– BUDE PROSIŤ O BOŽIE MILOSRDENSTVO?
Je sobotné predpoludnie a práve som sa vrátil domov z centra mesta. V čase, keď tam normálne býva najviac ľudí, som stretol sotva piatich a všetci sme mali na tvári rúško. Je to skľučujúci pocit. Ten drobučký neviditeľný vírus uvrhol celú našu civilizáciu do úplne nepredpokladanej a neočakávanej krízy. Učíme sa nové slová. Aj môj päťročný vnuk hovorí o koronavíruse a COVID-19. Všetci sa učíme, čo je to spoločenský odstup. Medzinárodná osobná doprava stojí. Hokejová a futbalová liga skončila. Kiná, divadlá, kaviarne a reštaurácie sú zatvorené. Školské triedy a posluchárne osireli a vyučovanie prebieha iba online. Aj kostoly sú prázdne a s veľkou pravdepodobnosťou budú prázdne aj na Veľkú noc.
Televízne zábery zo špičkových nemocníc v Taliansku a Švajčiarsku svedčia o hrdinskom zápase zdravotníkov s touto neviditeľnou pliagou. Tu a tam však zahliadneme aj nastohované rakvy pred kostolmi, ktoré pod rúškom tmy odvezú vojenské autá do preplnených cintorínov a krematórií. O počte nakazených a mŕtvych radšej nepíšem, lebo už zajtra bude oveľa väčší. Tento vírus napadol každú súčasť nášho života.
Samozrejme, pandémie postihli ľudstvo už veľakrát, ale od španielskej chrípky pred vyše sto rokmi, si nikto zo živých takúto nepamätá. V takých časoch, podobne ako teraz, si ľudia kladú tie najzákladnejšie otázky. Na prvý pohľad to neplatí pre všetkých. Stále ešte stretávame veľa ľudí, ktorí si myslia, že to nie je také vážne, že je to iba nepríjemnosť, ktorá zas pominie, takže: „Len vydržať!“ Dokonca sú naštvaní, že im čosi takéto môže škrtať plány a rozpočet. Nebolo by zle, keby si títo ľudia teraz, keď sú zavretí doma, prečítali knihu Alberta Camusa Mor. Rýchlo však pribúdajú ľudia, ktorí sú ochromení strachom, lebo nakazení ľudia v Taliansku, Španielsku, Švajčiarsku či Rakúsku zomierajú, a budú aj u nás. S tým sa nevedia vysporiadať, lebo modernú medicínu považujú za nástroj k šťastiu a ovládaniu svojej budúcnosti.
Doteraz sme verili ilúzii, že my ovládame svoj život. Je veľa vecí, ktoré nás podporujú v domnienke, že my držíme kormidlo v rukách, že my ovládame svoj život. Iba keď stojíme tvárou v tvár hrozbe, stávame sa závislými od zdravotníckeho systému, aby nás tej neistoty zbavil. Skutočne máme veľké možnosti a dokážeme veľké veci, ale stále sme obmedzení ľudia. Zostávame stvorením, ktoré má dočinenia s utrpením, chorobami a smrťou. Máme oveľa viac nástrojov, ktorými na ne môžeme pozitívne reagovať, než predchádzajúce generácie, ale myšlienka, že nás smrť nepostihne, je jednoducho falošná ilúzia.
A čo my kresťania uprostred pandémie? Nebojíme sa rovnako ako všetci naokolo? Nie je naša viera niečo o čom sa ľahšie vraví než spraví? O niekoľko dní si budeme pripomínať, že nasledujeme Ježiša Krista, ktorý zvíťazil nad smrťou. Teraz sa ukáže, či je naša viera iba povrchový náter na našej v podstate bezbožnej kultúre, alebo dôvera, ktorá nás dokáže preniesť zo smrti do života. Kresťanský sociológ Rodney Stark vo svojom klasickom diele The Rise of Christianity píše aj o poučeniach z veľkých epidémií v roku 165 a 251, ktoré sa pre kresťanov ukázali byť rozhodujúcimi príležitosťami. Stáročia živený grécko-rímsky náboženský pluralizmus skolaboval v týchto hrozných epidémiách. Kresťanstvo práve vtedy povstalo, lebo sa chopilo dvoch najväčších prikázaní: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celou svojou mysľou. To je veľké a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého (Matúš 22:37-39). Rozhodujúce bolo, že kresťania na rozdiel od pohanov milovali v tomto poradí! Na rozdiel od pohanských božstiev, ktoré nepoznali lásku k ľuďom, jediný živý Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale mal večný život (Ján 3:16). Neexistuje nič praktickejšie ako teológia.
Začal som tento príspevok osobne, a tak ho chcem aj skončiť. Toto je jedinečné obdobie v dejinách nášho sveta a spoločnosti, v akom nikto z nás živých doteraz nebol. Biológovia hovoria, že toto nie je najmocnejší vírus, s akým sa stretli. Ja sa však domnievam, že psychologicky a spoločensky je toto mocnejší vírus, než akýkoľvek doteraz. Veľký Dán, Soren Kierkegaard, sa pýtal: „Keby Boh prehovoril svetu, počul by ho niekto?“ Ako bolo jeho štýlom, hneď aj odpovedal že nie, lebo je tu príliš veľa hluku. Viac než čokoľvek iné potrebuje tento svet zmĺknuť. Keď som dnes predpoludním išiel prázdnym námestím, mal som dojem, akoby na „prehrávači“ sveta stlačili tlačidlo PAUSE. Nie je toto čas nato, aby všetci ľudia – tí, čo poznajú Ježiša Krista, ale obávajú sa, ako aj tí, ktorí ho nepoznajú a boja sa – počuli, že Boh hovorí? Aby počuli, že v živote existuje aj niečo dôveryhodnejšie než veda a medicína, či fakty, na ktoré sa spoliehajú. V tomto „prázdne“ existuje Boh, ktorého milosrdenstvo siaha nad oblaky, ktorého vernosť dosiahne aj k nám a ktorý svoje sľuby nikdy nezruší!
Alternatívou k tomu je len múdrosť kráľa Šalamúna, ktorý vedel: Keby si blázna tĺčikom rozdrvil medzi obilím v mažiari, bláznovstvo ho neopustí (Príslovia 27:22). Blázon totiž nie je ten, kto „nemá rozum pri sebe,“ ale kto nemá Boha pri sebe.
Kyrie eleison = Pane, zmiluj sa!
