Sophia Leeová napísala v časopise Christianity Today esej o migračnej kríze v Kolumbii, ktorá má 5 000 slov a je zároveň inšpiratívna a poučná. Opisuje Medzinárodný most Simóna Bolívara z Venezuely a tisíce migrantov, ktorí sa od roku 2015 dostali do Kolumbie, a informuje o tom, ako cirkvi reagovali na humanitárne potreby na svojom prahu.
Lee sa v reportáži zameriava na pastora, ktorý vnímal, že mu Pán hovorí, aby nakŕmil hladných a dal vodu smädným, a ktorý presne to aj urobil a zároveň si prenajal autobus, aby ich priviezol do kostola. Napriek finančným ťažkostiam sa pastor a jeho manželka riadili Pánovým vnuknutím a ich službe súcitu, v ktorej napĺňajú fyzické potreby a zdieľajú evanjelium, sa na hraniciach darí.
C. René Padilla a holistická misia
To, čo robí Leeovej článok presvedčivým, nie sú len príbehy z prvej ruky o zboroch, ktoré napĺňajú potreby blížnych v núdzi, ale aj ďalší kontext, ktorý poskytuje. Dominantný pohľad na šírku misie cirkvi medzi evanjelikálmi na celom svete (to, čo sa často nazýva holistická alebo integrálna misia, zahŕňajúca tak evanjelizáciu, ako aj sociálnu službu a spravodlivosť) je do značnej miery spôsobený vplyvom ekvádorského teológa C. René Padillu, ktorý tvrdil, že evanjelizácia a sociálna zodpovednosť sú „neoddeliteľné“ a „nevyhnutné“ pre kresťanskú misiu.
Padilla dospel ako migrant v Kolumbii a v ére sociálnych nepokojov vyzýval evanjelikálov na celom svete, aby rozvíjali sociálnu etiku, ktorá nebude robiť kompromisy s marxistickými riešeniami ani nebude akceptovať dichotómiu medzi „duchovnou“ a „pozemskou“ misiou, ktorá ponecháva naliehavé politické a kultúrne otázky bez odpovede.
Hoci sa holistické chápanie poslania cirkvi, ako ho vyjadrilo Lausannské hnutie, stalo dominantným, medzi evanjelikálmi na celom svete pretrváva napätie. John Stott a Billy Graham, hoci sa v istom bode nezhodli na tom, na čo by sa malo Lausanne zamerať, verili, že kresťania sú povolaní k evanjelizácii aj k sociálnej činnosti, pričom prioritu má evanjelizácia.
David Hesselgrave opisuje tento postoj ako „zdržanlivý holizmus“, pretože sa snaží zachovať tradičnú prioritu evanjelizácie a zároveň vyzdvihnúť sociálnu činnosť. Evanjelizácia a sociálna aktivita sa stávajú viac-menej rovnocennými partnermi, hoci určitá priorita je vyhradená evanjelizácii.
Na opis vzťahu medzi evanjelizáciou a sociálnou činnosťou sa prijali aj iné analógie a slová. Ak správnym slovom pre evanjelizáciu nie je „priorita“, potom slovo „konečný“ by mohlo byť najlepším opisom cieľa osobného obrátenia. Alebo by sme mohli povedať, že evanjelizácia je ako stred kolesa, pričom špice predstavujú rôzne spôsoby, ako sa evanjeliová vernosť uplatňuje v súcite a spravodlivosti, keď sa cirkev angažuje vo svete. Posuňte tento rámec smerom k časnosti/večnosti a pochopíte, prečo sa v Kapskom Meste v roku 2010 v Lausanne diskutovalo o tom, že kresťania pracujú na zmiernení všetkého ľudského utrpenia a najmä večného utrpenia (čím sa zvýraznila potreba evanjelizácie s dopadom na večnosť).
Zachovanie dôrazu na evanjelizáciu
Celosvetový evanjelikálny konsenzus o holistickej misii odlišuje hnutie od dichotómie a dualizmu fundamentalistov, ktorí v reakcii na „sociálne evanjelium“ modernizmu venovali takmer výlučnú pozornosť evanjelizácii založenej na Slove a sociálnu službu považovali za možné odvádzanie pozornosti od skutočného poslania cirkvi. Evanjelikálny pohľad na holistickú misiu sa však odlišuje aj od Svetovej rady cirkví a iných misijných hnutí, ktoré nakoniec pokrstili humanitárnu pomoc a sociálno-politické programy kresťanským žargónom a kvázi univerzalistickým alebo inkluzívnym postojom, ktorý úplne vytlačil evanjelizáciu.
