V minulosti som sa už mýlil v otázkach týkajúcich sa zmien v cirkvi.
Kazatelia bez kravát? Bol som proti. Chválospevy namiesto hymien? Nenávidel som tú myšlienku. Káva v bohoslužobnej sále? Hraničné kacírstvo. Teraz si už však nedokážem predstaviť, že by som sa vrátil k „starým spôsobom“, ktoré som kedysi tak vášnivo obhajoval. Preto, keď mi začalo prekážať, že ľudia neustále meškajú na bohoslužby, musel som sa spýtať sám seba, či sa zo mňa opäť nestáva mrzutý tradicionalista.
Nemyslím si to. Tentoraz nejde o moje preferencie, ale o niečo hlbšie.
Nie som jediný pastor, ktorý sa s týmto problémom borí. Minulé leto J. D. Greear, hlavný pastor zboru The Summit Church a člen rady TGC, sa vyjadril k tomuto problému pred svojím zborom. V kázni, ktorá sa stala virálnou, Greear vyjadril svoje obavy o členov zboru, ktorí chodia na bohoslužby neskoro alebo odchádzajú päť minút pred koncom. Jeho obavy sa netýkali primárne toho, že ľuďom unikala časť bohoslužby, ale skôr toho, ako takéto správanie odhaľuje zásadné nepochopenie toho, čo cirkev je. Ako to vyjadril: „Správate sa k cirkvi ako k náboženskej šou namiesto toho, aby ste ju vnímali ako prijímajúcu rodinu, ktorej ste súčasťou.“
Greearovo pozorovanie, že ľudia sa k cirkvi správajú ako k „náboženskej šou“, sa dotýka jadra problému a vyvoláva dôležité otázky o tom, ako chápeme spoločnú bohoslužbu. Keď neustále meškáme na bohoslužby, aký odkaz tým vysielame o povahe a dôležitosti toho, na čo sa schádzame?
Problém, ktorý sme vytvorili
Predstavte si, že váš cirkevný zbor je orchester. Každý týždeň sa jeho členovia dchádzajú, aby hrali, a sám Boh je ich publikom. Predstavte si dirigenta, ako zdvíha taktovku, aby začali hrať, ale štvrtina hudobníkov ešte ani neprišla. Zatiaľ čo sa hrá prvá časť skladby, traja huslisti sa snažia pretlačiť popri ostatných, aby sa dostali na svoje miesta, a sekcia dychových nástrojov prichádza a zdraví sa s perkusionistami, ktorí sa snažia udržať rytmus.
Čo by takéto správanie vypovedalo o tom, ako vnímame svojich kolegov hudobníkov? Aký odkaz by to vyslalo o tom, ako vnímame Boha a koncert, ktorý máme spoločne odohrať?
Tento scenár sa môže v koncertnej sále zdať absurdný, ale dokonale vystihuje to, čo sa deje v mnohých kostoloch každú nedeľu ráno.
Samozrejme, existujú legitímne dôvody, prečo niektorí ľudia môžu občas meškať. Rodičom sa nemusí podariť pripraviť deti načas, doprava môže byť hustejšia ako zvyčajne alebo verejná doprava môže meškať. Život je taký a v takýchto situáciách by mala prevládať milosť.
Ale keď sa veľká časť ľudí z našich zborov objaví až po začatí bohoslužby, nejde o sériu individuálnych núdzových situácií – ide o problém kultúry zboru. A nejde len o to, že ľudia prichádzajú presne načas; mnohí prichádzajú s niekoľkominútovým oneskorením. Zdá sa, že niektorí ľudia vnímajú prvých 15 minút bohoslužby ako upútavku pred filmom – ako nepovinnú časť, ktorá nie je podstatná pre hlavné predstavenie.
Tu je nepríjemná pravda: Možno sme neúmyselne komunikovali, že prvá časť bohoslužby nie je dôležitá, a tak je pravdepodobne v poriadku prísť neskôr. Za tie roky sa niektorí z návštevníkov stali členmi a pretože „tak to vždy bolo“, všetci to tak robíme. Spoločne sme vytvorili kultúru, ktorá podkopáva to, kvôli čomu sme schádzame.
