Biblia a teológia

Naozaj kážete Krista?

Na londýnskej kazateľnici, kde som sa naučil kázať, bol malý nápis určený len kazateľovi, keď sa ujímal svojej úlohy: „Pane, chceme vidieť Ježiša.“ Tieto slová z Jánovho evanjelia (Jn 12:21) jasne vyjadrovali, prečo som tam bol. Napriek tomu, že toto posolstvo bolo jednoduché, nebolo povrchné. Odrážalo najhlbšie sféry kresťanského myslenia.

Lebo Ježiš Kristus je pravda a sláva Božia; v ňom sa nachádza Božia milosť, život a múdrosť. On je zjavené Slovo, ktoré poslal Otec, a Ten, o ktorom svedčí Duch pravdy. Boh skutočne vdychuje Písmo prostredníctvom Ducha práve preto, aby sme prostredníctvom Kristovho slova mali „múdrosť na spásu, a to vierou v Ježiša Krista“ (2Tim 3:15). Preto sa v ňom naplňuje zákon (Rim 10:4) a preto o ňom svedčia proroci, apoštoli a celé Písmo (Lk 24:27, Lk 24:44-47; Jn 5:39-40,46).

Pre kazateľa je aplikácia jednoduchá: ak je túžbou Otca, dielom Ducha a účelom Písma ohlasovať Ježiša, tak ho musí ohlasovať aj verný kazateľ. Ak je veľkým a večným cieľom Syna získať si nevestu, potom jeho hlásatelia musia za neho bojovať. Sú ako Abrahámov sluha v Genesis 24, poverený nájsť nevestu pre syna svojho pána.

Kázanie, ktoré sa vyhýba Kristovi

Samozrejme, veľká množstvo kázní sa ani nesnaží kázať Krista. Propagujú sa alternatívne posolstvá alebo spasitelia, hlásajú sa nebiblickí „Kristovia“ alebo sa kázanie jednoducho zamieňa s prednáškami, moralizovaním, zabávaním alebo grandióznymi prejavmi.

Dokonca aj tí, ktorí berú Písmo najvážnejšie, môžu v tomto zlyhať. Ako Ježiš povedal židovským vodcom: „Skúmate Písma, lebo si myslíte, že v nich máte večný život, a práve ony svedčia o mne. Lenže vy nechcete prísť ku mne, aby ste mali život“ (Jn 5:39-40). Rovnako aj my môžeme považovať Písmo za cieľ sám osebe a kázanie za jednoduchú záležitosť, ako urobiť z našich ľudí odborníkov na Písmo. Môžeme kázať spôsobom, ktorý vyzerá bezchybne biblicky, ale vytvára len pyšných zákonníkov, nie pokorných uctievačov Krista.

Tri lieky pre kazateľov

Mnohí z nás kazateľov však vieme, že by sme mali kázať Krista. Chceme to robiť. Napriek tomu sa s tým boríme. Prečo? Dovoľte mi navrhnúť tri lieky na tri chyby, ktoré môžeme robiť.

1. Kážte Krista, nie abstrakciu

Gravitačná sila hriechu, ktorá nás ťahá preč od viery v Krista, znamená, že našim predvoleným nastavením je nahradiť Krista náhradami, mať iné objekty uctievania. Jedným z najsubtílnejších spôsobov, akým to kazatelia robia, je nahradenie konkrétnej, skutočnej osoby Ježiša Krista abstrakciou. Môže to byť akákoľvek abstrakcia, ale čím je teologickejšia, tým ťažšie je rozpoznať, ako nahrádza Krista a maskuje jeho neprítomnosť. „Evanjelium“, „milosť“ alebo „Biblia“: všetky sa dajú považovať za spasiteľov alebo bohov samy osebe.

Dokonca aj „kríž“ sa dá považovať za abstrakciu a môže nahrádzať Ježiša. V skutočnosti je kríž pravdepodobne miestom, kde je nebezpečenstvo najskrytejšie. Kazatelia, ktorí sa snažia „kázať Krista“, to môžu ľahko chápať ako nič viac než potrebu opakovať zmierenie v každom kázaní. Ale týmto spôsobom môže byť samotné zmierenie prezentované ako neosobný stroj na „spásu“, ktorý má máločo do činenia s uctievaním Krista.

Kázať Krista znamená kázať všetky doktríny, ktoré ho predstavujú. Žiadna doktrína by však nemala byť od neho abstrahovaná a považovaná za konečnú. Kristus sám osobne je cesta, pravda a život (Jn 14:6). On jediný je ten, koho treba predkladať ako slávu a potešenie svätých.

