Čítal som knihu Francisa Schaeffera The Mark of the Christian (Znamenie kresťana) krátko po tom, ako bola publikovaná v roku 1970. Schaeffer citoval Kristove slová z Jánovho evanjelia 13:35: „Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať.“ Potom citoval Ježišovu modlitbu z Jána 17:21 „aby všetci jedno boli; ako Ty, Otče, si vo mne a ja som v Tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma Ty poslal.“
Schaeffer spojil verše dohromady:
(Ján 13:35) Ak každý kresťan nepreukazuje lásku voči ostatným pravým kresťanom, svet má právo posúdiť to tak, že on alebo ona nie je kresťanom. Tu (Ján 17:21) Ježiš hovorí niečo iné, čo je oveľa ostrejšie, oveľa hlbšie: Nemôžeme očakávať, že svet uverí, že Otec poslal Syna, že Ježišove tvrdenia sú pravdivé, a že kresťanstvo je pravdivé, až kým svet neuvidí jednotu pravých kresťanov (26–27).
Krásna biblická facka.
Posledná apologetika
Mal som šestnásť — a bol som novým veriacim. Zisťoval som, ako obhajovať pravdu evanjelia pred priateľmi a rodinou. Napriek tomu Schaeffer nazval kresťanskú lásku a jednotu „poslednou apologetikou“, najvyššou obranou našej viery.
Schaeffer mi pomohol pochopiť, čo by malo byť v Kristových slovách samozrejmé: vzájomná láska veriacich je najväčším dôkazom toho, že skutočne nasledujeme Ježiša. Ak nedokážeme žiť v milujúcej jednote, svet — alebo naša rodina a priatelia — bude mať o to menej dôvodov veriť evanjeliu.
V roku 1977, sa niektorí z nás, ktorí zápasili v našich zboroch, zhromaždili, aby uctievali Boha a študovali Písmo. Skôr než sme si to uvedomili, Boh založil nový zbor. Keď som mal dvadsaťtri, ako naivný farár som si myslel, že sme našli tajomstvo jednoty. Ale nakoniec, aj keď sa náš počet rýchlo zvýšil, príliš mnohí opustili naše zhromaždenia s pocitom, že sú nemilovaní a že nezažili to, čo Schaeffer nazval „realitou jednoty pravých kresťanov“ (27).
Hlboká nejednota
Za 52 rokov, čo poznám Ježiša, som bol svedkom nespočetných konfliktov medzi veriacimi. Nikdy ich však nebolo toľko ako v minulom roku. Mnohí nahnevane odišli zo zborov, ktoré kedysi milovali. Veriaci, ktorí si predtým vyberali zbory na základe biblického učenia a uctievania zameraného na Krista, si ich teraz vyberajú na základe nepodstatných vecí vrátane politických názorov a COVID protokolov.
Zbory zažívajú pandémiu tribalizmu, obviňovania a neodpustenia — to všetko je fatálne pre lásku a jednotu, o ktorej hovoril Ježiš. Agresívne myslenie nenecháva priestor pre jemnosť a nuansy. Uznanie občasnej pravdy v iných pohľadoch sa považuje skôr za kompromis než za férovosť a dobrosrdečnosť.
Žiaľ, protestanti sa niekedy javia len o málo viac ako iná záujmová skupina, majúc spoločnú len úzku „jednotu“ založenú na vzájomnom pohoršení a opovrhovaní. Tento rozkladajúci negativizmus, horlivý do boja, zdôrazňuje Schaefferov názor, že nemáme právo očakávať, že neveriaci budú priťahovaní k dobrej správe, keď sa k bratom a sestrám správame ako k nepriateľom.
Hráme v prospech satanovej stratégie
Zdá sa, že nárast počtu kresťanov, ktorí sa hádajú o nepodstatných veciach, nie je len prechodnou fázou. Ubližuje to nášmu svedectvu a vyzýva neveriacich na prevracanie očí a posmech, a podnecuje veriacich, aby sa zamysleli nad tým, či cirkev viac neubližuje, ako pomáha.
