Metodista vie, že má vieru, ale bojí sa, že ju môže stratiť. Reformovaný vie, že ju nemôže stratiť, ale bojí sa, že ju nedostal. (J. Oman)
Pri úvahách o vytrvalosti veriacich máme na mysli náuku, ktorú sv. Augustín nazval Dar vytrvalosti svätých. V roku 1788 John Wesley už vzdychá: „Mnoho hrubých zväzkov sa už popísalo o tomto dôležitom predmete.“[1] G. C. Berkouwer v roku 1958 vyjadril spokojnosť: „Je potešiteľné, že dnes po nových úvahách nad základnými princípmi Reformácie sa ochotnejšie diskutuje o tejto náuke… Snáď nadobúdame perspektívu o takých doktrínach, ako je vytrvalosť.“[2] Napriek tomuto optimizmu sa za posledných 40 rokov objavilo veľmi málo serióznych pojednaní o tejto téme.
Najprv je otázne, či je vôbec nové pojednanie na takúto starú tému potrebné. Myslím, že áno, a to najmä z dvoch dôvodov: Moja pastoračná skúsenosť aj prieskum súčasných príspevkov na túto tému naznačujú, že reformovaná teológia skôr stráca, ako nadobúda perspektívu o náuke vytrvalosti. Druhým dôvodom je súčasné šírenie arminiánskeho učenia (kladie dôraz na slobodnú vôľu človeka) na jednej strane a na druhej strane učenia o nestratiteľnosti spasenia.
Historický prehľad učenia o vytrvalosti
Prvým systematickým pojednaním je Augustínovo De dono perseverantiae,[3] ktoré napísal v roku 428 alebo 429 počas sporu s Pelagiom o milosti, pôvodnom (dedičnom) hriechu a predurčení. Augustínovo chápanie učenia o vytrvalosti je založené na Božej milosti. Keď Agustín hovorí o vytrvalosti, má tým na mysli Boží dar, ktorým vyvolení vytrvajú v Kristovi až do konca. Verí, že Boží vyvolení určite vytrvajú, ale veriaci nemôže počas svojho pozemského života neomylne vedieť o svojom vyvolení. Preto kým človek žije, je neisté, či dostal tento dar.
Začiatok viery je pre Augustína založený na tzv. predchádzajúcej milosti, ktorá v človeku pôsobí ešte pred jeho rozhodnutím sa pre Boha. Táto milosť je teda daná aj tým, ktorí sa o ňu neuchádzajú. Vytrvalosť je však založená na tzv. následnej milosti, ktorá spolupracuje s ľudskou vôľou po jeho obrátení sa k Bohu. Vytrvalosť vo viere je preto daná len tým, ktorí ju hľadajú. Preto niektorí rozlišujú u Augustína dve milosti: milosť obrátenia a milosť vytrvania.[4] Z milosti obrátenia teda ešte nevyplýva milosť vytrvania. Keby sme sa spýtali Augustína existenčnú otázku: „Kto bude spasený?“ jeho konečná odpoveď by zrejme bola: „To len sám Pán Boh vie.“ Všetky následné prístupy k učeniu o vytrvalosti možno odvodiť z niektorého štádia Augustínovych myšlienok.
Tak napríklad Tomáš Akvinský (1225-1274) považuje predurčenie za súčasť Božej prozreteľnosti, takže určenie človeka pre večný život je absolútne isté pre Boha, ale vôbec nie pre samotného človeka. Hlavné časti Akvinského učenia boli uzákonené Tridentským koncilom (1545-1563). Z obáv pred duchovnou ľahostajnosťou Koncil zásadne odmietol osobnú dôveru kresťana: „Nikto nemôže vedieť s istotou viery, ktorá vylučuje omyl, že dostal Božiu milosť.“[5] V kapitole 16 sa uvádza, že tým, ktorí vytrvajú až do konca, sa má predstavovať večný život jednak ako Božia milosť, ktorú prostredníctvom Ježiša Krista sľubuje svojim deťom, a jednak ako odmena, ktorú Boh udelí za ich dobré skutky a zásluhy. Tridentský koncil rozlišuje medzi možnosťou vytrvania (posse perseverare) a aktuálnym vytrvaním (perseverantia actualis). Druhé nie je automatickým výsledkom prvého. Z toho vyplývajú silné slová 16. kánonu: „Ak niekto hovorí s absolútnou neomylnou istotou (okrem špeciálneho zjavenia), že určite bude mať ten veľký dar vytrvania, nech je prekliaty.“
Tento vývoj nám umožňuje formulovať historicky prvú tézu o vytrvalosti: Vytrvanie je nutným Božím darom, ale veriaci si nemôžu byť istí, či ho dostali.
