Na mojom rodičovskom playliste hrá dookola niekoľko osvedčených evergreenov. „Umyli ste si zuby?“ pýtam sa štyroch detí aspoň dvakrát za deň. „Nezabudnite si upratať,“ je na programe každú sobotu doobeda. „Odlož si topánky,“ znie stále dookola viackrát než to vôbec dokážem spočítať. K tomu všetkému skoro každý deň pridávam: „Čítali ste si Bibliu?“ a „Pamätajte si, že o pol ôsmej máme rodinnú bohoslužbu.“
Nemusíte u nás doma stráviť veľa času, aby ste ma počuli opakovať sa.
Toto je pre mňa jedna z najťažších vecí na rodičovstve. Ak by ste sa ma na to spýtali pred tým, než som mala deti, povedala by som vám, že sa budem opakovať, keď budem mať dvojročné deti, ale nikdy som si nepomyslela, že o 15 rokov neskôr budem stále musieť kontrolovať, či si moje deti učesali vlasy.
Po mnohých rokoch a deťoch sa rodičovstvu podarilo odhaliť moju netrpezlivosť. Počas dňa sa môj tón hlasu zvyšuje s každým opakovaním. Ústa sa mi skrúcajú do grimasy, keď opakujem tie isté slová znovu a znovu. Vlasy mi vstávajú dupkom, keď sa ma už tretí človek za sebou spýta: „Čo bude na večeru?“
Lepšie systémy alebo lepšie srdce?
Možno by som vo svojej domácnosti mohla zaviesť efektívnejšie systémy, aby som znížila počet opakovaní jednej a tej istej veci. Určite by sa na Instagrame našiel nejaký guru, ktorý by mi predal milú kriedovú tabuľu s každodenným zoznamom úloh, ktorý by šetril moje materské hlasivky.
Ale na moje deti neexistuje návod ako na poskladanie skrine z Ikey a nie som si istá, že by som opakovanie dôležitých právd ako: „Ľúbim ťa,“ a „Pozeraj sa na Ježiša,“ a „Čítali ste si už Bibliu?“ chcela nechať na nejakú tabuľu. Niektoré veci jednoducho treba hovoriť.
A ten dôležitejší fakt je ten, že ani najoptimálnejšia rodinná logistika nezmení netrpezlivosť, ktorá pramení v mojom srdci. Aj keby sa mi podarilo vyriešiť problém s pripomínaním deťom, že si majú zavesiť kabát, som si istá, že by som sa posunula k iným problémom, napríklad k tomu, či si už spravili domácu úlohu z matematiky. Určite by som bola stále rovnako frustrovaná z toho, že im znovu musím pripomenúť, ako si medzi sebou riešiť konflikty. Je dokonca možné, že by som sa na nich hnevala za to, že si myslia, že spasenie je niečo, čo si musia zaslúžiť tým, že budú dobrí – bez ohľadu na to, koľkokrát som im už povedala, že spasenie je celé iba z milosti.
Nedokážem nijako zmeniť realitu toho, prečo mi tak strašne vadí stále sa opakovať, pretože tento problém pramení v mojom vlastnom srdci.
Pavol, ten trpezlivý rodič
Apoštol Pavol mi môže ukázať lepšiu cestu ako narábať s mojím netrpezlivým rodičovstvom. Uprostred svojho listu Filipanom Pavol hovorí: „Neunavuje ma písať vám o tom istom a vás to utvrdí“ (Flp 3:1).
Pavol čo-to o opakovaní samého seba vedel. Ako cestoval po celom známom svete, kázal, zakladal zbory a písal listy a pri každej príležitosti vysvetľoval znovu a znovu tú istú správu evanjelia. Až v nebi sa dozvieme, koľkokrát Pavol svedčil o „Kristovi a to ukrižovanom“ (1Kor 2:2).
V niektorých zboroch musel opakovať lekcie, na ktoré miestne cirkevné spoločenstvá zabudli alebo ich úplne odignorovali – alebo ak aj nie, tak boli špeciálne dôležité. Korinťanom zopakoval základy kresťanskej viery (pozri 1Kor 3:1-2). Galaťanov niekoľkokrát varoval pred falošnými učiteľmi (pozri Ga 1:9). A Filipanom musel štyrikrát v rámci štyroch kapitol pripomenúť, aby sa radovali (Flp 2:18, Flp 3:1, dvakrát v Flp 4:4).
Pavlove listy sú plné vecí, ktoré už niekedy niekde hovoril. Ale, na rozdiel odo mňa, on sa neopakoval so zaťatými zubami.
Tak čo sa teda môžeme naučiť z Pavlovho príkladu ohľadne toho, čo nás môže spraviť trpezlivejšími rodičmi?
Kľúč k trpezlivosti
V prvom rade, vo Filipanom 3:1 Pavol píše, že to, že sa opakuje „ho neunavuje“. Toto je veľmi prekvapivé, lebo naša netrpezlivosť často pramení z toho, že opakovanie sa na nás pôsobí ako tá najúnavnejšia vec na svete. Musieť našim deťom stále pripomínať, aby si nachystali desiatu, umyli zuby a spravili si domáce úlohy je niečo, čo nás zaťažuje a unavuje – dokonca veľmi výrazne.
Ale Pavol nám ukazuje, že láska k iným nás môže motivovať k tomu, aby trpezlivosť nemusela byť niečo, do čoho sa musíme nútiť. Jákob pre Ráchel pracoval sedem rokov, ale „pripadalo mu to len ako niekoľko dní, lebo ju miloval“ (Gn 29:20). Pavol túžil vidieť Filipanov „láskou Krista Ježiša“ (Flp 1:8) a tak to pre neho nebolo unavujúce niekoľkokrát zopakovať to isté. Mali by sme si tak ceniť naše deti, že hovoriť veci znovu a znovu pre nás nebude až takým veľkým problémom.
Po druhé, Pavol hovorí, že opakované povzbudenie Filipanov „utvrdí“ (Flp 3:1). Pavol si uvedomoval, že to bude pre Filipanov skutočne užitočné, keď bude trpezlivý. Podobne aj naše trpezlivé slová môžu povzbudiť srdcia našich detí, vystrojiť ich pravdou, posilniť ich k poslušnosti a nasmerovať ich ku Kristovi.
To, že mojim deťom denne a jemne pripomínam, aby boli láskavé, usilovné a aby sa pozerali na Krista, nie je náhodou. Musím im to pripomínať, lebo – presne tak ako ja – zabúdajú. Keď im to opäť pripomeniem, smeruje to ich srdcia na miesto, kde budú v bezpečí.
Ježiš, ten trpezlivý rodič
Koniec koncov, Pavlovo trpezlivé „rodičovstvo“ je iba odrazom toho Ježišovho, o ktorom prorok Izaiáš prorokoval, že „nalomenú trstinu nedolomí, hasnúci knôt nedohasí“ (Iz 42:3). Ak by nás Boh nedokázal trpezlivo znášať, už dávno by sme boli pohltení jeho hnevom.
No náš Pán sa k nám trpezlivo skláňa: odpúšťa nám, dáva nám svojho Ducha, vypočúva naše modlitby a znovu a znovu nás vo svojom Slove vyučuje. Toto všetko robí a hovorí, ako keby ho to ani „neobťažovalo“, pretože nás, jeho milované deti, to utvrdí.
A tak v Kristovi dokážem odpovedať na nekonečne sa opakujúce otázky o sladkostiach a pripomínať každodenné rodinné bohoslužby s milosťou. Hovoriť tie isté veci mojim milovaným deťom ma neunavuje a ich to utvrdí.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
