Žijeme v dobe veľkého teologického zmätku. Podľa najnovšieho prieskumu Ligonier Ministry’s o teologickej situácii 30% evanjelikálov, ktorí sa hlásia ku Kristovi, odmieta jeho božstvo, 46% verí, že ľudia sú prirodzene dobrí a 22% si myslí, že rodová identita je „vecou osobnej voľby“.
Možno keby sa robili prieskumy v minulých storočiach, zistili by sme, že to tak bolo vždy. Naša kultúra však rozhodne vniesla do spoločnosti silnú dávku relativizmu a individualizmu, vďaka čomu ľudia ťažko uznávajú akúkoľvek autoritu nad sebou. A preto uprednostňujú vieru, ktorá sa bráni jasnej definícii a kresťanstvo, ktoré je vyprázdnené od konkrétneho obsahu.
To všetko spôsobuje, že je vhodný čas zamyslieť sa nad 3. veršom Júdovho listu, v ktorom nás Ježišov nevlastný brat vyzýva, aby sme „bojovali za vieru raz navždy odovzdanú svätým.“ Chcem sa na tento verš pozrieť z troch hľadísk, ktoré objasnia, čo znamená bojovať za vieru v dobe morálneho a teologického zmätku.
1. Viera s určitými hranicami a obsahom
Slovom „viera“ zvyčajne označujeme skutok srdca, kedy vložíme svoju dôveru v Ježiša Krista ako našu jedinú nádej v živote a smrti. „Viera“ sa však tu nevzťahuje na to, že veríme, ale skôr na to, čomu veríme.
To naznačuje, že už v prvom storočí existoval uznaný súbor učenia, ktorý mali prijať všetci kresťania. Júda môže kresťanov v roku 65 n. l. vyzývať, aby bojovali za „vieru“, a predpokladať, že vedia, o čom hovorí. Na rozdiel od niektorých moderných skeptikov Júda nehovorí o viacerých „kresťanstvách“. Podobne ako Pavol verí, že existuje „jedna viera“ (Ef 4:5) a tí, ktorí učili v rozpore s ňou, neponúkali platné alternatívy, ale hlásali falošné evanjeliá (Ga 1:6-9). Kresťania sa nemusia zhodnúť vo všetkom (pozri Rim 14), ale v niektorých veciach sa zhodnúť musia (1Kor 15:3, Ga 1).
Naznačuje tiež, že hoci je Biblia veľká kniha, jej učenie sa dá presne zhrnúť. Na to slúži dobré vyznanie viery. Ak webová stránka nejakej cirkvi neobsahuje časť, v ktorej sa píše „čomu veríme“, zdráham sa nasmerovať ľudí do tejto cirkvi. Nemôžete bojovať za niečo, čo nemôžete definovať. Viera nebola pre Júdu prázdnym vedrom, mala obsah. Čo vyvoláva otázku, čo bolo v tom vedre?
2. Viera naplnená morálnou a doktrinálnou pravdou
Pre Júdu a ranú cirkev viera obsahovala základné morálne a doktrinálne pravdy.
Morálna pravda
Po prvé, viera obsahuje základné morálne pravdy o hriechu a spravodlivosti. V skutočnosti Júda predniesol túto výzvu práve preto, že „vkradli sa totiž medzi vás niektorí ľudia… sú to bezbožníci, ktorí zamieňajú milosť nášho Boha za výstrednosti a zapierajú jediného vládcu a nášho Pána, Ježiša Krista.“ (v. 4).
Žiť výstredne a potom si pre to vytvárať teologické zdôvodnenia je popieraním viery a Krista. Odrazu je tento úryvok mimoriadne aktuálnym pre našu kultúru, v ktorej niektoré cirkvi v mene kresťanskej lásky vyvesujú dúhovú vlajku, Júda uvádza ako varovanie osud Sodomy a Gomory, ktoré sa „oddali smilstvu a náhlili sa za iným telom,“ a tak „podstupujú trest vo večnom ohni a sú výstrahou“ (v. 7).
Nemýľte sa: naša apoštolská viera hovorí, že „veríme v odpustenie hriechov” (1Kor 6:9-11, Kol 1:13-14). Ale to tiež predpokladá, že vieme, čo je hriech. Ak je „Kristus zomrel za naše hriechy“ „prvoradou“ vecou, potom musí byť prvoradé aj správne pochopenie hriechu.
Ježiš neprišiel zmierniť prikázania a nezomrel preto, aby zmenil morálny charakter vesmíru (Mt 5:19). Zomrel, aby nám bolo odpustené a aby sme boli oslobodení z otroctva hriechu, bol vzkriesený, aby sme mohli kráčať v novosti života. To je viera. Falošní učitelia toto popierali v Júdových časoch aj v našich.
A aby som nepôsobil jednostranne, dodám, že vieru môžeme zaprieť nielen tým, že budeme potvrdzovať sexuálnu nemorálnosť, ale aj tým, že sa odmietneme starať o svojich starnúcich rodičov: „No ak sa niekto nestará o svojich blízkych, najmä o členov rodiny, ten zaprel vieru a je horší než neveriaci“ (1Tim 5:8). Tá istá viera, ktorá nás učí, aby sme utekali pred smilstvom, nás tiež učí, aby sme si ctili mamu a otca.