V súlade s Augustínom, Kalvín a kalvinisti tiež založili svoje učenie o vytrvalosti na doktríne vyvolenia. Zainteresovanosť Boha a človeka sa však v jednotlivých výkladoch značne líši. Napríklad pre reformovaného pietistu L. Boettnera je učenie o vytrvalosti veriacich logickým dôsledkom predurčenia a účinnej milosti.[6] Podľa C. C. Berkouwera však odvodiť vytrvalosť svätých z božskej kauzality je úplne pomýlené: „V takom kauzálnom hľadisku by skutočne dôležitými vecami boli len začiatok a konečný výsledok pôsobenia prvotnej príčiny. Proces, ktorý viedol ku konečnému výsledku, by bol bezvýznamný.“[7]
V zápase s arminiánskymi Remonštrátmi sa kalvinistické učenie o vytrvalosti skonsolidovalo na Dortrechtskej Synode (1618-1619). Piata hlava jej kánonu, ktorá sa nazýva Vytrvalosť svätých, je pravdepodobne najkompletnejšia, najvyváženejšia a pastoračne najcitlivejšia formulácia učenia o vytrvalosti. Začína dôrazom na pokoru veriacich, lebo hoci Boh oslobodzuje vyvolených spod nadvlády a otroctva hriechu, počas tohto života ich nevyslobodzuje z tela hriechu a rôznych slabostí. Preto sú si otcovia Synody vedomí, že ani tí, ktorí sa obrátia k Bohu, by nevytrvali v tejto milosti, keby boli ponechaní na vlastné sily. Biblické príklady kráľa Dávida a apoštola Petra sú varovnými príkladmi zlyhania. Boh však aj v takých prípadoch zachováva v nich neporušiteľné semeno znovuzrodenia, ktorým ich zachováva pred úplnou záhubou. Kánony uznávajú rôzne stupne uistenia o spasení kresťana.
To nás vedie k historicky druhej téze o vytrvalosti: Vytrvalosť je nutný Boží dar a pre veriaceho je istý.
Arminiovo pochopenie slobodnej vôle nie je veľmi vzdialené od katolíckeho učenia, podľa ktorého Božia milosť pomáha ľudskej vôli spolupracovať s Božou milosťou. „Za predpokladu, že (veriaci) stoja pripravení k boju a spoliehajú sa na Božiu pomoc, Kristus ich zachová od pádu, takže nie je možné, aby boli odlákaní alebo vytrhnutí z Kristových rúk.“[8] Pokúsil sa vysvetliť spoluprácu medzi Božou milosťou a ľudskou vôľou na príklade bohatého človeka, ktorý dáva almužnu biednemu žobrákovi. Almužna predsa neprestáva byť darom len preto, že žobrák vystrie ruku, aby ju prijal. To nie, ale ak je Boží dar daný, potom ľudská vôľa odlišuje tých, ktorí prijímajú evanjelium od tých, ktorí ho odmietajú. Tak sa dostáva moc byť spasený do ľudských rúk.