Čo je spoločná bohoslužba
Keď neustále prichádzame neskoro, narábame s nedeľným ránom ako s individualistickou udalosťou pre divákov, a nie ako so spoločným stretnutím Božieho ľudu, na ktorom sa všetci zúčastňujeme.
Na spoločnú bohoslužbu je potrebná fyzická prítomnosť. Spievanie, modlitby a kázeň v kostole závisia od prítomnosti veriacich, ktorí sa na nich podieľajú. To sú hlavné dôvody, prečo sa potrebujeme zhromažďovať, a nie len uctievať Boha sami v súkromí. Fyzická prítomnosť však vyžaduje, aby sme sa zhromažďovali zámerne, a nie „len aby sme tam nakoniec došli“.
Ako vieme, kedy a kde sa máme zhromaždiť? Naplánujeme si čas a miesto stretnutia. Ale neplánujeme si len čas na spoločné stretnutie; plánujeme si čas na stretnutie s Bohom. Ježiš nám v Matúšovi hovorí: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som medzi nimi“ (Mt 18:20). V našich kalendároch máme stály termín, aby sme sa každú nedeľu ráno stretli jeden s druhým a s Bohom celého stvorenia.
Žiaľ, často sa stáva, že naši členovia nechávajú Boha a náš zbor čakať.
Teológia nedochvíľnosti
Ak veríme, že bohoslužba je predovšetkým o tom, čo z nej môžeme získať – povznášajúca hudba, povzbudzujúce kázanie, spoločenstvo s priateľmi – potom má neskorý príchod zmysel. Veď predsa stále stihneme väčšinu „dobrých vecí“.
Ale ak chápete spoločnú bohoslužbu ako niečo, čo robíme spoločne ako telo Kristovo – ak ju vnímate ako našu spoločnú obeť chvály Stvoriteľovi – potom má neskorý príchod úplne iný význam. Nielenže meškáme, ale prichádzame o príležitosť plne sa zúčastniť na niečom, čo Pán používa ako nástroj, aby nás formoval ako svoj ľud.
Keď považujeme úvodné piesne za voliteľnú rozcvičku, nesprávne chápeme ich účel. Nie je to zábava, ktorá nám pomáha prejsť do „duchovnej nálady“. Sú našim spoločným vyhlásením o Božej hodnote, naším zjednoteným hlasom pozdvihnutým vo chvále. Každý hlas je dôležitý. Každá prítomnosť je dôležitá.
Naša dochvíľnosť – alebo jej nedostatok – ovplyvňuje aj naše svedectvo pred návštevníkmi a novými ľuďmi. Keď ľudia navštívia kostol a sú medzi jedinými ľuďmi na bohoslužbách v určenom čase začiatku, čo im tým hovoríme o našich prioritách? O dôležitosti, ktorú prikladáme spoločnému uctievaniu? O našej úcte k sebe navzájom a k Bohu?
Neúmyselne tým vyjadrujeme, že táto spoločná prax, o ktorej tvrdíme, že je ústrednou súčasťou nášho života – zhromažďovanie sa k uctievaniu živého Boha – nie je pre nás dostatočne dôležitá na to, aby sme prišli načas. Nie je to posolstvo, ktoré chceme vysielať, ale napriek tomu ho vysielame.
Poďme spoločne vpred
Ak skutočne veríme, že spoločná bohoslužba je dôležitým prejavom našej viery a že zhromažďovanie sa v Kristovom mene je dôležité, potom by naše činy mali odrážať tieto presvedčenia. Nejde tu o legalizmus alebo vytváranie bremena. Ide o zosúladenie našej teológie a našej praxe.
Dobrou správou je, že tento problém sme si vytvorili spoločne, čo znamená, že ho môžeme spoločne vyriešiť. Začať by mal každý z nás tým, že bude považovať dochvíľnosť za prejav svojho záväzku k spoločnému uctievaniu Boha a jeden k druhému.
Boh vesmíru si naplánoval čas, kedy sa s nami stretáva každú nedeľu. To najmenej, čo môžeme urobiť, je prísť načas.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
