Druhá kniha kroník je najpodceňovanejšou knihou Písma.
Čiastočne je to preto, že kniha pred ňou sa rozbieha pomaly. Rozsiahly rodokmeň z Prvej knihy kroník 1 – 9 je pre väčšinu moderných čitateľov nesmierne nudný, hoci v celkovom autorovom projekte zohráva kľúčovú úlohu. Záverečné kapitoly Prvej knihy kroník sa tiež obšírne venujú kňazským a hudobným povinnostiam, pre ktoré sa nadchnú len pomerne zanietení teológovia alebo nabudení vedúci chvál. Takže kým sa ľudia dostanú k Druhej knihe kroník, sú už nastavení vnímať kronikára ako pedantného, usilovného detailistu, ktorý sa nevie preniesť od podrobností k celkovému obrazu.
Sčasti je to aj preto, lebo sa zdá, že táto kniha opakuje obsah Prvej a Druhej knihy kráľov, ale bez Eliáša a Elizea (Eliáš sa síce v Druhej knihe kroník krátko objaví, ale nie je tam žiadna hora Karmel, žiadne tiché hlasy, zázračné jedlá, ukradnuté vinice ani ohnivé vozy vystupujúce do neba). Stále tu máme stavbu chrámu, stále tu máme vzostupy a pády dobrých a zlých kráľov, ale akční hrdinovia boli vystrihnutí. Odmietavý čitateľ by si mohol myslieť, že kronikár sa nám snaží znepríjemniť život.
História plná uctievania
Nie sme povolaní byť odmietavými čitateľmi. Keď čítame Druhú knihu kroník tak, ako nás sama vedie, zistíme, že napriek tomu, že sa nesústreďuje na Eliáša a Elizea – čo vyplýva z toho, že sa vôbec nesústreďuje na severné kráľovstvo – je to v mnohých ohľadoch historická biblická kniha, ktorá je najsústredenejšia, najprorockejšia a najplnšia modlitieb a uctievania. Sú to Skutky Starej zmluvy: príbeh o tom, ako bol Boží dom založený a naplnený Duchom, ako sa Boží ľud modlil, uctieval, zlyhal, kajal sa, bol zajatý nepriateľmi a nakoniec oslobodený a ako Boha prišli uctievať pohania.
Sú tu hrdinovia ako Peter a Ján (Šalamún, Ezechiáš, Joziáš). Sú tu zloduchovia ako Herodes (Achazja, Amón). Sú tu verní veriaci, ktorí sú ukameňovaní, ako Štefan (Zecharja). Je tu zloduch, ktorý sa stal učeníkom, ako Pavol, ktorý sa odvrátil od prenasledovania Božieho ľudu a stal sa trofejou milosti (Menašše).
Tým, že sa kronikár zameriava na južné kráľovstvo, na Judsko, môže venovať oveľa viac priestoru jeho kráľom, ukázať nám ich zložitú morálku a to, čo sa môžeme od každého z nich naučiť. Kráľom ako Šalamún, Rechabeám, Asa, Jošafát, Joáš, Uzzija, Chizkija a Joziáš sa venuje podrobne, s nuansami a tým, čo by spisovateľ mohol nazvať vývojom postáv. Počujeme, ako myslia, ako hovoria a (v mojom obľúbenom verši v knihe) ako sa modlia:
Nevieme, čo si počať, k tebe upierame svoj zrak. (2Krn 20:12)
Vidíme dobrých kráľov, ktorí robia katastrofálne rozhodnutia, priemerných kráľov, ktorí sú vykúpení múdrou reakciou, strašných kráľov, ktorí sa kajajú a nachádzajú odpustenie. Títo muži nie sú dvojrozmerné karikatúry, ktoré slúžia ako zástupné symboly na to, aby sme mohli povedať, že uctievanie Hospodina je dobré a modloslužba zlá. Sú to plastickí, skutoční ľudia, ktorí majú svoje vrcholy a pády a ktorí sa potrebujú naučiť, aká dôležitá je pokora, múdrosť, poslušnosť a modlitba.