Takéto implicitné pochopenie podmienečného predurčenia dotiahol John Wesley k explicitnému vyjadreniu možnosti definitívneho odpadnutia. Hoci sa Wesley považuje za šampióna kresťanskej istoty, spasenie pre neho znamená len, že sme teraz v stave spásy. Jeho istota je založená na tom, čo je doteraz (to-day). Profesor Moltmann charakterizuje rozdiel medzi armininiánmi a kalvinistami takto: „Zatiaľ čo pre arminiánov je Božia náruč stále otvorená, takže každý sa môže vždy vrátiť do nej, pre kalvinistov Božia náruč objala hriešnika a už ho nenechá.“[9]
Z arminiánskych a wesleyánskych postojov vyplýva historicky tretia téza o vytrvalosti: Vytrvalosť je nutná, ale Boh neurčuje, kto vytrvá do konca.
Od čias Tridentského koncilu sa protestanti usilovali predovšetkým dokázať, že spasenie jedine milosťou nedovoľuje mravnú ľahostajnosť kresťanov. Preto myšlienka, žeby bolo pre veriaceho nemožné stratiť svoje spasenie, zostávala donedávna na okraji pozornosti. Približne v rovnakom čase, ale na opačných koncoch zemegule, M. Eaton v Južnej Afrike a J. Dillow v Severnej Amerike, dospeli k veľmi podobným záverom v tomto smere. Odmietajú obmedzené vykúpenie a zastávajú všeobecné vykúpenie Kristom. Na rozdiel od arminiánov i kalvinistov nevidia nevyhnutnú spojitosť medzi ospravedlnením a posvätením. Dôležitou charakteristikou ich argumentu je jasné rozlišovanie medzi spasením a duchovným dedičstvom veriacich. Pre arminiánov neposlušnosť naznačuje stratu spasenia a pre kalvinistov dokazuje falošnosť spasenia. Podľa Eatona a Dillowa výsledkom neposlušnosti je strata duchovného dedičstva, ale nie strata spasenia. Je charakteristické, že Eaton nadpísal svoju knihu Teológia povzbudenia, lebo podľa neho je aj súčasné aj budúce spasenie isté. Dillow nazval svoju knihu Vládnutie služobných kráľov, lebo veriaci, ktorí majú večnú istotu, sú motivovaní usilovať sa o dosiahnutie čo najväčšieho duchovného dedičstva.
Tieto názory nás vedú k formulácii štvrtej tézy o vytrvalosti: Vytrvalosť je nutná pre získanie večných odmien, ale nie pre spasenie.
Pretože úlohou teológie je kontextualizovať biblické zjavenie a cirkevné vyznania, myslím si, že vyváženú náuku o vytrvalosti veriacich môžeme nájsť v rámci poriadku spásy (ordo salutis).
Náuka o vytrvalosti veriacich v rámci poriadku spásy
Protestantskí a najmä reformovaní teológovia sa pokúšali definovať poriadok spásy rôznymi spôsobmi. Od samého začiatku sú konkrétne poriadky a poradia rôzne. J. Murray rozlišuje popri chronologickom poradí aj príčinu a vysvetlenie.[10] Jednotlivé prvky ordo salutis usporadúva do nasledovného chronologického poradia:
povolanie | znovuzrodenie | obrátenie | ospravedlnenie | adopcia | posvätenie | vytrvanie | oslávenie.[11]
R. A. Muller definuje ordo salutis ako „termín, ktorý sa vzťahuje na časové poradie príčin a následkov, prostredníctvom ktorých sa uskutočňuje spasenie hriešnika;“ hoci uznáva, že „aktuálne usporiadanie jednotlivých prvkov v ordo sa mení od systému k systému.“[12]
L. Berkhof,[13] M. J. Erickson[14] a G. R. Lewis s B. A. Demarestom[15] hovoria radšej o logickom poradí spásy. Takže logický „zoznam ordo vyzerá takto: vyvolenie, verbálne povolanie, účinné povolanie, uverenie evanjeliu, pokánie z hriechu, dôvera v živého Krista, znovuzrodenie, ospravedlnenie, zmierenie, posvätenie, vytrvanie a oslávenie.“[16]
Namiesto chronologického a logického poradia vytvoril L. R. Reymond sekvenčné poradie božských aktov a božsko-ľudských aktivít s logickou (alebo príčinnou) súvislosťou jednotlivých aspektov.[17] Pre náš zámer je pozoruhodné, že rozlišuje posvätenie definitívne a progresívne. Definitívne posvätenie chápe ako božský akt, ktorým Boh robí veriaceho svätým. Progresívne posvätenie chápe ako božsko-ľudskú celoživotnú aktivitu, ktorá robí veriaceho vždy viac a viac svätým.
