Prečo kresťania z Generácie Z potrebujú cirkevnú históriu

Nikto nie je imúnny voči vplyvu okolia, v ktorom žije, rastie a učí sa, či už sú tieto vplyvy dobré alebo zlé. Generácia Z (1997–2012) je moja generácia a naším najväčším nebezpečenstvom je naše najzrejmejšie požehnanie: internet. Nikdy sme nežili vo svete, v ktorom nebol. Sledovali sme postupný technologický progres – ktorý nám umožnil prístup k neobmedzenému množstvu zdrojov a neprestajne aktualizovaným informáciám – toto je pre moju generáciu normálne. Zostať informovaní pomocou najnovších správ si nevyžaduje žiadne úsilie a takmer sa tomu nedá vyhnúť, ani keby sme sa snažili.

Našou najobľúbenejšou vecou na správach je jednoducho to, že sú nové. Sme generáciou, ktorá je posadnutá výstrelkami a trendami, chceme vždy vedieť, o čom sa iní rozprávajú a robiť to, čo robia ostatní. Inak by nám mohlo niečo ujsť a my by sme mali pocit, že nemáme čo priniesť. Mnohí z nás si chcú vybudovať lepšiu budúcnosť a nemáme chuť spomínať na minulosť. To prvé je niečo, za čo nás treba chváliť. To druhé má hrozivé následky.

Pre moju generáciu sú udalosti, ktoré sa stali pred dvoma týždňami už úplne nerelevantné, o čo viac to teda bude pravda o niečom, čo sa stalo pred 2000 rokmi (alebo hocikedy medzitým). Naša postmoderná doba nesie stopy empirizmu, ktorý sa nám snaží nahovoriť, že história je takmer bezpredmetná, pretože sa ju nedokážeme naučiť vlastnými zmyslami a hoci sa takejto filozofii ešte nepodarilo obrať históriu o všetku jej hodnotu, svet, ktorý to tak bude vidieť, je už prakticky za rohom.

Ja som však presvedčený, že kresťania z Generácie Z potrebujú cirkevnú históriu rovnako, ako ju potrebovala akákoľvek iná generácia, či možno dokonca ešte viac. Na cirkevnej histórii záleží a naša generácia viac než ktorákoľvek pred nami bude mať nutkanie jej význam úplne potlačiť.

Tu sú štyri dôvody, prečo ju potrebujeme.

1. Kresťanstvo je náboženstvo historikov

Každý z nás rekonštruuje svoju minulosť pomocou spomienok a príbehov. Všetci sa teda snažíme byť historikmi, či už si to uvedomujeme alebo nie. No kresťania by tejto disciplíne mali byť prirodzene ešte viac naklonení. Je to tak, pretože veľa z toho, čomu veríme, je relevantné iba vtedy, ak je to skutočný historický fakt. Rýchly pohľad na jedno z historických kresťanských vyznaní akým je Apoštolské vyznanie viery, nám to jasne ukáže:

• „Verím v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme,”—historické tvrdenie.
• „Verím v Ježiša Krista, jeho jediného Syna, nášho Pána, ktorý sa počal z Ducha Svätého,”—historické tvrdenie.
• „narodil sa z Márie Panny”—historické tvrdenie.
• „trpel za vlády Poncia Piláta”—historické tvrdenie.
• „bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný”—historické tvrdenie.
• „zostúpil k zosnulým”—historické tvrdenie.
• „tretieho dňa vstal z mŕtvych”—historické tvrdenie.
• „vystúpil na nebesia”—historické tvrdenie.

Toto je historické vyznanie viery nielen preto, že je z minulosti, ale aj preto, že našu vieru ukotvuje v reálnych historických udalostiach. Tvrdí, že sú veci, ktoré sa v minulosti skutočne stali. Kresťanstvo je historické a tí, ktorí veria jeho tvrdeniam sa bez výnimky stávajú historikmi. Ako Robert Tracy McKenzie napísal: „Boh nás stvoril ako bytosti histórie, vložil do nás vieru, ktorá je založená na histórii a spojil nás s minulosťou tým, že z nás spravil súčasť historickej cirkvi.“

2. Cirkevná história je aj naším príbehom

Keď sa niekto stane kresťanom, je adoptovaný do Božej rodiny (Ef 1:4-5). Slová „bratia a sestry“ sú v Novej zmluve používané skoro všade. No Božou rodinou, do ktorej sme adoptovaní nie sú len tí, ktorí práve teraz žijú, ale jej súčasťou sú aj ľudia, ktorí tu boli pred nami.

