V jednom z mojich najobľúbenejších úryvkov z Písma sa istý zákonník po tom, čo dostal od Ježiša potvrdenie, že správne pochopil požiadavku zákona milovať „svojho blížneho ako seba samého“ (Lk 10:27), snažil ospravedlniť tým, že žiadal o definíciu. „A kto je môj blížny?“ odvetil zákonník Ježišovi (Lk 10:29). V podstate sa pýtal: „Koho mám milovať?“
Zákonník položil na túto otázku, ako nám bolo povedané, aby ospravedlnil svoju lakomosť srdca. Chápal zdanlivo nesplniteľné požiadavky zákona lásky k blížnemu a chápal, že je na nesprávnej strane zákona, ak sa tento zákon nedá zmenšiť.
Milovať je dosť ťažké, keď ide o rodinu a priateľov. Ale milovať blížneho ako seba samého? To je možné (ak vôbec) len so súženou definíciou pojmu „blížny“. Sused odvedľa je v poriadku. Dokonca aj susedia z oboch strán. Aj sused na cez ulicu. Ale určite musí existovať hranica príkazu milovať svojho blížneho ako seba samého, dúfal zákonník. To sa predsa vzťahuje len na exkluzívnu enklávu blížnych, nie?
Zákonník dúfal, že Kristova požiadavka, aby miloval svojho blížneho, nie je, ako sa zdalo, požiadavkou milovať všetkých na ulici. Určite by stačilo milovať len tých zo slepej uličky.
V odpovedi na druhú zákonníkovu otázku, ktorá sa zrodila z lakomej lásky, Ježiš vyrozprával to, čo sa stalo azda jeho najznámejším príbehom. Tento príbeh – podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi – vyrozprával tým najšokujúcejším spôsobom, pričom sa dotkol hlbokej etnickej nenávisti v kultúre, aby poslucháčom ukázal, aký radikálny je tento príkaz. Ak to dovolíme, toto podobenstvo nám môže pomôcť pochopiť hĺbku našej povinnosti milovať druhých.
Kto je môj blížny?
Príbeh sa začína mužom, o ktorom nám Kristus nič nehovorí. Nevieme, či bol dobrý alebo zlý, čestný alebo zlý, zodpovedný alebo nerozumný. Nevieme o jeho vzdelaní, povolaní, výchove ani spoločenskom postavení. Nie sú uvedené žiadne podrobnosti, ktoré by ho robili obzvlášť hodným alebo nehodným našej lásky. Je tým, kým chcete, aby bol – alebo nechcete, aby bol. Je osobou, ktorú si predstavujete ako osobu, ktorá si zaslúži vašu lásku, a je osobou, ktorá si vašu lásku vôbec nezaslúži.
V istom zmysle je „ktokoľvek a každý“, predstavuje to najlepšie i najhoršie z ľudstva: typický človek, len ďalšia tvár v dave. Kľúčovou vlastnosťou tohto človeka pre naše účely je jeho všednosť v plnom zmysle všednosti padlého ľudstva.
Hoci nám o tomto mužovi nič nehovorí, dozvedáme sa, čo sa mu stalo. Cestoval po ceste z Jeruzalema do Jericha, keď ho postihla vážna nespravodlivosť – prepadnutie a lúpež. Nespravodlivosť má však mnoho podôb. Podrobnosti nie sú pre pointu príbehu kľúčové. Kľúčovým detailom je, že sa stal obeťou nespravodlivosti.
Reakcie na nespravodlivosť
Do tohto príbehu o nespravodlivosti Ježiš uviedol dve ďalšie postavy. Podľa všetkého dvaja muži, ktorí prišli na miesto činu, boli dobrí a čestní: kňaz a levita. Ani jeden z nich sa nedopustil nespravodlivosti, ktorú pocestný utrpel, ani k nej neprispel. Objavili sa až po spáchaní nespravodlivosti a na miesto činu narazili náhodou.
Keď títo dvaja muži zbadali obeť – muža v jeho bezmocnom stave, neurobili nič, aby nespravodlivosť, ktorá ho postihla, ešte zhoršili. Ďalej ho nenapadli. Neukradli mu zvyšné peniaze ani tovar, keď ležal dobitý na okraji cesty. Skôr ho títo dvaja muži jednoducho ignorovali. Nechali ho na pokoji. Starali sa o svoje veci. Prešli okolo následkov nespravodlivosti, v ktorej nezohrali žiadnu úlohu, a odmietli zasiahnuť. Rozhodli sa nebyť, ako sa dnes hovorí, „dobrými samaritánmi“.
Ježiš potom hovorí o treťom mužovi, Samaritánovi, ktorý sa tiež ocitol na mieste spáchanej nespravodlivosti. Samaritán videl, čo sa stalo, pocítil súcit a niečo s tým urobil (Lk 10:33-34). Zaujímavé je, že Ježiš hovorí, že Samaritán pocítil súcit s poškodeným mužom. Samaritán však nezostal len pri hrejivých pocitoch. Konal. Zasiahol. Pomohol.