Ak sa pojem „posvätenie“ bližšie nešpecifikuje, všeobecne sa chápe v tomto druhom, progresívnom, význame. Toto je pravdepodobne výsledkom vývoja, ktorý mal pôvodne zabrániť fúzii konceptu posvätenia a ospravedlnenia, tak ako sa to stalo Augustínovi a od neho sa rozšírilo do väčšiny systémov rímsko-katolíckej teológie. Môžu však byť aj iné dôvody takéhoto vývoja, v ktorom učenie o posvätení dostalo význam, ktorý je relatívne nezávislý od biblického konceptu posvätenia.
Že sa tak naozaj stalo, dokázal nedávno D. Peterson. Tvrdí, že „znovuzrodenie a posvätenie sú dva rôzne spôsoby na popísanie kresťanskej iniciácie a obrátenia… Posvätenie hovorí o novom postavení a orientácii tých, ktorí patria Bohu a jeden druhému ako jeho ľud.“ Svätosť definuje ako „stav, ktorý Boh vkladá do tých, ktorých sa rozhodol uviesť do zvláštneho vzťahu so sebou prostredníctvom zmluvy a vykúpenia.“[18] Z ľudskej perspektívy je teda posvätenie začiatkom života svätosti. Ospravedlnenie a posvätenie sú teda rôznymi pojmami, ktoré hovoria o prínose Kristovho kríža.
Touto terminológiou apoštol Pavol zdôrazňuje transformáciu nášho vzťahu s Bohom, ktorú spôsobil kríž a dôsledky pre náš celkový život. Ešte aj takým problematickým čitateľom, akým boli Korinťania, Pavol píše, že už sú posväteným Božím ľudom a teraz to majú prejavovať v rôznych oblastiach života. Iný prístup zaujal v liste Rimanom, kde nabáda veriacich, ktorí sú otrokmi spravodlivosti, aby žili v spravodlivosti.[19] Ak teda systematickí teológovia posvätením vyjadrujú proces, ktorý pokračuje v našej celoživotnej skúsenosti, tak používajú terminológiu, ktorá rozširuje a rozvíja, ale aj zahmlieva zámer biblického autora.
Preto my navrhujeme, aby sme ponechali pojmy ospravedlnenia a posvätenia ako popis aktu, ktorým nám Božia milosť dáva nové postavenie a nový stav. Oboje dosiahol Kristov kríž a oboje sa dotýka veriaceho na začiatku jeho duchovného života. To však nemá znamenať zanedbanie potreby vytrvať v milosti.
Vytrvalosť teda nie je len jedným prvkom v chronologickom alebo logickom poriadku spásy popri povolaní, znovuzrodení, obrátení, ospravedlnení, posvätení a oslávení. Vytrvalosť v rámci ordo salutis je skôr vše zahrňujúci spásny vzťah od začiatku duchovného života až po telesnú smrť veriaceho. V tomto zmysle vytrvalosť je podmnožinou všetkého, čo zvykneme nazývať zjednotenie s Kristom a zahŕňa všetko, čo protestantská dogmatika chápe pod progresívnym posvätením.
Toto nie je len pokusom zaviesť iný pojem (vytrvalosť) nato, aby vyjadroval tú istú skutočnosť (progresívne posvätenie). Náš pohľad na ordo salutis nám umožňuje zachovať biblický význam božského aktu zasvätenia pre učenie o posvätení. Aktom posvätenia sa začína proces vytrvania. Zároveň nám to umožní rozvinúť učenie o vytrvalosti, ktoré v sebe integruje dar Božej milosti a zároveň požiadavku kresťanskej zodpovednosti. Priame spojenie vytrvalosti veriaceho s osobou a dielom Ježiša Krista v rámci takéhoto poriadku spásy nám zabraňuje, aby sme sa dívali na život veriaceho ako na zmes Božieho zachovania a ľudských poblúdení a návratov. Vedie nás k tomu, aby sme sa dívali na život veriaceho ako na spoločenstvo Ducha. Toto učenie nám tiež bráni v tom, aby sme oddelili vieru v Krista, Spasiteľa a poslušnosť Kristovi, Pánovi.