Napätie však pretrváva. Niekedy niektoré evanjelikálne cirkvi neriešia situáciu blížnych v núdzi a myslia si, že ich jedinou úlohou je hovoriť o duchovných neduhoch. Padilla k tomu v 70. rokoch minulého storočia povedal: „Nie je namieste používať štatistiky o tom, koľko duší každú minútu zomiera bez Krista, ak neberú do úvahy, koľkí z tých, čo zomierajú, sú obeťou hladu.“ Medzitým sa iné evanjelikálne cirkvi venujú službe medzi núdznymi, ale nakoniec strácajú zo zreteľa ohlasovanie kríža a vyzývanie ľudí, aby dôverovali Ježišovi a nasledovali ho.
Niektorí myslitelia si želajú, aby sa toto rozlišovanie úplne zrušilo, pričom kresťanská zodpovednosť za evanjelizáciu a konanie skutkov milosrdenstva by sa považovala za rovnako dôležitú, bez rozdielu medzi poslušnosťou pri uspokojovaní duchovných a fyzických potrieb. Vo svojej eseji „Evanjelizácia a sociálna zodpovednosť: Tvorba transformačnej vízie“ Al Tizon vyjadruje poľutovanie nad tendenciou niektorých evanjelikálov potvrdzovať sociálnu službu „s výhradou“. Myslí si, že uprednostňovanie duchovných potrieb alebo kvalifikovanie nášho povolania k napĺňaniu fyzických potrieb len udržiava dichotómiu, ktorá by v prvom rade nemala existovať.
Nesúhlasím. Hoci by sme si mali dávať pozor, aby sme nepodporovali redukcionistické chápanie ľudstva rozdeľovaním na „telo“ a „dušu“, akoby potreby jedného mohli byť oddelené od druhého, nachádzame biblické dôvody pre uprednostňovanie večného pred časným. V Ježišovej službe vidíme, že uspokojuje telesné aj duchovné potreby. Kŕmi ľudí na púšti, ale potom prednáša o Chlebe Života a rozlišuje medzi chlebom, ktorý sa pominie, a chlebom, ktorý trvá (Jn 6). Vidíme ho, ako uzdravuje ochrnutého a zároveň odpúšťa hriechy (Mk 2, 1 – 12). Počúvame ho, ako varuje pred získaním sveta a stratou duše (8, 34-38).
Nemôžeme predpokladať evanjelizáciu
Článok Sophie Lee je chvályhodný v tom, ako vyobrazuje kresťanov, ktorí vychádzajú v ústrety potrebám. Posledné dve tretiny jej príspevku ukazujú, že cirkevné zbory sa viac zapájajú do humanitárnych prác, a tak odmietajú dualistickú tendenciu sústrediť sa len na „záchranu duší“. Väčšina Leeovej správy sa však týka ekonomického pozdvihnutia migrantov a osobného pocitu duchovnej premeny a zmyslu, ktorý veriaci zažívajú, keď sa zapájajú do sociálnej služby.
Už som to videl: kresťan alebo cirkev, ktorá nedokázala dobre slúžiť spoločnosti, získa víziu pre zmenu, objaví nové duchovné nadšenie pre službu v Ježišovom mene, ale časom stratí predchádzajúci dôraz na povolávanie ľudí k osobnej viere. Je to, akoby sa po prijatí holistickej vízie časť kresťanskej misie o „záchrane duší“ predpokladala, zatiaľ čo sa pozornosť venuje rozmeru sociálnej služby.
Toto je trvalá obava, ktorú mám z evanjelikálov (ako som ja), ktorí súhlasia s evanjeliovým konsenzom a podporujú holistickú víziu misie, aj keď ide o zdržanlivý typ, ktorý uprednostňuje evanjelizáciu. Ak v našom chápaní misie cirkvi nebudeme naďalej pripisovať váhu ohlasovaniu evanjelia, pravdepodobne stratíme prorockú a evanjelizačnú naliehavosť.
Padilla mal pravdu. Ak nedokážeme uspokojiť fyzické potreby blížnych v núdzi v prospech zachovania len duchovnej misie ohlasovania evanjelia, riskujeme, že budeme ako kňaz a levita, ktorí prešli po druhej strane cesty, kde ležal zranený muž ponechaný na smrť. Ale aj Padillovi kritici mali pravdu, keď varovali pred možnosťou – ako sa to ukázalo v priebehu kresťanských dejín vo viacerých cirkvách a hnutiach -, že sociálna práca a aktivita odsunú na vedľajšiu koľaj osobnú evanjelizáciu a naliehavé výzvy k pokániu a viere.
Dostali sme holistické poslanie, ktoré nám zabezpečuje večnosť a oslobodzuje nás od investovania do časného sveta. Nikdy však nemôžeme dovoliť, aby naša pozornosť venovaná dočasnej službe súcitu vytlačila náš záujem o službu zameranú na večnosť, ktorou je ohlasovanie evanjelia.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