Akýkoľvek pokus zmenšiť vieru na doktrinálne pravdy obsiahnuté v prvých vierovyznaniach (zvyčajne v snahe vyhnúť sa konfliktu so sexuálnou revolúciou) je nesplniteľným snom, ktorý ohrozuje ľudské duše.
Doktrinálna pravda
Ak jedna priekopa vidí kresťanstvo len ako potvrdenie súboru doktrinálnych učení (bez ohľadu na to, ako žijete), druhá priekopa vidí kresťanstvo len ako byť dobrým človekom (bez ohľadu na to, čomu veríte). Koniec koncov, človek môže byť dobrým blížnym aj bez toho, aby veril v Trojicu!
Samozrejme, nikto by nemal popierať, že ateisti a hinduisti môžu byť dobrými susedmi alebo že láska k blížnemu je jadrom viery. Ale nie je to celé jadro. Nezabúdajme na prvé veľké prikázanie: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom“. Podľa Ježiša „ večný život je v tom, aby poznali teba, jediného, pravého Boha a i toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Jn 17:3).
Kresťan nie je len človek, ktorý žije určitým spôsobom. Kresťan je niekto, kto verí určitým veciam. Viera potvrdzuje, že určité udalosti sa skutočne stali, ako napríklad stvorenie vesmíru ex nihilo a Ježišovo vzkriesenie (Heb 11:3, 1Kor 15). Potvrdzuje, že určité výroky sú skutočne pravdivé, napríklad „Ježiš je Pán“, „Hospodin je jeden“ a „všetci bohovia národov sú bezcenné modly“ (Rim 10:9, 1Kor 12:3, Dt 6:4, 1Kor 8:6, Ž 96:5). A potvrdzuje, že určité udalosti sa skutočne udejú, ako napríklad súd nad bezbožnými a vzkriesenie tela (Júd 1:6, 14, 1Kor 15, 2Tim 2:18).
Viera bez správania môže byť mŕtva, ale aj správanie bez viery je smrteľné. Viera nie je len o tom, že ste dobrým človekom, je o tom, že si uvedomujete, že ste dobrým človekom neboli. Tvrdenie, že „dobrí“ ľudia môžu byť spasení bez ohľadu na to, čomu veria o Ježišovi, je čistý a jednoduchý moralizmus. Je to popretie viery.
3. Viera, ktorá prekonáva ducha doby
Ortodoxní kresťania opakovane počuli, že „kresťanstvo sa musí zmeniť alebo zomrieť, pretože od moderného človeka jednoducho nemožno očakávať, že bude veriť v ________“. Je zaujímavé, že Trevin Wax poukazuje na to, že pred 100 rokmi veci, od ktorých sa nedalo očakávať, že im „moderný človek“ uverí, boli zvyčajne doktrinálne pravdy – učenia ako narodenie z panny alebo vzkriesenie. Modernému človeku v roku 1920 neprekážala biblická morálka, len sa od neho nedalo očakávať, že bude veriť v zázraky.
Dnes je to však takmer naopak. Práve morálne učenie Biblie považuje naša kultúra za urážlivé – najmä v oblasti sexuality. A opäť počúvame, že sa musíme vyvíjať alebo zomrieť. Keď sa však pozriete späť na 20. storočie, vidíte presný opak. Cirkvi, ktoré sa vyvíjali, boli cirkvi, ktoré zomreli. Zachránili ich cirkvi, ktoré boli ochotné prísť o život.
Júda nám to mohol povedať. Viera nie je niečo, čo môžeme upraviť, aby to vyhovovalo duchu doby, pretože viera nie je niečo, čo sme vymysleli – je to niečo, čo bolo „raz navždy odovzdané svätým“. A je to tak aj dnes.
Ľudské kultúry sa môžu striedať v tom, ktoré aspekty viery považujú za najpohoršujúcejšie, ale tie isté základné kamene úrazu zostávajú. Ľudia stále chcú Boha, ktorý im dovolí uspokojovať ich zmyselné chúťky a ktorý ich prijíma na základe ich dobrých skutkov. Kresťanská viera neponúka ani jedno, ani druhé. Namiesto toho ponúka niečo lepšie.
Skutočne žijeme v dobe veľkého teologického zmätku. Pokušenie dať ľuďom to, čo chcú, namiesto toho, čo potrebujú, zostáva rovnako silné ako kedykoľvek predtým. Ale padlí ľudia nikdy neboli dobrými posudzovateľmi toho, čo potrebujú. Takže najneláskavejšia vec, ktorú by sme mohli urobiť, je upraviť vieru, aby sme ľuďom dali to, čo chcú. A najláskavejšia vec, ktorú môžeme urobiť, je presne to, čo povedal Júda: bojujte za vieru raz navždy odovzdanú svätým.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka. Zdroj: The Gospel Coalition