- Vytrvalosť veriacich ako dar aj zodpovednosť[20]
Podľa nášho chápania vytrvalosť veriacich nie je len Božím darom vytrvania vo viere a zachovaním veriaceho až do konca, ale zároveň aj zodpovednosťou veriaceho veriť a vzdorovať všetkým ťažkostiam. Učenie o vytrvalosti definované ako dar a zodpovednosť zahŕňa v sebe zároveň aj etiku.
Keď sme sledovali vývoj učenia o vytrvalosti veriacich, videli sme, že kyvadlo dôrazu sa vždy vychyľovalo alebo na stranu trvalosti a účinnosti Božieho daru vytrvalosti alebo na stranu ľudskej zodpovednosti vytrvať. Reformovaní teológovia boli vždy silní v dôraze na Božiu zvrchovanosť a účinnosť jeho milosti. To neznamená, že ju oddeľovali od ľudskej zodpovednosti, ale vytrvalosť chápali predovšetkým ako „kontinuálne pôsobenie Svätého Ducha vo veriacom,“[21] ba dokonca až ako „vytrvalosť Boha so svätými.“[22]
Kyvadlo arminiánskeho a wesleyánskeho dôrazu sa vychýlilo na stranu ľudskej slobody a zodpovednosti vytrvať. Nepopierajú, že vytrvalosť je účinkom Božej milosti, ale tá je podmienečná. Na zvýraznenie tejto dilemy sme uviedli motto na začiatku nášho článku.
Dispenzačná teológia Evanjelikálnej spoločnosti milosti[23] odstránila paradox tým, že úplne oddelila zodpovednosť veriaceho vytrvať od jeho spasenia. Klasické učenie o vytrvalosti veriacich nazývajú učením o „večnej istote,“ alebo učenie „raz spasený – navždy spasený.“ Vytrvalosť sa pre nich stala etickou kategóriou bez akéhokoľvek priameho spojenia so spasením veriaceho.
My sme však presvedčení, že je nutné zachovať napätie medzi zvrchovanosťou Boha a zodpovednosťou veriaceho. Tým, že sme ukotvili učenie vytrvalosti v rámci poriadku spásy, sme dokázali, že vytrvalosť má pevné miesto v evanjelikálnej náuke o spasení. Prehlbuje naše chápanie vytrvalosti ako Božieho daru milosti a zároveň nás vedie k zodpovednosti vytrvať v milosti až do konečného zavŕšenia našej spásy.
Dar vytrvalosti a zodpovednosť vytrvať sa môžu rozlišovať, ale nesmú sa oddeľovať. Vytrvalosť veriacich je nemožnou možnosťou. Prečo je nemožná? Lebo vytrvalosť veriacich je vytrvalosťou ľudí, a ak je niečo v ich živote isté, tak je to fakt, že ľudský život je neistý. V ľudskom živote je hlboko vrytá premenlivosť. Ak tvrdíme, že kresťanská vytrvalosť je predovšetkým vyznaním viery, tak určite tým nemyslíme, že je to nerealistický ideál. Naopak, kresťanská vytrvalosť je často až bolestne reálna. Vytrvalosť veriaceho je kresťanská, len ak je to Kristus, kto vytrvá, a to je pre ľudskú bytosť nemožné.
Napriek tomu sa táto nemožnosť v rámci poriadku spásy stala možnou. Stala sa udalosť, ktorá sa nemôže „od-stať.“ Došlo k rozhodnutiu, ktoré sa už nemôže „ne-rozhodnúť.“ Čo sa narodilo, sa už nemôže „od-narodiť.“ Vykúpenie, ktoré dosiahol Kristus, sa uplatnilo v živote veriaceho, a preto sa vyznanie vytrvalosti krehkej ľudskej bytosti týči nad všetkou jeho neistotou. Vytrvalosť veriaceho je jeho bohoslužbou, ktorá sa uskutočňuje v nespočetných situáciách jeho pozemského života.
Učenie o vytrvalosti sa nedá dobre vyjadriť ako systém logických príčin a následkov. Učenie o vytrvalosti je doxológia, ktorá nie je nelogická, ale je transcendentná. Myslím, že slová známej piesne J. Newtona o Božej milosti to vyjadrujú dobre:
Ak búrkou cesta povedie,
ja nebudem mať strach,
keď milosť Tvoja so mnou je,
púť skončí v nebesiach.
Až moje srdce na zemi
sa navždy zastaví,
môj Boh, Pán lásky predivný,
ma v slávu postaví.
[1] J. Wesley, Serious Thoughts upon the Perseverance of the Saints. In: Works of John Wesley, Grand Rapids: Baker Books, 1984, zv. 10, s. 284-298.
[2] G. C. Berkouwer, Faith and Perseverance. Grand Rapids: Eerdmans, 1958, s. 79.
[3] A. Augustine, The Fathers of the Church. Washington, D.C.: The Catholic University of America Press, 1992, zv. 86.
[4] J. P. Burns, The Development of Augustine’s Doctrine of Operative Grace. Paris: Études Augustiniennes, 1980, s. 179.
[5] N. P. Tanner & G. Alberigo, (eds.), Decrees of the ecumenical Councils. London: Sheed & Ward, 1990, k. 9.
[6] L. Boettner, The Reformed Doctrine of Predestination. Phillipsburg: Presbyterian and Reformed, 1932, s. 182.
[7] Berkouwer, Faith and Perseverance, s. 75.
[8] A. S. Wood, Declaration of Sentiments: The Theological Testament of Arminius. In: Evangelical Quarterly, 65.2 (1993), s. 124.
[9] J. Moltmann, Prädestination und Perseveranz, Neukirchen: Neukirchener Verlag, 1961, s. 136.
[10] J. Murray, Redemption Accomplished and Applied, Edinburgh: The Banner of Truth Trust, 1961, s. 79-87.
[11] Murray, Redemption, s. 87. Jednotlivé prvky sme uviedli v diskrétnej postupnosti, lebo na rozdiel od iných Murray zdôrazňuje, že ordo salutis „nesmieme chápať ako jeden nedeliteľný akt“ (s. 80).
[12] R. A. Muller, Dictionary of Latin and Greek Theological Terms, Grand Rapids: Baker, 1985, s. 215.
[13] L. Berkhof, Systematic Theology, Edinburgh: The Banner of Truth Trust, 1979, s. 416-419.
[14] M. J. Erickson, Christian Theology, Grand Rapids: Baker, 1991, s 933.
[15] G. R. Lewis & B. A. Demarest, Integrative Theology, zv. 3, Grand Rapids: Zondervan, 1994, s. 57-58, 82-84, 97-107.
[16] Tamtiež, s. 57.
[17] L. R. Reymond, A New Systematic Theology of the Christian Faith, Nashville: Thomas Nelson, 1998, s. 704-711.
[18] D. Peterson, Possessed by God; A New Testament theology of sanctification and holiness, Leicester: Apollos, 1995, s. 63, 23.
[19] Najmä Rimanom 6.
[20] Veľmi pekne je toto spojenie daru a zodpovednosti vyjadrené nemeckým Gabe und Afgabe.
[21] Berkhof, Systematic Theology, s. 546.
[22] R. Nicole, ‘Perseverance of the Saints,’ v D. K. McKim, ed., Encyclopedia of the Reformed Faith, Louisville: Westminster/John Knox Press, 1992, s. 275-278.
[23] Grace Evangelical Society vydáva v USA relatívne vplyvný časopis Journal of the Grace Evangelical Society.