Samaritán nijako neprispel k nespravodlivosti. A predsa ju pomohol napraviť. Investoval svoj čas, peniaze a energiu, aby zabezpečil akúkoľvek nápravu nespravodlivosti, ktorú utrpel iný človek.
Si blížny?
Po tomto sa Ježiš obrátil späť na zákonníka s vlastnou otázkou: „Kto podľa teba z tých troch sa stal blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“ (Lk 10:36). Zákonník sa spýtal: „Kto je môj blížny?“ Kristus odpovedal otázkou: „Kto sa správal ako blížny?! Ako poznamenal dánsky teológ Søren Kierkegaard (1813 – 1955), „Kristus nehovorí o tok, ako poznať blížneho, ale o tom, ako byť blížnym, že sa osvedčiť ako blížny“.
Otázka neznie „Kto sú oni?“, ale „Kto ste vy?“, keď ide o tých, ktorí to potrebujú. Kristus hovorí, že sme povolaní byť blížnymi tým, ktorí sú v núdzi, s ktorými sa nám skrížia cesty, ak je to v našich možnostiach. Je to to, čo im od nás patrí; my sme im zaviazaní. „Byť blížnym,“ poznamenal Dietrich Bonhoeffer, „nie je vlastnosť iných ľudí, je to jednoducho ich nárok na nás.“
Ako vidíme v Ježišovom podobenstve, keď sme v pozícii, keď môžeme pomôcť, nie je odpoveďou povedať, že sme nezohrali žiadnu úlohu pri spôsobení zla, ktoré vyvoláva potrebu. Zúžiť povinnosť milovať na základe našej roly, alebo jej absencie, v nespravodlivosti znamená hrať sa na zákonníka, ktorý obmedzovať hranice toho, kto je blížny na náklonnosť. Láska k blížnemu nie je láskou z viny, ale láskou zo súcitu. To, či sme alebo nie sme zodpovední za spáchanie krivdy, neurčuje, či sme zodpovední za jej nápravu.
Zákon lásky, ktorý Kristus odporúčal, je viac ako príkaz „neubližovať“ a v prípade potreby napraviť škodu, ktorú sme spôsobili. Milovať tak, ako prikázal Ježiš, znamená túžiť po dobre niekoho iného ako po cieli samom osebe. Kristus naznačuje, že naša povinnosť milovať znamená, že musíme napraviť neporiadok, ktorý sme nespôsobili, a napraviť nespravodlivosť, za ktorú sme neboli zodpovední. Kresťanská láska je aktívna, afirmatívna a intervenčná. Kresťanská láska beží na pomoc.
Nútený príkazom
Prečo je zákon lásky taký široký? Prečo siaha tak ďaleko? Prečo moja zodpovednosť pomáhať nie je obmedzená mojou rolou pri páchaní škody? Prečo som strážcom nielen svojho brata, ale aj blížneho? Ježiš naznačil odpoveď v 22. kapitole Matúšovho evanjelia, keď ho iný zákonník skúšal zdanlivo záludnou otázkou: Aké je najväčšie prikázanie?
Tentoraz nešlo o otázku, ako zdediť večný život. Pýtajúci sa skôr hľadal rebríček povinností. Aké je to jediné najväčšie prikázanie? Ježiš najprv odpovedal trochu predvídateľne: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celou svojou mysľou. To je veľké a prvé prikázanie“ (Mt 22:37-38).
Potom však Ježiš dobrovoľne dodal, že „druhé je mu podobné“. Ten zákonník o druhé prikázanie nežiadal, ale Ježiš ho aj tak ponúkol: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého“ (Mt 22:39).
Všimnite si dôležitú súvislosť, ktorú Ježiš vytvoril medzi týmito dvoma prikázaniami. Druhé bolo v jeho podaní „ako“ prvé. Podobnosť nespočíva len v tom, že obe sú príkazmi lásky, ale aj v tom, že kým prvým prikázaním je milovať Boha, druhým prikázaním je milovať Boží obraz – ľudstvo. Muži a ženy sú stvorení na Boží obraz (Gn 1:27-28), takže milovať nositeľov Božieho obrazu je ako milovať samotného Boha. Musíme milovať bez ohľadu na naše definície hodnoty, pretože hodnota je určená tým, že Boh stvoril iných na svoj obraz.
Milovať druhých znamená milovať samotného Pána (Mt 25:40). Alebo ako to povedal učeník, ktorého Ježiš miloval: „Veď kto nemiluje svojho brata, ktorého vidí, nie je schopný milovať Boha, ktorého nevidí“ (1Jn 4:20).
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