Satan je označovaný za žalobcu Božej rodiny (Zj 12:10). Príliš často robíme jeho prácu za neho. Jeho cieľom je rozdeliť cirkev a zabrániť ľuďom, aby verili evanjeliu. „Podľa toho poznať deti Božie a deti diablove: ktokoľvek nečiní spravodlivosť, nie je z Boha, ani ten, kto nemiluje brata“ (1Jn 3:10). Ak zlyhávame v láske k druhým, správame sa ako diablove deti.
„Nedávajte miesto diablovi“ (Ef 4:27). Aby sme odolali diablovi, musíme milovať Boha s odovzdanosťou a milovať svojho blížneho ako seba samého. Tento hlavný princíp je srdcom a dušou Písma. „Lebo jedno prikázanie obsahuje celý zákon v plnosti, ono: Milovať budeš blížneho svojho ako seba samého. Ale ak sa hryziete a žeriete medzi sebou, pozor, aby ste sa navzájom nezničili“ (Ga 5:14-15).
Jednota rozdielnych názorov
Keď Pavol písal veriacim v Ríme, zaoberal sa otázkami, aké mäso sa považuje za „nečisté“ a ktorý deň sa má svätiť — a každá z nich je určite taká kontroverzná v kultúre svojej doby, ak nie ešte viac, ako väčšina politických problémov alebo reakcií na COVID dnes. Toto je zjavenie, ktoré mení paradigmu, o ktorú sa podelil v Liste Rimanom 14: zatiaľ čo pravá láska a jednota sa nikdy nedosahujú na úkor primárnych biblických právd, dosahujú sa na úkor našich osobných preferencií v sekundárnych otázkach.
Nemáme „posudzovať zmýšľanie druhých“ (Rim 14:1). Alebo ako sa píše v inom preklade: „Nehádajte sa s nimi o tom, čo považujú za správne alebo nesprávne.“ Láska nevyžaduje súhlas so všetkým.
„Kto je (všetko), nech nepohŕda tým, kto neje (všetko), a kto neje (všetko), nech nesúdi toho, čo (všetko) je. Veď Boh ho prijal.“ (Rim 14:3)
Pavol dôrazne hovorí, že ľudia rovnako zameraní na Krista môžu mať rôzne presvedčenia, čo vedie k tomu, že vo viere konajú rôzne — dokonca opačné — činy.
„Niekto súdi, že jeden deň je viac ako druhý; iný zas súdi, že všetky dni (sú rovnaké). Len nech je každý úplne presvedčený o svojom“ (Rim 14:5). Môžeme zaujať protichodné postoje k nepodstatným otázkam, no stále ctíme Boha tým, že si viac vážime lásku než vlastné názory.
Usilujte sa o to, čo vedie k pokoju
Pokiaľ sa vierou a dobrým svedomím držíme svojho presvedčenia, Boh sám schvaľuje ľudí na oboch stranách v nepodstatných veciach. A ak sa Bohu môžu páčiť aj tí, ktorí jedia alebo nejedia určité jedlá, ktoré boli podľa Starého zákona zakázané, ako aj tí, ktorí svätia sobotu alebo iný deň v týždni, nemôže byť tiež spokojní s tými, ktorí sa rozhodnú zaočkovať alebo nezaočkovať a nosiť alebo nenosiť rúško?
„Kto si ty, že súdiš cudzieho sluhu?“ (Rim 14:4). Boh nás varuje, aby sme si nezriaďovali vlastné súdne stolice, ako keby sme boli vševediaci. Prečo si myslíme, že vieme, či sú rozhodnutia, srdce a motívy našich bratov a sestier nesprávne?
„Tak teda každý z nás (Bohu) vydá počet za seba. Nesúďme sa teda navzájom“ (Rim 14:12-13). V konečnom dôsledku sa nebudeme zodpovedať jeden druhému, ale budeme sa zodpovedať Bohu jeden o druhom.
