacich vo všetkých dobách a na všetkých miestach, kde sa skutočne káže evanjelium a správne sa vykonávajú sviatosti krstu a Večere Pánovej. (Toto je otázka a odpoveď č. 105 Katechizmu Benjamina Keacha, publikovaného v roku 1693.)
ZÁVER
Každý miestny zbor by mal byť svätým mestom na kopci, zjednoteným so svätými v čase a priestore a založený na učení Krista a jeho apoštolov. Historické vyznania, vierovyznania a katechizmy odháňajú gangrény nedefinovanej konfesionálnej identity, úzkoprsého biblicizmu a chronologického snobstva. Hoci môžu byť len jedným z prostriedkov cirkvi na ochranu svojej konfesionálnej identity, sme presvedčení, že sú kľúčové.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: 9Marks