2. Hlásajte realitu, nie len koncept

„Kázanie Krista z celého Písma“ sa stalo základnou témou evanjelikálnych kníh a konferencií. V mnohých ohľadoch je to dobrá vec, ale existuje nebezpečenstvo, že kázanie o Kristovi sa môže stať iba hermeneutickou hrou, v ktorej vymýšľame, ako sa k nemu „dostať“ ako k bodu, kde sa kázanie končí. Kristus sa stáva kazateľovým brilantným riešením textovej hádanky. Inými slovami, Kristus je prezentovaný ako správna odpoveď, ale nie je predstavený ako ten, koho treba uctievať.

Pri tejto chybe nie je Kristus nahrádzaný inou pravdou, ale skôr je s ním zaobchádzané ako s mŕtvym exemplárom, rozrezávaným a analyzovaným pod mikroskopom. Takýto prístup, prirodzene, lahodí našej pýche. Lebo ak Písmo nie je mocne božské, živé a účinné, ale len mŕtvy artefakt určený na rozbor pojmov, potom nad ním môžeme stáť ako páni, ako tí, čo ho ovládajú. Nikdy sa nemusíme vystaviť nepohodliu, ktoré prináša konfrontácia s jeho pravdou. Kázanie sa tak stáva len pamätníkom Krista, náhrobným kameňom.

Keď však Pavol napomínal ako Kristov vyslanec (2Kor 5:20), jasne vnímal svoje poslanie ako niečo omnoho väčšie než len úlohu učiteľa, ktorý opravuje teologickú gramatiku. Pred očami svojho ľudu bol Ježiš Kristus vyobrazený, aby k nemu mohli prísť, upriamiť na neho svoje srdcia a tak mu dôverovať.

3. Ukážte, nehovorte

Ak majú ľudia milovať Krista a vážiť si ho ako najväčší poklad, nestačí im len povedať, že je dobrý, pravdivý a krásny. Musia ho vidieť – tak, aby to mohli ochutnať a zakúsiť. No ukázať Krista je pre kazateľa oveľa náročnejšia úloha: taká kázeň nemôže vzniknúť bezcieľne či mechanicky. Nemôže vychádzať z úst kazateľa, ktorý sám neprežíva radosť z Krista a neuctieva ho celým srdcom.

Z týchto dôvodov sa my kazatelia príliš ľahko uspokojíme s rozprávaním. Klasickým príkladom sú rétorické otázky, ktoré často počujete z kazateľnice („Nie je to úžasná pravda?“ „Nie je Kristus slávny?“). Znejú zbožne, ale namiesto toho, aby ukázali, ako je Kristus slávny a úžasný, nechávajú na ľuďoch, aby to objavili sami.  

Ukázať nie je výzvou len pre samotné kázanie. Ukázať zahŕňa človeka. Lebo aj bezbožný kazateľ môže hovoriť o Kristovi – a robiť to výrečne, no ľudia budú vnímať jeho ego, bezcitnosť alebo horkosť ducha. A to si potom môžu premietnuť na Krista, ktorého hlása. Vyslanec nemôže byť oddelený od svojho posolstva.

Ak majú kazatelia verne predstavovať Krista v plnosti jeho slávy, musia, podobne ako on, nachádzať potešenie v Bohu a milovať hriešnikov, ku ktorým hovoria. Aj bez toho, aby si to uvedomoval, bude kazateľ vyžarovať to, čo je skutočným predmetom jeho uctievania. A rovnako nevedomky si ľudia budú vytvárať obraz Kristovho charakteru podľa neho. Či už na požehnanie alebo na škodu, srdce kazateľa je samo osebe kázňou.

Kto je na to dostatočne schopný? Nikto z nás vo vlastnej sile. Ale práve to nás vedie k tomu, aby sme sa úplne spoliehali na Neho. Potom sa my budeme umenšovať a On bude rásť. A keď bude vyvýšený, pritiahne všetkých k sebe (Jn 12:32).

Páni, oni chcú vidieť Ježiša.

Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: Desiring God

Michael Reeves

je kazateľom, profesorom teológie na Union School of Theology v Oxforde, a vyhľadávaným rečníkom a učiteľom po celom svete. S manželkou Bethan sú rodičmi ich dvoch dcér.

Michael Reeves tiež napísal