Mária Magdaléna, apoštol Pavol, Augustín, jeho mama Monika, Anselm z Canterbury, Tomáš Akvinský a Ján Kalvin sú našimi bratmi a sestrami. Keď si čítame o histórii cirkvi, čítame si náš rodinný príbeh a to, ako sa kresťanská viera skrze históriu dostala až k nám. Kresťanstvo nevzniká vo vákuu. Máme korene. Máme svoj príbeh.

3. Môžeme sa učiť z chýb z minulosti

Ktokoľvek, kto sa do kresťanskej komunity zatúla čo i len na chvíľu, veľmi rýchlo zistí, že kresťania spolu nesúhlasia ohľadom obrovského množstva sekundárnych a terciárnych doktrín. No sú aj nevyhnutné doktríny, na ktorých sa cirkev prakticky jednohlasne zhodne. Napríklad na tých veciach, ktoré sú zosumarizované vo vyznaniach viery. Väčšina vyznaní bola formulovaná špecificky, aby odsúdila určité falošné vyučovanie a ujasnila, ako sa má cirkev na veci pozerať. Ak sa nepoučíme z chýb minulosti, najmä z tých najextrémnejších (herézií), potom sa sami staviame do pozície, v ktorej sa nám môže stať, že budeme vystavení nebezpečenstvu sami do nich spadnúť.

Nie je až také ťažké veriť herézii. Mnoho kresťanov to robí bez toho, aby si to vôbec uvedomovali, čo je presne tým dôvodom, prečo je dôležité, aby sme sa naučili, čo je gnosticizmus, arianizmus, pelagianizmus a mnohé ďalšie, ktoré škodili cirkvi celé storočia. Je takisto potrebné, aby sme si čítali o tom, ako cirkev a jej vodcovia reagovali na tieto falošné doktríny. Ak budeme v tomto ohľade nedbanliví, môže sa nám stať, že začneme o Bohu rozmýšľať alebo rozprávať nesprávnym spôsobom – a že napokon začneme uctievať úplne iného boha.

4. Cirkevná história dokazuje, že cirkev nikdy nezomrie

Cirkev stále pretrváva. Napriek násilnému prenasledovaniu, nárastu islamu, cez temný stredovek aj rast sekularizmu, skrze množstvo prekážok, ktoré sme si spôsobili sami, búrky a búrlivé víchrice, ktoré potenciálne ohrozovali cirkev, ona stále žije, je nezničiteľná a s rozhodnosťou kráča do budúcnosti. Keď sa už zdá, že sa loď definitívne potopila, stane sa z nej ponorka, keď ju to vykatapultuje do vzduchu, narastú jej orlie krídla. Ako je to možné?

Nie je to preto, lebo sa v cirkvi stretli tí najmúdrejší z múdrejších. Boh si totiž vybral to, čo je pre svet bláznivé, aby zahanbil múdrych (1Kor 1:27). Nie je to ani preto, že cirkev bola vždy v pozícii sily a vplyvu. Zažila aj brutálne prenasledovanie, či už v období ranej cirkvi alebo dnes. A určite to nie je kvôli našej nemennej vernosti Bohu, keďže cirkev bola v každej generácii plná hriešnikov ako sme my.

Jednoducho povedané, kresťanská cirkev nemôže zomrieť z jediného dôvodu a tým je, že Ježiš Kristus už zomrel. Pohľad na históriu cirkvi nám podáva svedectvo o tom, že ani pekelné brány cirkev nepremôžu (Mt 16:18).

Posledná prosba

Ako kresťania z Generácie Z by sme si mohli myslieť, že antickosť kresťanstva prinesie do 21. storočia suché a nepraktické posolstvo, no opak je pravdou. Namiesto toho je kresťanská pravda ešte jasnejšou vďaka tomu, že jej čerstvosť pretrváva celé veky, keď evanjelium prekonáva prekážky, ktoré by sme si ani nevedeli predstaviť a dá sa aplikovať do každého prostredia a do každého storočia.

Príbeh cirkvi nezačal nami a nami ani neskončí. No ak chceme vybudovať lepšiu budúcnosť, musíme rozumieť našej minulosti.