„Preto snažme sa o to, čo vedie k pokoju a vzájomnému budovaniu… Vieru, ktorú máš, zachovaj pre seba pred Bohom“ (Rim 14:19, 22). Pokoj a osveta neprichádzajú prirodzene; vyžadujú prácu zmocnenú Duchom.
Výzva „usilovať sa“ o pokoj (alebo „vynaložiť všetko úsilie“) znamená, že ak neexistuje presvedčivý dôvod, aby ste hovorili alebo písali, hľadali ste a vycítili Božie vedenie a môžete hovoriť láskavo, potom urobte to, čo hovorí Písmo, a to, čomu veríte, nechajte medzi sebou a Bohom. Mať pevný názor sa nerovná tomu, že Boh chce, aby sme ho aj vyjadrili. Písmo nás konfrontuje s tým, ako sa k sebe správame pred svetom, ktorý nás pozoruje:
- „Blázon nemá záľubu v rozumnosti, ale len v prejavovaní svojho zmýšľania.“ (Prís 18:2)
- „Mnoho rečí nie je bez viny, kto si však ovláda svoje pery, koná rozumne.“ (Prís 10:19)
- „Kto nerozvážne hovorí, akoby bodal mečom, ale jazyk múdrych lieči“ (Prís 12:18).
Kroky, ktoré vedú k láske a jednote
Aké ďalšie praktické kroky by sme mohli podniknúť smerom k láske a jednote v týchto ťažkých časoch?
1. Praktizujte slová z Jakuba 1:19. Aby sme boli „rýchli, keď treba počúvať, pomalí, keď máme hovoriť, a pomalí k hnevu,“ už len toto by podporilo lásku a jednotu v úžasnej miere.
2. Keď s niekým nesúhlasíte, ak je to možné, stretnite sa tvárou v tvár a porozprávajte sa. Neútočte na seba verejne.
3. Opýtajte sa sami seba, na čo poukazujete. Je pravdepodobné, že moje slová alebo príspevok na sociálnych sieťach pritiahnu ostatných k Ježišovi?
4. Zvýšte svoje očakávania pre lásku a jednotu vo vašom zbore. Neočakávajte však, že prídu prirodzene alebo ľahko.
5. Snažte sa byť tvorcom pokoja.
6. Porozprávajte sa s predstaviteľmi cirkvi. Úprimne artikulujte problémy a opýtajte sa, ako môžete pomôcť podporiť lásku a jednotu.
7. Modlite sa za tých, ktorí vám ublížili. Vďaka tomu sa zmenil môj vzťah s bratom. Jedna z najbližších priateliek mojej manželky je niekto, za koho sa rozhodla modliť pred niekoľkými rokmi napriek ich konfliktom.
8. Požiadajte Boha, aby vám pomohol odmietnuť pýchu a rozvíjať skutočnú pokoru. A. W. Tozer povedal: „Len pokorní sú úplne rozumní, pretože sú jediní, ktorí jasne vidia svoju vlastnú veľkosť a obmedzenia“ (Tozer o Kresťanskom vodcovstve, 11). Myslieť jasne znamená myslieť pokorne. Zmýšľajte o sebe s triezvym úsudkom (Rim 12:3).
Skutočná jednota je založená na
• vzájomne uznávaných základných pravdách o Ježišovi;
• odmietnutí povýšiť sekundárne presvedčenia nad primárne presvedčenia;
• prejavovaní úprimnej lásky k druhým a k Ježišovi;
• nadprirodzenom diele Ducha Svätého.
Keď som si po päťdesiatich rokoch znovu prečítal knihu The Mark of the Christian (Znamenie kresťana), keď vo vzduchu cítiť rozdelenie, prehovorila ku mne hlbšie ako kedykoľvek predtým. Schaefferovo posolstvo je pravdivé: keď vzývame Boha a spoločne sa snažíme žiť v pokornej láske a jednote, ľudia uvidia Ježiša a niektorí v neho uveria.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: Chcem viac
