Môj kamarát nebol kresťanom, ale o kresťanstve poctivo premýšľal. Bol jedným z mojich divokých priateľov z mladších a šialenejších čias. Často sme chodili z baru do baru, len aby sme sa do niečoho zaplietli.
Často sme sa rozprávali o Ježišovi. Bol som jedným z tých dichotómnych kresťanov – na jednej strane som robil všetko, čo som mohol, aby som evanjelizoval, na druhej strane som žil totálne v pazúroch telesnosti. On bol ateistom a bol celkom rozhodnutý, že to tak aj zostane. Keď sme sa po rokoch znovu stretli, znovu-budovanie nášho vzťahu začalo tým, že sme, teraz už trochu s hanbou, spomínali na dávne dni plné hriechu, na ktorých sme sa dnes už len smiali.
Celý rok, ktorý nasledoval sme sa rozprávali o Kristovi. Znovu, o 10 rokov neskôr, sme mali rovnaké debaty, v úplne inom životnom rozpoložení. On bol ženatý a mal deti. Ja tiež. On rozmýšľal o väčších a hlbších veciach. Ja som o väčších a hlbších veciach učil.
Prekážka č. 1 – Čo sa môže a čo nie
Modlil som sa s nádejou a s radosťou z toho, čo Bol môže spraviť v jeho živote. Volávali sme si asi raz do týždňa. Často dlho do noci. Počas týchto rozhovorov prinášal rôzne svoje námietky a otázky a ja som sa mu snažil ukázať, že na ne existujú odpovede. Niekedy ma pustil na odposluch, aby sa aj jeho manželka mohla pýtať svoje otázky a počúvať naše rozhovory.
Poslal som mu zopár kníh, ktoré mu pomohli prekonať jeho nepochopenie v otázkach podstaty kresťanstva. V zásade videl kresťanstvo ako zákonnícky zoznam pravidiel o tom, „čo sa môže robiť a čo nie“. Nikdy sa ani len nestretol s konceptom milosti. Naše rozhovory zavŕšilo jeho čítanie knihy od Chucka Swindolla Grace Awakening. Povzbudilo ho to. Prekážku číslo jedna sme prekonali.
Prekážka č. 2 – Intelektuálna naivita
V pozadí našich rozhovorov bol vždy jeho pocit, že kresťanstvo je naivné a že v ňom nie je žiaden priestor na vážne intelektuálne rozmýšľanie. Poslal som mu kópiu jednej z mojich najobľúbenejších apologetických kníh (ak si nebudeme všímať autorove mierne smerovanie k Openness Theology), Letters to a Skeptic, ktorú napísal Gregory Boyd. Pomaly si začal uvedomovať, že centrálne zásady kresťanstva nie sú iba možné, sú dokonca aj presvedčivé. Prekonali sme teda aj druhú prekážku.
Počas tohto procesu začali jeho námietky slabnúť. Bolo neuveriteľné pozorovať pomalú zmenu jeho myslenia. Nesprávne informácie sme si vysvetlili a jeho intelektuálne pochopenie rástlo. Už mu zostával len jeden krok: túžba postaviť sa pred Krista, vyznať svoju bezmocnosť a prosiť o milosť. Boli sme skoro tam.
Nečakaná otázka
Bolo to v deň pohrebu mojej sestry Angie. Prišiel do domu mojich rodičov spolu s mnohými inými hosťami potom, ako som kázal v kostole. Sedel pri stene, nesmelo sa obzeral a veľmi nevedel, čo povedať. Angie poznal veľmi dobre a spolu s nami ostatnými bol z jej odchodu zničený a zmätený.
Keď sme sa konečne začali rozprávať (bolo to prvýkrát, čo som ho videl od vtedy, čo sme sa opäť skontaktovali), vedel som, že chce niečo povedať, že rozmýšľa nad nejakým hlbokým problémom, ktorý vyplával na povrch pod vplyvom tragických udalostí toho týždňa. Spomenul moju kázeň na pohrebe a vyzeral, že mi za ňu bol vďačný. Chvíľu sme sa rozprávali o Angie a o mnohých našich spoločných priateľoch, ktorí prišli na pohreb.
A potom situácia zvážnela.
Dialóg so zármutkom
„Pozri, Michael,“ povedal, akoby všetky naše doterajšie rozhovory boli len úvodom k niečomu väčšiemu, „Chápem to!“
„Čo chápeš?“ zareagoval som.
„Chápem to. Volaj ma ako len chceš – veriaci, kresťan, čokoľvek… chápem to. Verím. Verím všetkým tým veciam o Kristovi.“
Potom bolo chvíľu ticho. Vedel som, že chce povedať ešte niečo.
„Ale bojím sa,“ povedal.
„Čoho sa bojíš?“ spýtal som sa.
„Ty Ježiša miluješ a veľa si pre neho urobil,“ povedal. „Ale pozri sa, čo sa ti stalo. Pozri, čo sa stalo tvojej sestre. Pozri sa na bolesť, ktorú zažíva tvoja rodina. Pozri sa na tvoju mamu. Hlavne na tvoju mamu. Chúďa. Ona vždy tak milovala Ježiša. Je najlepším príkladom kresťana, akého poznám. A pozri sa, čo jej Boh urobil. Bojím sa. Bojím sa Boha.“
Po krátkej chvíľke ticha sa spýtal to, čo sa v skutočnosti spýtať chcel: „Ochráni Boh moje deti? Bude ich chrániť, alebo mi spraví to, čo spravil tvojej mame? Lebo z môjho uhla pohľadu to vyzerá tak, že ak nasleduješ Pána príliš verne, On do tvojho života prinesie hrozné veci. Ja svoje deti milujem a na smrť sa bojím toho, že by im Boh nejako ublížil, alebo by ich odo mňa zobral len preto, že ho nasledujem… aby ma vyskúšal alebo čo. To nechcem, aby sa mi stalo.“
Spytovanie Božích zámerov
Môj priateľ už nepochyboval o realite toho, že existuje Boh, že Kristus žil a vstal z mŕtvych, ani o tom, že on sám potrebuje Záchrancu. Jeho otázky spytovali Božie zámery. Jednoducho povedané, bál sa Boha.
Išlo o veľkú otázku utrpenia. Ale aj o jej konkrétnu formu. Nepýtal sa: „Prečo Boh dovolí utrpenie vo všeobecnosti?“ Vlastne to ani nebola otázka „prečo?“ Skôr sa pýtal na to „čo“ sa stane. Čo Boh urobí? Čo môžem ako Božie dieťa očakávať? Bude odo mňa čakať priveľa? Je to otázka zrátavania toho, čo ma nasledovanie Boha bude stáť.
Ako odpovedáme na takúto otázku? Ako by sme na takúto otázku mali odpovedať, aby sme sa vyhli nesprávnemu prezentovaniu Boha?
Tri skutočne zlé odpovede
1. Áno, samozrejme, že ochráni tvoje deti. To je predsa jedna z výhod toho, že si Božím dieťaťom. Stačí sa podpísať.
Hľadal som v celej Biblii a nedokážem nájsť žiadne záruky, že keď budeme nasledovať Pána, tak my aj naši blízki budeme pod ochranou, ktorá nám zabezpečí dlhý život, zdravie a bezpečie. Verte mi, naozaj som tieto sľuby hľadal.
Môj priateľ Trevin Wax vo svojej knihe Counterfeit Gospels nazýva takúto filozofiu „terapeutické evanjelium“. Ponúka štedré záruky dobrého života. Hovorí, že akonáhle začneš veriť v Boha, môžeš očakávať fyzické požehnanie a bezpečie. Trevin o tomto hovorí:
Ak veríš, že to, že prídeš ku Kristovi spraví tvoj život jednoduchším a lepším, budeš veľmi sklamaný, keď do tvojho života príde nejaké utrpenie. Búrky ničia naše domy. Rakovina zožiera naše telá. Ekonomický kolaps kradne naše zamestnania. Ak Boha vidíš ako automat, budeš sklamaný, keď ti nevypadne sladkosť, ktorú čakáš. Možno sa nahneváš a začneš celou mašinou triasť. Alebo ťa možno premôže pocit viny a presvedčenie, že tvoje utrpenie musí byť znakom Božieho nesúhlasu s tým, čo robíš. Keď zdôrazňujeme požehnanie na tejto zemi, ktoré prichádza, keď nasledujeme Krista, rozsievame semienka, z ktorých vzrastie žatva plná zlomených sŕdc.
2. Nie, neochráni tvoje deti. Je celkom veľká šanca, že ti ich Boh vezme, aby preskúšal tvoju vieru. Volá sa to „nosenie vlastného kríža“.
Utrpenie a zlo sú súčasťou padlého sveta a sú v Božích rukách. Hoci Boh používa utrpenie na to, aby nás priviedol bližšie k sebe samému a aj keď by sme nemali byť prekvapení, keď nás takto skúša (1Pt 4:12), nevieme, čo Boh bude v našom živote robiť.
Matúš 5:45 hovorí, že Boh „dáva vychádzať slnku nad zlými aj nad dobrými a zosiela dážď na spravodlivých aj nespravodlivých.“ Utrpenie a bolesť sú súčasťou života. Sú súčasťou života každého človeka. Nikto nevie, čo sa Boh rozhodne urobiť. Hoci Božou prácou nie je zabezpečiť, že každý bude žiť tak dlho, ako sa len dá, aj tak túži, aby kresťania žili skutočne naplnený život.
Každý kresťan, ktorého poznám, má vo svojom živote istú formu utrpenia. Vlastne každý človek, ktorého poznám, má svojom živote istú formu utrpenia. Hlavným rozdielom medzi utrpením veriaceho a neveriaceho je, že utrpenie veriaceho má svoj zámer. Rim 8:28 hovorí, že Boh robí všetky veci na dobré ľudí, ktorí ho milujú. Tie „všetky veci“ v tomto verši zahŕňajú aj utrpenie.
V živote sa nám stane veľa hrozných vecí, ale vedomie toho, že tieto veci majú význam a zámer ich robí znesiteľnými.
3. Myslím, že nechápeš veci úplne správne. Boh nemá nič spoločné so smrťou mojej sestry. Boh chcel, aby moja sestra žila, ale ona sa rozhodla vziať si život. Boh nemá kontrolu ani nad tým, či sa tvoje deti budú mať dobre alebo nie. Má zásadu „nemiešať sa“ do takýchto vecí.
Táto odpoveď sa často nazýva „openness theology“. Táto teória robí z Boha niekoho, kto ťa povzbudzuje na tvojej ceste životom. Veľa ľudí si vyberá tento pohľad, aby dokázali žiť s realitou toho, že zlo existuje. Ak Boh nemohol zastaviť to, čo sa udialo, potom ho nemožno obviniť (aspoň v ich myšlienkach) z ničoho zlého. Avšak, toto nie je kresťanský Boh. Kresťanský Boh všemohúco vládne nad všetkým, čo sa deje. Daniel 4:31-32 je jednou z úžasných pasáži v Písme, ktoré hovoria o Božej všemohúcnosti:
Jeho vláda je večnou vládou a jeho kráľovstvo trvá z pokolenia na pokolenie. Všetci, čo obývajú zem, sú pred ním považovaní za nič, on podľa svojej ľubovôľe nakladá s vojskom nebies a obyvateľmi zeme. Nie je nik, kto by mu mohol v niečom zabrániť alebo mu povedať: „Čo robíš?“
Dokonca aj Satan potrebuje Božie dovolenie na svoje konanie (Jób 1:6-12).
Toto učenie neznamená, že zlo a utrpenie sú súčasťou Božieho dokonalého plánu, ale sú súčasťou jeho plánu záchrany. Smrť, hriech a utrpenie sú všetky veľmi zlé. Prišli na tento svet ako následok pádu človeka v Edene. Ale Boží plán záchrany používa hriech, aby opravil to, čo sa pokazilo. Presne preto Boh uvalil najväčšie zlo, ktoré sa na tomto svete kedy stalo, na svojho syna. To, čo vyzeralo ako prehra, keď Kristus zomieral na kríži, bolo v skutočnosti úžasným prejavom Božej lásky, záchrany a moci a nestalo sa tak z vôle ľudí, ale Boh sám vopred určil, že sa to má stať (Sk 4:27-28). Boh vládne nad všetkými vecami, aj nad naším utrpením.
Moja odpoveď
Neviem, či Boh ochráni tvoje deti, tak ako by si to chcel. Skutočne to neviem. Je mi to ľúto.
Nemal som pre svojho priateľa žiadne záruky. Boh s nami nepodpisuje žiadnu predmanželskú zmluvu.
V Jánovi 21 (milujem tento príbeh), Kristus už vstal z hrobu. Rozpráva sa s Petrom a má pre neho jednu ťažkú správu. V princípe Petrovi hovorí, že aj on bude trpieť a zomrie za svoju vieru. Peter, zvedavý a trochu rozrušený, sa pozerie na svojho priateľa Jána, potom sa pozrie naspäť na Krista a hovorí: „A čo on? On tiež zomrie?“ My sme na tom podobne. Prichádzame ku Kristovi a hovoríme:
• Čo sa stane s [doplňte si]?
• Čo spravíš?
• Čo sa so mnou stane, keď ťa budem nasledovať?
• Ochrániš moje deti?
Myslím si, že Pánova odpoveď Petrovi je tou najlepšou odpoveďou, akú by sme mohli dostať. Kristus hovorí Petrovi: „Ak ho [Jána] chcem nechať, kým neprídem, čo ťa do toho? Ty ma nasleduj!“ (Jn 21:22). V gréčtine je tento výrok veľmi dôrazný. Ak by sme to prispôsobili situácii môjho priateľa, mohli by sme si predstaviť, že mu Kristus odpovedá:
„Ty ma nasleduj! Nepozeraj sa na detaily budúcnosti a nasleduj ma. Vládnem nad Jánovým životom. Ty ma nasleduj. Tvoje deti sú moje a ja ich milujem. Ty ma nasleduj. Ja nenasledujem teba. Ty nasleduješ mňa.“
Neprichádzame ku Kristovi, aby sme od neho žiadali záruky zdravia, bohatstva či ochrany od fyzického nebezpečenstva. Prichádzame k nemu, lebo je Pán. Nestávame sa kresťanmi kvôli vedľajším výhodám; stávame sa kresťanmi, lebo kresťanstvo je pravdivé. Prichádzame ku Kristovi a klaniame sa mu, lebo vieme, že nás miloval až tak, že za nás zomrel. Prichádzame s vedomím, že jeho plán, nech je akýkoľvek, je plný lásky, zámeru a múdrosti. Prichádzame k nemu kvôli zárukám ohľadne života, ktorý ešte len príde, nie tohto života.
Poznámka editora: Preložené z anglického jazyka. https://www.thegospelcoalition.org/article/will-god-protect-my-children/