Užitočná pre pastorov
Autor sa venuje aj kňazom a predstavuje ich spôsobom, ktorý je pre dnešných pastorov nesmierne poučný. Ak sme potiaľto čítali Starú zmluvu, vieme, že kňazi sú zodpovední za zvieracie obety – a keďže tie už neprinášame vzhľadom na Ježišovu definitívnu obetu – ľahko si môžeme myslieť, že kňazi nás nemajú čo naučiť o vodcovstve . Keď však čítame Prvú a Druhú knihu kroník, zisťujeme, že hoci kňazi prinášajú zvieracie obety, sú považovaní aj za uctievačov a strážcov (2. Kronická 31:2 zhŕňa ich tri úlohy: „k spaľovanej obete, k obetám spoločenstva, k výkonu služby, ku vzdávaniu vďaky a chvály v bránach Hospodinových táborov“).
Kňazi duchovne vedú ľud tým, že ho vedú k uctievaniu prostredníctvom hudby, piesní, chvál a modlitieb. A strážia Božiu prítomnosť ako strážcovia brány, ktorí bránia ľuďom v neoprávnenom vstupe do svätyne, či už preto, aby prinášali obety (ako Uzzija), alebo aby kradli zlato a podplatili tak nepriateľov (ako Achaz). Starší sa majú čo učiť z toho, ako si kňazi plnia svoje povinnosti, a z toho, čo sa stane, keď si ich neplnia.
Úloha prorokov a proroctiev
Najpríťažlivejším prínosom Druhej knihy kroník pre mňa je však spôsob, akým vyzdvihuje úlohu prorokov a proroctva. Zatiaľ čo v Prvej a Druhej knihe kráľov proroci predovšetkým konajú, v Knihách kroník vyučujú, pričom to má množstvo aplikácií pre vtedajších aj súčasných čitateľov. Šemaja sa zameriava na pokoru (12. kapitola). Azarja zdôrazňuje súvislosť medzi opustením Boha a opustením Bohom (15. kapitola). Chanani poukazuje na súvislosť medzi pokojom (šalom) a tým, že srdce je „celé“ (šalem):
Lebo oči Hospodina pozorujú celú zem, aby posilnil tých, čo sú mu srdcom plne oddaní. Nerozvážne si v tom postupoval, lebo odteraz budeš musieť bojovať. (2Krn 16:9)
Micha varuje Jošafáta, že ak sa spojí s Achabom, Izrael sa rozptýli ako ovce bez pastiera (18. kapitola). Jehu vynáša rozsudok za to, že Jošafát „preukazova lásku tým, čo nenávidia Hospodina?” (2Krn 19:2). Jachazíel pripomína Júdovi, že „nebude to boj váš, ale Boží.. . . . V tomto prípade nemusíte bojovať. Rozostavte sa a zostaňte stáť. Uvidíte, ako vás Hospodin zachráni “ (2Krn 20:15-17). Mohli by sme pokračovať ďalej o Zecharjovi, Obédovi, Chulde a viacerých ďalších.
Plná pokladov
Druhá kniha kroník je plná pokladov. Mohli by sme hovoriť o Abijovi a Abiji, ktorí stelesňujú tému knihy. Mohli by sme hovoriť o piatich Azarjoch – jednom prorokovi, dvoch kňazoch, jednom kráľovi a jednom náčelníkovi – ktorí ju zobrazujú veľmi odlišným spôsobom.
V šikovných rukách kronikára všetci títo proroci, kňazi, králi a ďalšie osoby posilňujú jadro knihy, ktoré je zároveň jadrom evanjelia: že ak budeme robiť pokánie, veriť a pokoríme sa pred Bohom, on nás vo svojom veľkom milosrdenstve a milosti zachráni.
Ďakujte Hospodinovi, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition
