Nemám čas čítať Písmo

Ešte stále počujem svojho otca, ako mi to hovorí v suteréne, keď mi pomáhal s matematikou. Pred nami ležal pracovný list alebo test a jeho odkaz bol jasný — viem, ako tie príklady vyriešiť, len ich nerobím pozorne. „Ach,“ zastonám, „veď to trvá celú večnosť! Kedy už budem môcť skončiť?“

O desiatky rokov neskôr sedím za vlastným kuchynským stolom vedľa matematického hárku mojich detí. Tento hárok hovorí presne to isté, čo ten spred 25 rokov — šikovný, no nepozorný žiak. „Ach, veď to trvá celú večnosť! Kedy už budem môcť skončiť?“

Iróniou je, že samotný zhon je trpezlivý. Viac než rád prebýva v DNA človeka celé desaťročia a čaká, kým sa znova objaví.

Napriek dobre známym negatívnym účinkom nie je zhon v americkej spoločnosti neresťou. Podobne ako zaneprázdnenosť, aj zhon sa považuje za spoločenské plus, za znak vážnosti a cieľavedomosti. „Môžem sa zdržať len chvíľu,“ hovorí rešpektovaný človek, po ktorom je dopyt. Inteligentný moderný človek využíva technológie na to, aby odstránil každú zbytočnú minútu. Dokonca aj voľný čas je kandidátom na hyper-efektivitu, keď žiadame umelú inteligenciu o zhrnutia kníh namiesto ich čítania alebo si púšťame podcasty 1,5-násobnou rýchlosťou.

Práca a voľný čas nie sú jediné oblasti, kde sa ponáhľame, však? Čo keby sme sa opýtali sami seba, koľko si toho z čítania Biblie z minulého týždňa skutočne pamätáme? Je pravda, že rána nie sú nekonečné. Počas niektorých rán sa čítanie Biblie zdá byť pretekmi s časom, kedy chceme predbehnúť skoré vstávanie našich detí alebo neustály kolotoč aktivít, ktoré sa práve začínajú. Je však odpoveďou na náš nedostatok času vždy len to, že jednoducho pridáme do kroku?

Zhon nepočuje

Tu je ten problém. Zhon nám v skutočnosti nepomáha počuť rýchlejšie. Bráni nám počuť vôbec. Zhon môže byť priateľom efektivity, ale je nepriateľom pozornosti. Keď spomalíme na dostatočne dlho, aby sme skutočne pochopili, čo od nás Boh ako od svojho ľudu chce, uvidíme, že jeho kráľovstvo sa nepodobá mikrovlnke, ale skôr záhrade. Rýchlosť a efektivitu si necení ani zďaleka tak ako zdravie a zakorenenosť. Ak chceme v Písme skutočne počuť Boží hlas, musíme so zhonom bojovať.

Dovoľte mi uviesť tri dôvody, prečo nám zhon bráni počuť, a ponúknuť tri lepšie možnosti, než je zhon.

1. Uponáhľané čítanie je povrchné.

Tento bod je taký očividný, až naň máme tendenciu zabúdať. Ako si všimol George Orwell, vidieť to, čo máme priamo pred nosom, si vyžaduje neustály boj. Keď prichádzame k Biblii a pýtame sa predovšetkým to, ako by sme mohli celý tento proces urýchliť alebo zefektívniť, nevyhnutne sa od slov len odrazíme — ako kamene, ktoré hádžeme tak, aby robili žabky po hladine rybníka. Naše oči len preletia textom, skenujú ho namiesto toho, aby sme v ňom spočinuli, pričom sa snažíme čo najrýchlejšie doraziť k „podstate“.

Vec sa má tak: Božie slovo je také živé a bohaté, že dokonca aj takýto nepozorný pohľad môže v danom momente priniesť pocit uspokojenia. A môžu nastať dni, kedy je v jeho prozreteľnosti rýchle prebehnutie po povrchu jeho zasľúbení tým najlepším, čo dokážeme urobiť. Barla však nie je noha a uponáhľané, povrchné čítanie Písma nie je dosť silné na to, aby unieslo náš životný príbeh v tomto svete.

2. Uponáhľané čítanie je zábudlivé.

Premýšľajte o niektorých zo svojich najobľúbenejších spomienok, ktoré vás najviac formovali — napríklad o promóciách, svadbe alebo narodení dieťaťa. Hoci tieto dni mohli byť v určitom zmysle rušné a chaotické, pravdepodobne ste do seba zámerne nasávali konkrétne momenty s vedomím, že si tieto obrazy a zvuky budete chcieť uchovať v pamäti po celé roky. Máme tendenciu najlepšie si pamätať to, čo nás najviac spomalí. Keď nás niečo prinúti zastaviť sa, zvyčajne to v nás zanechá stopy.

Keď prichádzame k Božiemu slovu v zhone, často zabudneme, čo sme čítali. Naším cieľom je odfajknúť si políčko, že sme v ten deň s Bibliou niečo urobili — a čím rýchlejšie to „niečo“ dokážeme splniť, tým lepšie. Pre náš časový harmonogram to síce môže vyzerať efektívne, no necháva nás to nepripravených vybaviť si toto slovo v mysli počas skúšok, pokušení alebo chvíľ sklamania.

3. Uponáhľané čítanie je dočasné.

Stačí len krátke obdobie povrchného a zbežného čítania, aby sme sa (možno podvedome) opýtali: „Aký to má zmysel?“ Existuje hranica, koľkokrát obetujeme spánok alebo scrollovanie na telefóne len preto, aby sme zbežne preleteli verše z Biblie, ktoré už o hodinu zabudneme.

Väčšina z nás z vlastnej skúsenosti vie, čo sa stane, keď nás životné okolnosti prinútia selektovať náš čas. Zvyčajne zostanú ťažko vybojované návyky a vedomé priority, zatiaľ čo tie sporadické a polovičaté veci idú preč. Čím viac budeme považovať čítanie Písma len za políčko, ktoré treba čo najrýchlejšie odškrtnúť, tým skôr ho začneme vnímať ako zbytočnosť.

Ako bojovať so zhonom

Teda, ak nám ponáhľanie sa bráni počúvať, aká je alternatíva? Navrhujem oslobodiť naše počúvanie od zhonu pomocou troch nástrojov — plánov, rozjímania a trpezlivosti.

Plány

Zhon sa často vkráda vtedy, keď sa snažíme niečo vtlačiť na okraj nášho programu. Čítanie Biblie by však také byť nemalo a ani nemusí. Namiesto toho môžeme vnímať náš každodenný čas strávený nad Božím slovom ako nevyhnutnosť — ako kľúčový zvyk, podľa ktorého sa formuje zvyšok nášho dňa.

Ako poznamenáva James Clear vo svojej užitočnej knihe Atómové návyky, kľúčom k udržaniu nového zvyku je usporiadať si okolie tak, aby bolo  vykonávanie zvyku jednoduchšie a automatickejšie. Ak je vaším cieľom ranné čítanie bez zhonu, choďte večer predtým spať dostatočne včas. Na noc nechajte telefóny a tablety mimo spálne, aby ste prvých tridsať minút po prebudení nestrávili scrollovaním. Nechajte v izbe otvorenú Bibliu, aby ste ju mali hneď na očiach. Naplánujte si čas bez zhonu a je oveľa pravdepodobnejšie, že ho naozaj zažijete. 

Rozjímanie

Raz som sa spýtal Donalda Whitneyho, autora jednej z najlepších kníh o duchovných disciplínach, čo by poradil niekomu, kto má na stíšenie len dvadsať minút. Bez váhania odpovedal: „Päť minút čítaj a pätnásť minút rozjímaj.“ Pre mnohých evanjelikálnych kresťanov je rozjímanie podceňovanou a málo využívanou duchovnou disciplínou. Mnohí skúsení kresťania si však svoj čas strávený v Božom slove bez neho ani nevedia predstaviť.

Existujú dobré zdroje o tom, ako vyzerá biblické rozjímanie a ako ho praktizovať. Na tomto mieste vyzdvihnem iba jeden bod: Rozjímanie a zhon sa navzájom vylučujú. Ak sa pustíte do jedného, utečiete pred druhým. Namiesto snahy preletieť čo najväčšie množstvo textu Písma si vezmite dve alebo tri pasáže a zotrvajte pri nich. Čítajte ich nahlas a zakaždým zdôraznite iné slová. Pýtajte sa, prečo autor zvolil práve toto slovo alebo toto prirovnanie. Dva verše, ktoré si vryjete hlboko do svojho srdca, budú mať vo vašom duchovnom živote väčšiu váhu než celá kapitola, ktorú preletíte v zhone.

Trpezlivosť

„Ach, toto trvá celú večnosť! Kedy už budem hotový?“

Niekedy si myslím, že jedna moja časť v duchovnom zmysle stále sedí v suteréne za stolom a hľadí na chyby z nepozornosti v matematickom teste. Chcem to mať jednoducho za sebou — mať pokoj od boja s hriechom, od zabúdania na Ježišove zasľúbenia, od toho, ako ma každý deň niečo napĺňa a vzápätí vyčerpáva. Nemôžem to všetko jednoducho urýchliť?

V Žalme je blahoslavený človek, ktorý má záľubu v Hospodinovom zákone, prirovnaný k stromu zasadenému pri vodných tokoch. Bezbožní sú naopak ako plevy, ktoré rozfúkava vietor. S plevami sa to má tak, že sa naozaj pohybujú veľmi rýchlo. Jeden dobrý závan vetra a dokážu veľmi efektívne pokryť obrovský kus zeme. To však nie je metafora, ktorú si Boh vybral pre svoj ľud. Namiesto toho sme stromami — rastieme pomaly, deň za dňom, takmer nebadane, prosperujeme a časom prinášame ovocie.

Buďme preto zmierení s dlhým, náročným a neuponáhľaným životom, v ktorom počúvame a nasledujeme nášho Pána. Už čoskoro príde deň, keď sa vojna s časom skončí a nezostane nič než radosť a celá večnosť na to, aby sme ju prežívali. V ten deň budeme vďační za každú neuponáhľanú minútu, ktorú sme strávili pri nohách svojho Spasiteľa.