Kresťanský život

Najlepší čas na rodinnú modlitbu

Blížiaca sa pandémia je pre väčšinu z nás neviditeľná. Tam vonku číha nebezpečenstvo – striehne na nákupných vozíkoch a je zaobalené do priateľských objatí – no my ho našimi očami nevidíme. Môžeme si umývať ruky pri speve „Happy birthday,“ ale nemôžeme si byť istí, či sme zmyli všetky baktérie. Môžeme utrieť sedadlo v autobuse, no nevieme, ktoré povrchy sme prehliadli. Môžeme zostať doma, ale vírus už môže byť u nás nasťahovaný.

Je to skvelý čas na modlitbu.

Keďže rodiny sú uviaznuté doma, máme príležitosť spoločne uchopiť takmer neviditeľný, navonok nenápadný nástroj modlitby. Nevidíme nebezpečenstvo, ale poznáme Toho, ktorý vidí všetko. A čo viac, výhovorky prečo sa nemodlíme – príliš málo času, príliš veľa povinností – miznú z kalendára. Večerné aktivity boli zrušené a ranné rutiny boli preusporiadané neviditeľným nepriateľom. Rodinám tak zostáva iba čas a súdržnosť. Nikdy nebol lepší čas na modlitbu.

V dňoch neistoty potvrdzuje pravidelná rodinná modlitba štyri pravdy, ktoré často prehliadame.

1. Realita neviditeľnej ríše

Modlitba – vyzývajúca Boha, aby splnil svoje sľuby – je do veľkej miery neviditeľným nástrojom v rukách neviditeľného Boha. So sklonenými hlavami a zavretým očami prosíme Boha, aby konal svoju svätú vôľu. Samotná modlitba je akt viery: „kto pristupuje k Bohu, musí veriť, že Boh je a že odmeňuje tých, čo ho hľadajú“ (Heb 11: 6). Nevidíme Boha, ale vierou veríme, že počuje.

Aj jeho odpovede na naše modlitby sa odohrávajú väčšinou na skrytých miestach, mimo dohľadu ľudského oka. Srdcia a mysle sa menia, evanjelium vychádza v moci, Duch zostupuje – ale my vlastne nič nevidíme.

Neviditeľnosť vírusu (aspoň pre tých z nás, ktorí nemajú k dispozícii vedecké nástroje) je pre kresťanov pripomienkou, že naše obavy siahajú za viditeľný svet. Keď sa modlíme so svojimi rodinami, potvrdzujeme, že naše priority nie sú iba to, čo máme pred sebou. Naše volanie o milosrdenstvo z „moru, čo sa prikráda v tmách“ (Ž 91:6), môže pohnúť naše srdcia k tomu, aby hľadali Božiu pomoc aj pre všetky naše ďalšie skryté potreby.

Jakub na to poukazuje vo svojich slovách adresovaných chorým členom cirkvi: „Je niekto medzi vami chorý? Nech si zavolá starších cirkvi a nech sa nad ním modlia . . . modlitba viery zachráni chorého a Pán ho pozdvihne. A ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“ (5:14–15). Choroba tela odhaľuje našu závislosť od Boha pre blaho našich duší. Prichádzame si po uzdravenie a odchádzame so spasením.

2. Duchovná hodnota detí

Modlitba je tiež dôležitou duchovnou prácou, ktorú môžu deti robiť. Služba je často mimo dosahu našich najmenších členov rodiny. Ich svety sú malé, ich telá sú ešte menšie. Zvyčajne nedokážu ani zapnúť sporák, nehovoriac o organizovaní pomoci v rámci celej komunity. V neistých časoch sa deti môžu cítiť bezmocné alebo zbytočné. Modlitba je však práca, ktorú môžu robiť deti rovnako dobre ako dospelí.

Žalm 8:3 (a neskôr Ježiš) potvrdzuje, že modlitba viery nezávisí od veku človeka, ktorý sa modlí: „Z úst detí a dojčiat si si pripravil chválu proti svojim odporcom, aby si umlčal nepriateľa i pomstiteľa“ (porov. Mt 21:15–16). Keď sa deti modlia, Boh napĺňa svoje zámery. Keď sa deti modlia, Satan musí zavrieť ústa.

Keď sa modlíme s našimi rodinami, uznávame duchovnú hodnotu našich detí. Vyzývame ich, aby ústami vzývali meno Pána, a my sa k ich prosbám pridávame srdcom. Rovnako ako malé dievčatko, ktoré nabádalo veľkého Naamána, aby vo svojej chorobe hľadal Pánovu pomoc (2. Kráľov 5), nás modlitby našich detí vedú k Bohu, ktorý nás môže uzdraviť z chorôb tela i duše.

3. Spojenie s Božím ľudom

V čase, keď mnohé cirkvi zrušili svoje pravidelné zhromaždenia, modlitba v našich domovoch potvrdzuje naše základné spojenie s celým Božím ľudom. Keď sa modlíme, pripájame naše srdcia k volaniu Božieho ľudu v našich komunitách i mimo nich. Kresťania na celom svete, všetkých jazykov a všetkých národov volajú k tomu istému Bohu o milosrdenstvo.

Keď boli Izraeliti chorí a umierali, rozptýlení po tábore v divočine, mali zameriavali sa na jediné: bronzového hada na žrdi (Num 21:9). Spoločne zodvihli oči, aby našli pomoc. Podobne v každom veriacom dome po celom svete hľadáme pomoc rovnakým smerom: Syn bol pozdvihnutý, aby nás zachránil (Jn 3:14–15). Môžeme byť fyzicky rozptýlení, ale spoločne hľadíme na nášho jediného Pána.

Keď sa stretávame v rodinnej modlitbe, spájame naše srdcia s modlitbami Božieho ľudu vo všetkých vekových skupinách a na všetkých miestach. Naše prosby spoločne stúpajú pred Pána a napĺňajú „zlaté čaše plné kadidla, čo sú modlitby svätých“ (Zj 5:8). Rodina v modlitbe je súčasťou obrovskej armády, ktorej ide o spoločnú vec. Najslabšie modlitby z najmenšej rodiny neodchádzajú do neba osamotené.

4. Prítomnosť Krista s nami

Naše modlitby nie sú izolované a ani my nie.

V jednom z najkrajších povzbudení Biblie k modlitbe nám Ježiš hovorí: „Lebo kde sú zhromaždení dvaja alebo traja v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18:20). Na svojich kolenách má mama a jej dcéra, manžel a manželka, štvor- alebo štrnásťčlenná rodina, každý jeden prísľub Kristovej prítomnosti.

Keď sa v našich rodinách spoločne modlíme v našich kuchyniach a obývacích izbách, máme spoločenstvo s Kristom. Zhromažďujeme sa v jeho mene, s jeho ľudom, ohlasujeme jeho chválu a prosíme o veci, ktoré ho tešia. A skrze svojho Ducha tam bude aj on. Tvárou v tvár neistote a chorobe nie sme sami. Keď sa rodina modlí spolu, Ježiš je zakaždým prítomný.

Megan Hill

Megan Hill

je manželkou kazateľa a redaktorkou The Gospel Coalition. Jej články sa objavujú v rôznych publikáciách, medzi ktoré patrí Christianity Today, The Washington Post, Today in the Word, Reformation 21, Focus on the Family, Desiring God, and Tabletalk.

Megan Hill tiež napísal

Tento autor zatiaľ nemá žiadne ďalšie články